Menu
Zamrznuté bubliny nielen v zime, farebné ľady či pavučiny patria k obľúbeným fotografiám Daniely Rapavej, ktorej fotky už obleteli svet. Domácim z regiónu Rimavskej Soboty ju veľmi predstavovať netreba, roky pracovala vo hvezdárni so svojím manželom. So svojimi fotografiami sa aktuálne podelila na výstave v Turistickom informačnom centre na Radnici v Rimavskej Sobote. A že je sa na čo pozerať, presvečte sa sami vo videu z novembrovej vernisáže. "Tá fantázia je účžasná, že to vidíte…" skonštatovala návštevníčka vernisáže.
Okrem pútavého rozprávania má ale Daniela k jednotlivým fotografiám aj originálne príbehy a rozprávky. S jej súhlasom tak prinášame jednu z nich. Príbeh k jednotlivým oroginálnym fotogragiám podľa slov Daniely Rapavej vzniká vtedy, keď sa to stane, keď sa okamih nafotí. "Keď idem fotiť, neviem čo mi príroda ukáže," povedala pre Rimava.sk fotografka. Medzi jej obľúbené fotografie patrí aj Srdce maľované vločkou. "Vločka sadla na bublinu a zrazu vidím, že ona maľuje. Výsledok toho ťahania, interferencií bolo to srdce a už potom vás napadne príbeh," priblížila s tým, že jeden z jej príbehov bol aj v rozhlase.
Vypočujte si rozprávku Daniely Rapavej z vysielania RTVS.
Daniela Rapavá: Rozprávka Maľované vločkou
Spomínam si na jeden príbeh, bolo to dávno, bola zima a zo sivého neba padali poletujúce malé drobné hviezdičky.
„Namaľujem ti srdce, chceš ? “ zašepkala jedna. Vznášala sa nad bublinkou a tá sa len ticho zachvela a vzrušene rozvlnila.
„Teda namaľujeme ho spolu, ak naozaj chceš,“ dodala. Bublinka sa začala pýriť všetkými farbami a ešte viac vlniť. Počul to aj vietor a tak sa ozval: „Môžem byť pri tom aj ja ? “ a trochu roztopašne jej fúkol do tváre.
„No, môžeš, ale jemne, nefúkaj tak silno, pozri, pozri len, čo mi robíš… “.
A tak vietor stíchol a v tom najjemnejšom vánku zniesol vločku k bublinke a pomohol jej sadnúť tak, že sa vôbec neudrela, len sa trocha zaborila. Malá snehová hviezdička sa začala pomaly šmýkať po nej dole a farebné prúžky na bublinke ťahala za sebou. Maľovala z nich veľké farebné srdce.
„Óó, to je krásne“, pomyslela si bublinka a vzdychla, „nemohla by si na chvíľku zastať, prosím, nech si ťa zapamätám ? Vieš, už ich niekoľko spadlo, skĺzli dole, ale žiadna z nich mi nenamaľovala srdce. “
A tak vločka zastala a chvíľku sedela v tom veľkom srdci a bublinka ju v ňom hojdala.
Vetrík sa dojato prizeral a mlčal.
„Všetko je také krátke a krehké“, povedala bublinka.
„Áno“, súhlasila vločka, „ ale život stále prináša niečo pekné a najviac vtedy, keď to ani nečakáme, povedala ticho“.
„No tak ja už pôjdem“, povedala pomaly po chvíli a možno sa aj usmiala, nevidela som dobre, bola taká maličká, „veď už máš moje srdce“, dodala.
A skĺzla sa dole k ostatným. V zamŕzajúcej snehovej mištičke okolo nich už začali pomaly rásť papraďovité lúče veľkých hviezd a objímať ju v studenom zovretí.
„Ach, či mi je zima“, pomyslela si bublinka, „asi skôr zamrznem, ako prasknem“, a maľované srdce sa jej pomaly rozvlnilo, bledlo a strácalo.
„Ale bolo to krásne“, počula som ju, ako šepká slabnúcim hlasom.
„Áno, bublinka, bolo, veľmi krásne“, ozvala som sa konečne aj ja, „neboj sa, napíšem tvoj príbeh, sľubujem ti to“.
A vy ste si ho práve prečítali. Tu bublinku odvtedy nosím v srdci, nikdy predtým ani potom som nič podobné nezažila. Napísala som ho pre ňu a pre vás, aby sa na ňu a jej maľované srdce nezabudlo. Bolo také skutočné.
Kedysi ľudia verili, že keď uvidia padajúce hviezdy, môžu sa im plniť želania a budú šťastní, asi mysleli iné hviezdy, ale pravda je, že keď sneží, všetci sú tak troška šťastnejší, aj bublinka bola tiež.
Zdroj: Rimava.sk, Daniela Rapavá, RTVS
