Menu
24. mája 1813 sa vo Vyšnej Pokoradzi narodil malý chlapček, ktorého pokrstili a dali mu meno Juraj. Jeho otec požiadal cigánku, aby z kariet vyveštila osud novorodenca. Jej slová boli nasledovné: „Ďaleko to dotiahne, pochodí veľký svet, ale stále bude nešťastným.“
Nuž, nie je známe, nakoľko sa udalosti udiali takto, ale vyrieknuté slová cigánky si Juraj pripomínal až príliš často. Už nikdy viac sa mu nepodarilo vrátiť do svojho rodiska, vo svojich pamätiach si to veľmi prial.
Článok pokračuje pod reklamou
Plným menom Juraj Kmeť sa narodil do rodiny chudobného evanjelického kňaza Pavla Kmeťa vo vyššie spomenutej obci. O svojho otca prišiel príliš skoro, vo februári roku 1818. Výchovy malého päťročného chlapca sa ujal jeho ujo Ján Schulek, evanjelický kňaz v meste Níreďháza (Maďarsko). Neprešli však ani dva roky a zomrel aj Ján Schulek.
Za pomoci svojho 18-ročného brata Pavla (1802 – 1870) začal chodiť do školy v Níreďháze, a potom navštevoval evanjelické kolégium v Prešove. Juraj Kmeť nemal teda ľahký život a možno aj v dôsledku toho sa rozhodol stať sa kňazom. Študovať začal na evanjelickom lýceu v Bratislave. Bol vynikajúcim študentom a otvárala sa mu cesta na univerzitné štúdium v zahraničí. Následkom chyby jedného z profesorov nezískal štipendium, a tak Juraj Kmeť zatrpknutý zanevrel na duchovný stav a zanechal štúdium.
Jeho brat Pavol mu zariadil, aby ho prijali do armády a následne v roku 1833 vstúpil ako radový vojak do 19. Schvarzenbergovho pešieho pluku. Vojenská dráha ho upútala a keď videli nadriadení jeho schopnosti, dostal sa do radov kadetov. V roku 1840 sa stal poručíkom. Nemal však za sebou významnejších podporovateľov, a preto v rebríčku vojenských hodností postupoval veľmi pomaly. V roku 1847 sa stal nadporučíkom.
V roku 1848 vypukla revolúcia a Juraj Kmeť sa do nej aktívne zapojil. Týmto sa začala jeho závratná vojenská kariéra. 19. októbra 1848 získal hodnosť kapitána. Za odvahu a vojenské majstrovstvo si ho všimol aj Lajos Kossúth, ktorý ho menoval za veliteľa práporu. Po ďalšej víťaznej bitke získal hodnosť podplukovníka a velil brigáde a potom divízii. 14. apríla 1849 sa stal plukovníkom a zúčastnil sa so svojou divíziou dobýjania Budínskeho hradu. Počas týchto bojov bol zranený.
Článok pokračuje pod reklamou
Viedol aj bitku pri meste Csorna (Maďarsko), keď so svojou divíziou v skorých ranných hodinách 13. júna 1849 prekvapil cisárske vojsko. Juraj Kmeť nariadil útok bajonetmi. Slávil impozantné víťazstvo, keď na poli porazených ostal ležať veliteľ cisárskeho vojska generálmajor Franz Wyss. Bola to však posledná víťazná bitka, ktorú počas revolúcie dosiahol Juraj Kmeť.
Bol vymenovaný za generálmajora a poverený chránením ústupových ciest povstalcov. So svojimi poslednými 3 000 vojakmi a 12 delami zaujal postavenie pri meste Lugoj (Rumunsko), kde zvádzal neúprosné boje s cisárskymi vojskami a tým umožnil ústup a útek z krajiny generálovi Jozefovi Bemovi a generálovi grófovi Richardovi Debaufre Guyon.
Na útek a cestu do emigrácie sa musel dať aj generál Juraj Kmeť, cisárske vojská ho po potlačení revolúcie prenasledovali. Jeho kroky viedli do Osmanskej ríši a spočiatku bol internovaný v meste Vidin (Bulharsko). V roku 1850 boli uhorskí utečenci premiestnení do tábora v meste Šumen (Bulharsko), kde boli umiestnení zmiešane dôstojníci, mužstvo, ženy a deti.
Jurajovi Kmeťovi sa tam príliš nepáčilo. Za krátky čas sa naučil turecký jazyk. Mal talent na jazyky, lebo z cudzích jazykov ovládal tiež nemčinu, taliančinu, francúzštinu a angličtinu. V tábore ho oslovil bližšie nezistený Angličan, začal mu pomáhať v podnikaní a presunul sa do mesta Haláb v dnešnej Sýrii. Rýchlo si osvojil zručnosti v podnikaní a za rok už bol tomu Angličanovi spoločníkom. O pol roka neskôr sa usadil v Londýne a obchodné záležitosti riadil odtiaľ.
V roku 1853 vypukla Krymská vojna. Pôvodne začala ako ozbrojený konflikt medzi Cárskym Ruskom a Osmanskou ríšou. Neskôr sa zapojili aj ďalšie krajiny. Anglicko v tejto vojne podporovalo osmanskú ríšu. Veliteľom anglických vojsk v tej oblasti bol lord Raglan a ten oslovil Juraja Kmeťa, ako bývalého generála a znalca tureckých pomerov, či by nemal záujem ísť do vojny. Odcestoval teda do Halábu, kde zrušil svoje obchodné záujmy. Prihlásil sa do armády Osmanskej ríše, kde na intervenciu lorda Raglana, získal hodnosť generála. Znovu sa stretol so svojimi starými spolubojovníkmi Josefom Bemom, Richarsom Guyonom a ďalšími.
Juraj Kmeť sa musel zriecť svojej viery a stať sa mohamedánom. Zároveň prijal meno paša Izmail. Ako neskôr sám napísal, táto skutočnosť sústavne nahlodávala jeho myseľ a on, ktorý sa nikdy pred bojom nemodlil, tak sa začal modliť, ale po kresťansky. Prestup na mohamedánsku vieru z neho spravil ozajstného kresťana.
Stal sa veliteľom Anatolskej divízie a zúčastnil sa s ňou najkrvavejších bojov. Francúzske a anglické pomocné oddiely mu nevedeli poskytnúť prílišnú pomoc, ich rady kosila cholera a „generál mráz“ ako Rusi nazývali ukrutnú zimu.
Článok pokračuje pod reklamou
Anatolská divízia vedená Jurajom Kmeťom rad radom porážala v Malej Ázii oddiely ruského generála Muravieva. Táto divízia spôsobila veľa škôd cárskemu vojsku a meno paša Izmail sa stalo medzi cárskymi vojakmi postrachom. Až do príchodu anglického generála Wiliamsa velil obrane hradu v meste Kars.
Juraj Kmeť vstúpil do dejín vedenia novodobých vojen, pretože bránil hrad so šikovnosťou, opatrnosťou a hlavne hrdinsky. Vynikalo mimoriadne hrdinstvo obrancov obliehaného hradu. Počas dlhotrvajúceho obliehania hradu Kars, medzitým spojenci Anglicko, Francúzsko a Piemont obsadili Sevastopoľ, a tým sa rozhodlo o osude Krymskej vojny.
Medzi mocnosťami bola uzavretá dohoda, že mier sa uzavrie až potom, keď aj Ruské cárske vojská dosiahnu výraznejšie čiastkové víťazstvo a za cieľ bolo zvolené dobytie hradu Kars. Diplomati zúčastnených strán sa dohodli, že kým cárske vojská neobsadia hrad Kars, tak dovtedy na Kryme zostanú spojenecké vojská. Diplomati sa mylne domnievali, že toto bude ľahká úloha pre rýchlo postupujúce ruské cárske vojsko, ktoré od 18. júna 1855 malo hrad Kars v obkľúčení, a tak sa obrancom hradu nedostávala z vonku žiadna pomoc.
