Komentár
S príchodom Dušičiek sa cintoríny každoročne rozžiaria tisíckami sviečok a zaplnia kvetmi či vencami. V posledných rokoch však môžeme pozorovať aj ďalší jav. Fotografie bohato vyzdobených hrobov sa objavujú na sociálnych sieťach.
To, čo bolo kedysi predovšetkým súkromnou chvíľou spomienky, sa tak v niektorých prípadoch dostáva aj do verejného online priestoru.
Samotné fotografovanie hrobov pritom nemusí byť ničím nevhodným. Pre mnohých ľudí ide o spôsob uchovania spomienky na blízkeho človeka. Fotografia zapálenej sviečky môže byť aj symbolickým odkazom rodinnému príslušníkovi, ktorý žije ďaleko a nemôže prísť osobne. Otázkou však zostáva, kde sa končí úprimná spomienka a začína potreba prezentovať sa pred ostatnými.
Článok pokračuje pod reklamou
Naozaj potrebujeme ukazovať desiatkam či stovkám ľudí na sociálnych sieťach, koľko kvetov sme položili na hrob? Je množstvo vencov, kahancov a dekorácií meradlom toho, ako veľmi nám na zosnulom záležalo?
Alebo sme si už natoľko zvykli zdieľať každý okamih svojho života, že ani chvíle ticha a spomínania si nedokážeme nechať iba pre seba?
Tieto otázky nemajú jednoznačnú odpoveď. Každý človek prežíva stratu a spomienky na svojich blízkych po svojom. Niekomu pomáha tichá modlitba, inému zapálenie sviečky a ďalšiemu práve zdieľanie fotografie.
Úcta k zosnulým sa však nedá odmerať počtom kvetov, cenou venca ani množstvom reakcií pod fotografiou na Facebooku.
Dušičky nie sú súťažou o najkrajšie vyzdobený hrob. Ich podstatou je spomienka na ľudí, ktorí boli súčasťou našich životov, a pripomenutie si hodnôt, ktoré nám zanechali.
Možno by sme si preto tento rok mohli položiť jednoduchú otázku: Keď prídeme k hrobu svojich blízkych, venujeme viac pozornosti samotnej spomienke alebo tomu, ako bude vyzerať fotografia, ktorú si odnesieme?
A možno práve tá najúprimnejšia spomienka zostane tou, ktorú nikdy nezverejníme.
Spomienky nepotrebujú lajky
Dušičky sú predovšetkým príležitosťou na zastavenie sa. Na chvíľu, keď si pripomenieme ľudí, ktorí už nie sú medzi nami, no zostávajú súčasťou našich spomienok.
Nie je dôležité, či na hrobe horí jedna sviečka alebo desať. Či sme priniesli jednoduchú kyticu, alebo veľký veniec. A už vôbec nie to, koľko ľudí uvidí fotografiu našej návštevy cintorína.
Pretože na skutočnú spomienku nepotrebujeme publikum. A na prejavenie úcty nepotrebujeme sociálne siete.
Možno práve tento rok stojí za to odložiť na chvíľu mobilný telefón, zapáliť sviečku a v tichosti si spomenúť na človeka, ktorého sme mali radi.
Súvisiaci článok: Keď Dušičky znamenajú tanec: 4 šokujúce rituály sveta
Autor: T.K
NENECHAJTE SI UJSŤ
- Dušičky na Facebooku: Koľko lajkov má spomienka?
- Gemer-Malohont smúti. Zomrel hudobník Radoslav Dusa
- Tragická nehoda pri Revúcej. Zomrel známy hudobník
- Keď Dušičky znamenajú tanec: 4 šokujúce rituály sveta
- Streľba na chate sa skončila smrťou. Polícia rieši vraždu
- Samo Marec v Rimavskej Sobote: Sociálne siete nás menia
