Keď Dušičky znamenajú tanec: 4 šokujúce rituály sveta

Skúšobná doba — zostáva 13 dní.

Prehrajte si audio verziu článku

0:00 4:12
Slovenčina Stiahnuť
Dušičky sú pietna spomienka na zosnulého. Vo svete sa prelínajú so šokujúcimi pohrebnými rituálmi.

Blížia sa Dušičky. Chodíme na cintoríny, zapaľujeme sviečky a spomíname na tých, ktorí už nie sú medzi nami. V iných častiach sveta však vzťah so zosnulými môže mať pre nás nezvyčajnú podobu. Niekde predkov opätovne zahaľujú do nových látok, inde zostáva telo blízkeho celé mesiace doma. Nie sú to miestne verzie Dušičiek, ale samostatné pohrebné tradície a obrady úcty k predkom.

Keď spomínanie sprevádza hudba

V niektorých komunitách na Madagaskare sa dodnes zachováva obrad famadihana, známy ako „obracanie kostí“. Rodiny pri ňom otvárajú hrobky a pozostatky predkov opätovne zahaľujú do nových pohrebných látok. Stretnutie môže sprevádzať hudba, tanec a spoločné hodovanie.

Článok pokračuje pod reklamou


Antropológ David Graeber, ktorý tento rituál skúmal v oblasti Arivonimamo, upozorňoval na jeho zložitejší význam. Nejde iba o veselú oslavu. Obrad prepája rodinnú pamäť, vzťah k predkom aj postupné vyrovnávanie sa s ich odchodom. Tradícia sa pritom nevzťahuje na všetkých obyvateľov Madagaskaru.

Veselý sprievod ľudí na Madagaskare počas rituálu Famadihana, ktorí nesú na rukách pozostatky predkov zabalené v bielej hodvábnej plachte.
Zdroj foto: vivytravel.com

Nebeský pohreb ako posledný dar

V niektorých tibetských budhistických komunitách má dlhú tradíciu takzvaný nebeský pohreb. Pozostatky zosnulého sa pri ňom na vyhradenom mieste odovzdávajú supom. Obrad zabezpečujú ľudia so špecializovanou úlohou pri príprave tela, duchovnú časť môžu sprevádzať modlitby.

Táto prax súvisí s náboženskými predstavami aj s prírodnými podmienkami. Skalnatá pôda a dlhé zimy na mnohých miestach sťažujú pochovávanie, nedostatok dreva zase spaľovanie. V budhistickom chápaní možno odovzdanie tela iným živým tvorom vnímať ako posledný čin štedrosti.

Vystavovanie tiel vtákom pozná aj zoroastrijská tradícia, jej náboženské vysvetlenie je však odlišné. Súvisí najmä so snahou neznečistiť zem, vodu a oheň. Známe sú stavby označované ako veže ticha, na ktorých sa pozostatky ukladali. Obe tradície preto nemožno jednoducho zhrnúť tvrdením, že telo považujú za „bezcennú schránku“.

Pohľad na majestátne a pusté skalnaté hory v Tibete, kde sa odohrávajú tradičné nebeské pohreby za účasti budhistických mníchov
Zdroj foto: wondersoftibet.com

Chorý dedko v obývačke

Zosnulý môže zostať súčasťou domácnosti

Torajovia žijú na indonézskom ostrove Sulawesi. V niektorých rodinách môže medzi úmrtím a pohrebom uplynúť dlhý čas. Príbuzní potrebujú pripraviť obrad, zhromaždiť prostriedky a umožniť účasť členom rozvetvenej rodiny. Konzervované telo preto môže zostať doma celé mesiace, niekedy aj roky.

Zosnulého počas tohto obdobia môžu označovať za chorého alebo spiaceho človeka. Smrť tu v tradičnom chápaní predstavuje postupný prechod, nie jediný okamih, ktorým sa všetky väzby prerušia.

Samostatným zvykom je Ma’Nene, pri ktorom niektoré torajské komunity čistia pozostatky predkov a menia ich odev či pohrebné látky. Intervaly sa líšia podľa miestnych a rodinných zvyklostí — nejde všade o pevné trojročné pravidlo.

Príslušníci etnika Toraja v Indonézii s úctou upravujú moderné oblečenie a čistia balzamované pozostatky svojho predka počas sviatku Ma'Nene.
Zdroj foto: Michaela Budiman

Rituál, ktorým sa lúčili s bolesťou

Medzi najťažšie pochopiteľné tradície z nášho pohľadu patrí niekdajší pohrebný kanibalizmus amazonského etnika Wari’ v Brazílii. Táto historická prax sa zachovávala ešte v období do 60. rokov 20. storočia.

Antropologička Beth A. Conklin ju opísala v knihe Consuming Grief na základe rozhovorov so staršími príslušníkmi etnika. Vysvetľuje ju ako prejav súcitu so zosnulým a pozostalými. Zánik telesných pozostatkov, ktoré pripomínali stratu, pomáhal smútiacim prijať odchod blízkeho. Predstava pochovania tela do zeme bola pre nich odpudzujúca podobne, ako je pre nás predstava jeho konzumácie.

Caspar Plautius, 1621 zachycuje to, čo nazvali kolonizátori vzývanie diabla a kanibalizmus.
Zdroj foto: talkdeath.com

Dušičky nám pripomínajú aj rozdiely v spomínaní

Tieto tradície sa od našich návštev cintorínov výrazne odlišujú. Každá však vyrastá z konkrétnej viery, rodinných vzťahov a predstáv o tom, čo sa deje po smrti. To, čo nám môže pripadať nepochopiteľné, môže pre inú rodinu predstavovať dôstojný spôsob rozlúčky.

Pri pohľade na cudzie zvyky preto nestačí iba úžas či zdesenie. Podstatné je porozumieť tomu, aký význam majú pre ľudí, ktorí ich zachovávajú.


Prečítajte si tiež: Svetlo, ktoré nikdy nezhasne: Ako si vo svete pripomínajú Dušičky?

Mohlo by vás zaujímať: Bezpečné Dušičky: Nespúšťajte oči zo svojich vecí, radí polícia


Zdroj titulnej foto: CNN.com


NENECHAJTE SI UJSŤ

Do pozornosti

Halloween v Zorayi: Najskôr deti, večer dospelí

Dymiace nápoje, strašidelné jedlá a obsluha v maskách. Halloween v Zorayi v Rimavskej Sobote bude

Výmena starého kotla: Lacný nákup sa môže predražiť

Plánujete výmenu starého kotla? Zistite, prečo nestačí sledovať iba cenu, ako vybrať správny výkon a

Novinky do e-mailu

Prehľad najdôležitejších správ z regiónu raz denne. Zadarmo.