Blížia sa Dušičky. Dnes kupujeme vence, zapaľujeme kahance a v tichu spomíname. Pohrebné zvyky našich predkov však zahŕňali rituály, ktoré by nám dnes vyrazili dych. Smrť pre nich nebola tabu, ale pevnou súčasťou dedinského života. Etnológovia na Slovensku skúmajú zvyky, na ktoré sme už takmer zabudli, no v minulosti mali chrániť živých pred svetom mŕtvych.
Keď sa pohreb zmenil na svadbu
Ak na dedine zomrel mladý človek, ktorý nestihol vstúpiť do manželstva, pohreb sa mohol zmeniť na takzvanú „čiernu svadbu“. Tento rituál bol známy vo viacerých oblastiach Slovenska a spájal obrovský smútok s prvkami svadobnej veselice.
Článok pokračuje pod reklamou
Podľa etnologičky Margity Jágerovej zosnulého mladíka alebo dievča obliekli do svadobných šiat. Jeden z ich kamarátov mohol hrať rolu ženícha alebo nevesty. Súčasťou sprievodu bývala svadobná hudba a mládež niesla svadobný stromček. Predkovia totiž verili, že každý človek musí prejsť všetkými dôležitými životnými fázami. Ak nestihol svadbu zaživa, symbolicky mu ju vystrojili pri odchode zo sveta, aby jeho duša našla pokoj.
Mŕtvi v dome aj pod podlahou
Dnes si nevieme predstaviť, že by sme zosnulého nenechali v dome smútku. V minulosti však ľudia zomierali doma a v dome zostávali až do pohrebu. Ešte v minulom storočí bolo bežné, že zosnulí ostávali ležať v dome na stole tri dni. Striedali sa pri ňom príbuzní aj plačky. Cieľom bolo sa hlavne uistiť, že mŕtvy je ozaj mŕtvy. Najstaršie zvyky na našom území išli ešte ďalej.
Etnologička Katarína Nádaská vo svojich výskumoch uvádza, že v dávnej minulosti Slovania pochovávali svoje malé deti alebo predkov priamo pod podlahu domu alebo pod prah. Prah domu sa preto považoval za posvätné miesto. Verili, že duchovia predkov takto zostávajú s rodinou a chránia dom pred zlými silami a nešťastím.
Plačky na objednávku
Smútok na starej slovenskej dedine nebol tichý. Keď niekto zomrel, celá ulica to musela počuť. Hlavnú rolu v tom hrali takzvané plačky. Boli to ženy, ktoré dedina uznávala pre ich talent nahlas a melodicky oplakávať zosnulých.
Ako vo svojej vedeckej monografii píše etnografka Emília Horváthová, rodiny si tieto ženy na pohreby priamo najímali. Plačky nespievali len univerzálne piesne, ale priamo v textoch spomínali dobré skutky zomrelého a lúčili sa v jeho mene s rodinou. Ich hlasný plač mal pomôcť rodine vykričať najväčšiu bolesť a zároveň ukázať celej dedine, ako veľmi si človeka vážili.
Hostina na cintoríne: Keď živí stolovali s mŕtvymi
Dnes po pohrebe odchádzame na kar do reštaurácie alebo domov. V minulosti sa však v niektorých oblastiach jedlo a pilo priamo pri hrobe. Takéto zvyky sa zachovali najmä vo východoeurópskych pohrebných tradíciách.
Podľa etnológa Jána Botíka, Slovania prinášali na hroby rituálne jedlá, napríklad varenú pšenicu s medom, vajíčka alebo chlieb. Časť jedla sa zjedla na mieste a časť sa nechala položená na hrobe pre duše predkov. V niektorých tradíciách sa na hrob vylievalo aj trochu alkoholu. Verilo sa, že živí a mŕtvi musia symbolicky stolovať spoločne, aby sa udržalo puto medzi svetmi. Podobné tradície sa zachovali vo svete, napríklad v Mexiku. Viac o Dia de los muertos sa dočítate tu: Svetlo, ktoré nikdy nezhasne: Ako si vo svete pripomínajú Dušičky?
Mohlo by vás zaujímať: Bezpečné Dušičky: Nespúšťajte oči zo svojich vecí, radí polícia
Zdroj titulnej foto: Josef Vařeka
NENECHAJTE SI UJSŤ
- Dušičky našich predkov: Zvyky, z ktorých mrazí
- Porovnanie vencov: Cena dušičiek každým rokom rastie
- Polícia v Klenovci varovala seniorov. Pozor na tieto triky
- Nehoda na Starých Horách: VIDEO drámy v článku
- Dušičky na cestách: polícia pripomína dôležité pravidlá
- Halloweensky beh v Sobote: Nejde o rekordy, ale o ľudí
