
Rodáčka z Rimavskej Soboty Jana Wernerová patrí medzi výrazné osobnosti súčasného slovenského divadla. Herečka, režisérka, scenáristka, spisovateľka a umelecká šéfka košického Divadla Na Peróne so svojou tvorbou precestovala veľkú časť Európy aj Spojené štáty americké.
Popri divadle sa venuje písaniu a nedávno jej vyšla debutová kniha Kolotočárka, ktorá si získala čitateľov svojím silným a citlivým príbehom. S Janou sa poznáme už dlhé roky, preto sme sa v rozhovore rozprávali bez formálností – o knihe, detstve v Rimavskej Sobote, divadle, písaní aj o tom, čo si zo svojho rodného mesta odnáša dodnes.
Článok pokračuje pod reklamou
Knihu som vo svojom vnútri písala v podstate od malička. Celý život som kdesi vo vnútri tušila, že vyjde. Trvalo mi takmer desať rokov, kým som sa odhodlala ju nielen dopísať, ale aj vydať. V rokoch 2023 a 2024 som navštevovala DAMU.
V rámci doplnkového pedagogického štúdia sme mali seminár Autorské čtení, na ktorý bolo každý mesiac potrebné priniesť nejaký svoj text a prečítať ho pred ostatnými študentmi, študentkami a profesorkami. Ja som sa pokúsila na tých hodinách čítať úryvky svojho rukopisu a podľa spätnej väzby som si uvedomila, že kniha a jej téma by sa mohli páčiť. Rozhodla som sa, že kým ukončím štúdium, dopíšem ju a vydám. Okrem toho som sa v tých rokoch umiestnila v literárnej súťaži POVIEDKA, čo mi dodalo odvahu, a už nebolo cesty späť.
To, kde sa končí skutočnosť a začína fikcia, si asi navždy nechám pre seba. Príbeh je založený na osobnom príbehu, to áno, ale nechcem, aby bol zaujímavý len kvôli tomu. V prvom rade mi vždy išlo o to, aby moja kniha mala silný príbeh, ale hlavne, aby bola predovšetkým dobre napísaná.

Najťažšie bolo popri všetkých aktivitách, ktorým sa venujem, nájsť si na písanie čas. Posledné dva roky vzniku knihy, počas ktorých som navštevovala DAMU, som však poriadne „šliapla na plyn“. Dovtedy som mala napísanú iba polovicu a tá druhá vznikala cestou vo vlaku do a z Prahy.
Nič som neškrtala ani nepripisovala. Všetko, čo som do knihy chcela napísať, v nej čitateľstvo nájde. Zmestilo by sa do nej omnoho viac a mnohí čitatelia a čitateľky mi píšu alebo hovoria, že kniha mohla byť pokojne dlhšia, ale forma a rozsah mi takto dávali zmysel.
Čím viac o svojej knihe hovorím a čím viac spätnej väzby dostávam, tým mi moje detstvo príde menej netradičné. Detstvo je skrátka detstvo. A každé je úžasné už len tým, že v detstve sme čisté a nevinné bytosti, ktoré len objavujú svet dospelých a pomaličky si dávajú dokopy súvislosti. Akési odhodlanie nájsť si svoje pevné miesto vo svete však určite mám z rodiny.
Najviac sa mi na tom celom páči, že príbeh Zelinky už nie je len mojím príbehom a to, že kniha sa odohráva v prostredí kolotočiarskeho sveta, vlastne nakoniec nie je podstatné. Z reakcií čitateľov a čitateliek sa dozvedám, že kniha hovorí akýmsi univerzálnym jazykom ľudí mojej generácie vyrastajúcej v deväťdesiatych rokoch, ktorí sa v nej cez chute, farby a vône vracajú do svojho vlastného detstva. Veľmi ma to teší. A najčastejšie počúvam, že kniha sa dá prečítať na jeden nádych. A to mi príde magické.
Áno, ide o dve knihy. Jedna bude novela na základe príbehu, ktorý dobre poznám a ktorý do istej miery formoval aj mňa, ale bude silno prepletená fikciou. Druhá kniha bude knihou poviedok o nazeraní na ženstvo z rôznych perspektív. Na obe sa veľmi teším.

Do Rimavskej Soboty sa vraciam len veľmi sporadicky. Mám tu síce ešte rodinu – tetu so strýkom, svoju milú sesternicu Marušku a krstnú dcéru Megi –, ale vídame sa, žiaľ, veľmi málo. Žijem v neustálom pohybe. Vediem divadlo, skúšam, režírujem, píšem a vyúčtovávam granty, píšem texty, neustále sa niečomu venujem a občas, keď sa obzriem späť, prejdú mesiace bez toho, aby som sa stretla s rodinou alebo priateľmi.
V priemere tak raz za päť rokov si prejdem celé svoje rodné mesto – jeho námestie, uličky a zákutia, stanicu, kde kedysi stála naša maringotka, aj strelnicu či sídlisko Západ, kde sme neskôr bývali – a nestačím sa čudovať, ako sa všetko neustále a nenávratne mení. V Rimavskej Sobote je mnoho miest, ktoré vo mne vyvolávajú silné spomienky. Za všetky spomeniem napríklad Dom kultúry, budovu Základnej umeleckej školy alebo sochu Blahy Lujzy, o ktorej píšem aj v knihe.
V roku 2020 sme s Petrom Kočišom (mojím životným partnerom a okrem iného aj ilustrátorom knihy) otvorili stálu scénu svojho nezávislého Divadla Na Peróne. Divadlo však vzniklo už v roku 2005. Dlhé roky sme boli rezidentmi rôznych kultúrnych centier pre súčasnú kultúru a partnermi v mnohých medzinárodných projektoch, v rámci ktorých sme hrali divadlo napríklad v Česku, Poľsku, Maďarsku, Francúzsku, Nemecku, Bulharsku, Nórsku, Anglicku či Švédsku.

Najväčší vplyv na nás mal zájazd v roku 2017 do New Yorku, kde sme jedno z našich predstavení týždeň hrali na OFF BROADWAY v Greenwich Village. To sa odohrávalo v jednom malom blackboxe s približne šesťdesiatimi miestami na sedenie a panovala tam veľmi príjemná atmosféra.
Niekde v tom období vznikla myšlienka mať podobný komorný priestor pre divadlo aj u nás. A o pár rokov neskôr sa nám to podarilo. Dnes nás diváci nájdu v centre Košíc na Zvonárskej ulici. Vytvárame autorské divadlo, lektorujeme workshopy, hráme pre dospelých aj deti, robíme scénické čítania, koncerty a okrem toho ponúkame aj výberovú kávu.

Sú to dve odlišné disciplíny. Hoci rada píšem aj divadelné scenáre a s nimi spojené dialógy, na písaní prózy je čosi čarovnejšie. Niekedy mi to pripadá ako riešiť nekonečný hlavolam. Vyskladať vetu tak, aby nielen dávala zmysel, ale aby aj priniesla pocit a navodila atmosféru. Nesmierne ma to baví.
Povedala by som jej, aby sa toľko nebála, lebo svoj život má do veľkej miery vo svojich rukách. Že môže byť, kým chce, a že to vôbec nie je fráza. Nech si viac verí a nech na nič nečaká. Život je príliš krátky na všetky naše sny a plány.

Ďakujem mnohým ľuďom, ktorí mi počas detstva v Rimavskej Sobote venovali svoj čas a energiu. Počnúc pekným slovom, vedomosťami a neskôr aj nasmerovaním do života. Za všetkých musím spomenúť svojho „pančela“ z dramatického krúžku Maňa Lacka, pani Mihálikovú zo ZUŠ, úžasné akordeonistky – sestry Slabejové, pani Horváthovú z múzea alebo pani Pázmanyovú z CVČ.
Život svojho mesta a krajiny máme do veľkej miery vo svojich rukách. Úspech každého mesta, ale aj celej krajiny závisí od bežných ľudí. Záleží na každom dobrom slove, každom skutku. Spoločne formujeme prostredie, v ktorom žijeme. Chcime od ľudí, ktorí nás reprezentujú, výsledky, nie prázdne reči. Nevracajme sa do minulosti.
Ďakujeme za rozhovor a Jane prajeme ešte veľa úspešných projektov.
Zdroj titulnej foto: Jana Wernerová, autorka Bara Podola
Rozhovor so spisovateľkou Martou Hlušíkovou: Inšpirácia je všade okolo nás
NENECHAJTE SI UJSŤ