Menu
Keď dnes fanúšikovia na koncertoch kapely Para skandujú jeho meno, len málokto tuší, akú cestu musel prejsť. Skromný a úprimný Tibor Kökény, rodák zo Šídu pri Fiľakove, vyrastal v muzikantskej rodine, ako tínedžer hrával na uliciach Rakúska, Nemecka či Švajčiarska a dnes, okrem toho, že je riaditeľom Základnej školy v Šíde, patrí medzi rešpektovaných slovenských hudobníkov.
V rozhovore pre Rimava.sk sa vracia na začiatok svojho príbehu.
Článok pokračuje pod reklamou
„Narodil som sa v Šíde a vyrastal som tam. Bolo to krásne detstvo. Neboli mobily ani internet, takže sme boli stále vonku, bicyklovali sme sa a hrali sa," spomína. Hudba bola prirodzenou súčasťou ich rodiny.
„Starý otec bol huslista, ako jeden z mála v tom čase, poznal noty a hrával v kapelách. Mama krásne spievala, otec tiež hral na husliach. Myslím si, že som sa narodil do muzikantskej rodiny a som za to veľmi vďačný."
Svoj prvý nástroj dostal prakticky ešte skôr, ako prišiel na svet. „Otec mal veľmi rád akordeón. Ešte keď som sa nenarodil, už bol kúpený a pripravený. Čakal ma pri postieľke. Otec veľmi chcel, aby som raz hral práve na tomto nástroji. Dnes môžem povedať, že sa aj jeho sen naplnil," spomína s úsmevom.
Hoci dnes hrá aj na klavíri či klávesových nástrojoch, akordeón zostáva jeho najväčšou láskou.
„Môžem povedať, že hrám aj na klávesoch, ale môj prvý nástroj je akordeón. Klavír mám veľmi rád, no nepovažujem sa za multitalent. Obdivujem ľudí, ktorí zvládnu hrať na množstve nástrojov."
Jednou z tém, ku ktorej sa vracal najopatrnejšie, bolo obdobie pouličného hrania. Ako hovorí, na prelome 90. rokov a nového tisícročia bolo medzi hudobníkmi z regiónu bežné vycestovať počas prázdnin do zahraničia a hrať na uliciach.
„Aj ja som chodil. Nebolo to preto, že by sme boli na to odkázaní. Bola to jednoducho možnosť privyrobiť si. Hrával som v Rakúsku, Nemecku aj vo Švajčiarsku, ale neboli to ľahko zarobené peniaze."
Spávali v aute alebo v stanoch. „Veľakrát si na to spomeniem. Boli to pekné aj ťažké časy. Práve tam som si uvedomil, že hudbou sa chcem živiť, ale nechcem celý život zarábať na ulici. Chcel som študovať, mať vzdelanie a robiť hudbu profesionálne, sníval som o tom."
Článok pokračuje pod reklamou
Tak sa rozhodol študovať na konzervatóriu v Košiciach, aj o tomto období hovorí s úsmevom, a zdá sa, že Tibor je človek, ktorý miluje to, čo práve robí.
Po štúdiu na konzervatóriu v Košiciach nastúpil ako učiteľ hudobnej výchovy do Hodejova. Popri tom učil aj na konzervatóriu v Rimavskej Sobote a neskôr pôsobil aj na Základnej umeleckej škole v Jesenskom.
Aj keď mal možnosti venovať sa hudbe naplno, učiteľské povolanie nikdy neopustil. V tom čase už mal rodinu. „Rodina bola pre mňa vždy dôležitá. Aj preto som sa napokon vrátil do Hodejova. Chcel som byť viac so synom."
Keď rozpráva o koncertoch, stále cíti emócie. „Často prežívam na pódiu krásne momenty. Keď fanúšikovia na veľkých koncertoch kričia moje meno, je to neuveriteľný pocit."
Vtedy si vraj vždy spomenie na svoje začiatky. „Spomeniem si na ten kontrast. Ako som kedysi hrával na ulici a dnes stojím na veľkých pódiách. Na ulicu spomínam v dobrom, naučila ma veľa, ale toto je splnený sen."
S Tiborom Kökénym sa rozprávalo tak prirodzene, že ani niekoľkohodinový rozhovor nestačil na všetky témy. Preto sme sa rozhodli priniesť jeho príbeh v dvoch častiach. V pokračovaní prezradí, ako sa dostal do kapely Para, zaspomína si na pôsobenie v skupine Sendrejovci a porozpráva aj o tom, čo preňho znamená stáť na veľkých koncertných pódiách.
Na záver posiela odkaz mladým ľuďom z regiónu. „Choďte za svojimi snami. Nemusí byť každý lekárom alebo vedcom. Dôležité je robiť poctivo to, čo človeka baví. Keď niečo robíte zo srdca a pracujete na tom, výsledky prídu."
Zdroj všetkých fotiek: Tibor Kökény
NENECHAJTE SI UJSŤ
