Nenápadný ropík pri Jesenskom ukrýva silný príbeh

23 septembra, 2026

Správy z regiónu

Stojí tesne pri železničnej trati a mnohí cestujúci ho možno ani nikdy nezaregistrovali. Ropík pri Jesenskom však prežil udalosti, ktoré väčšinu podobných objektov v regióne odsúdili na zánik. Dnes je obnovený, opäť sa pri ňom stretávajú ľudia a jeho príbeh by sa v budúcnosti mohol rozšíriť aj o malé múzeum.

Príbeh nenápadného bunkra sa v týchto dňoch opäť dostáva do pozornosti vďaka podujatiu Svetlá nad bunkrami, ktoré pripomína všeobecnú mobilizáciu Československa zo septembra 1938. Za jeho organizáciou v Jesenskom stojí Ján Rešetár, ktorý sa spolu s Martinom Golianom o historický objekt dlhodobo stará. K ropíku sa pritom dostal viac-menej náhodou. O československom opevnení prvýkrát čítal ešte ako žiak základnej školy, výraznejší impulz však prišiel až počas vojenskej služby, kde sa stretol s historikom Petrom Chorvátom. Ten mu rozprával o systéme československého opevnenia a upozornil ho aj na zachovaný bunker pri Jesenskom.

Článok pokračuje pod reklamou

Spolu s Martinom Golianom sa ho preto vybrali pozrieť. V tom čase ešte pri objekte žila rodina Lipovcov, stará železničiarska rodina, ktorá im ropík ukázala. „Niekedy v roku 2013 v nás skrsla myšlienka, že skúsime osloviť obec,“ spomína Rešetár. Po úmrtí pôvodných obyvateľov domčeka získala bunker od armády obec a obecné zastupiteľstvo neskôr odsúhlasilo jeho predaj za symbolickú cenu s tým, že sa oň budú starať a zveľaďovať ho. Bez podpory starostu a zastupiteľstva, by tento projekt nemohol pokračovať. Nasledovali roky práce, opráv aj zháňania chýbajúcich súčastí. Pomáhali ďalší ľudia z regiónu aj českí nadšenci vojenskej histórie, ktorí dodali niektoré komponenty.

Rešetár pritom zdôrazňuje, že obnova nikdy nebola prácou jedného človeka. Za dôležitého partnera označuje Martina Goliana a priateľov bez ktorých by podľa vlastných slov projekt nedokázal dlhodobo ťahať. Pomáhala aj obec Jesenské a samotní obyvatelia. „Keď sme ho opravovali alebo niečo robili, ľudia nám sami pomáhali. Aj teraz sa napríklad ponúknu, že pokosia alebo upravia terén,“ približuje.

Bunkre mali fungovať ako jeden systém

Ropík dostal svoje pomenovanie podľa Riaditeľstva opevňovacích prác – ROP. Nešlo pritom o osamotené bunkre, ale o premyslenú obrannú sústavu. Jednotlivé objekty boli od seba vzdialené približne 200 až 400 metrov a ich rozmiestnenie Rešetár prirovnáva k šachovnici. „Boli v takom rozostupe, aby jeden videl na druhý,“ vysvetľuje. Najsilnejšia časť objektov bola otočená smerom k nepriateľovi, zatiaľ čo streľne smerovali do strán. V prípade útoku tak mohli jednotlivé bunkre krížovou paľbou kryť priestor pred susednými objektmi.

Ropík pri Jesenskom je typu A-160 zosilnený. Podobné stavby vznikali v rôznych variantoch prispôsobených konkrétnemu terénu a ich úlohou nebolo vytvoriť úplne nepreniknuteľnú hranicu. Mali predovšetkým spomaliť postup nepriateľa a poskytnúť Československu čas na obranu a očakávanú pomoc spojencov.

Práve udalosti roku 1938 dnes pripomína podujatie Svetlá nad bunkrami. V Jesenskom sa podľa Rešetára prvýkrát zapojili v roku 2018 pri príležitosti okrúhleho výročia všeobecnej mobilizácie. „Vtedy to bola väčšia akcia. Pomohli nám aj miestni ľudia z klubu vojenskej histórie a mala obrovský úspech,“ spomína. Podujatie odkazuje na 23. september 1938, keď bola v Československu vyhlásená všeobecná mobilizácia. „Za pár dní bolo pripravených vyše milióna vojakov brániť svoju vlasť. Bunkre boli obsadené, budovali sa zákopy a prekážky,“ približuje.

Po Mníchovskej dohode sa však situácia zásadne zmenila a neskôr sa zmeny hraníc dotkli aj juhu Slovenska. Mnohé ropíky v tejto oblasti boli následne vyhodené do vzduchu, získavalo sa z nich železo a využíval sa aj materiál z ich trosiek. Objekt pri Jesenskom mal šťastie. Stál tesne pri železničnej trati a železničnom domčeku a jeho odstrel by podľa Rešetára mohol poškodiť železničnú infraštruktúru. „Tento ropík ostal v tejto oblasti výnimočne zachovaný. Doteraz sa vedelo, že bol jediný, ale ešte sa našiel jeden menší bunker pri Hodejove,“ hovorí.

Ropík pri Jesenskom zachránila železnica

Železnica sa do príbehu ropíka zapísala ešte raz, tentoraz dramaticky. V júni 2002 sa pri Jesenskom vykoľajil rýchlik Ipeľ smerujúci zo Zvolena do Košíc. Rušeň sa po vykoľajení pohyboval ďalej a narazil do bunkra, ktorý zmenil smer jeho pohybu. Rušňovodič nehodu neprežil, pričom podľa neskorších zistení krátko pred nehodou pravdepodobne dostal akútny infarkt.

Rešetár v tejto udalosti vidí zvláštnu symboliku. Železničný domček a trať boli kedysi dôvodom, prečo ropík zostal stáť, a o desaťročia neskôr sa do cesty vykoľajenému rušňu postavil práve bunker. „Ten bunker tak vrátil určitý dlh tomu domčeku. Kvôli nemu zostal v 30. rokoch zachovaný a teraz sa tie úlohy tak trochu vymenili,“ hovorí.

Obnovou ropíka sa však príbeh miesta nemusí skončiť. Tento rok sa podľa Rešetára podarilo urobiť ďalší dôležitý krok – obec odkúpila železničný domček aj pozemok a zároveň sa podarilo odkúpiť pozemok pod samotným ropíkom. Práve spojenie oboch historických objektov otvára priestor na ďalšie plány.

Raz by tu mohlo vzniknúť múzeum

„Môj osobný sen je tam vybudovať určité múzeum. Je tam zvláštna symbióza železničného domčeka, ktorý má tiež peknú históriu nadväzujúcu na monarchiu, a hneď vedľa je prvok prvej Československej republiky,“ približuje Rešetár. Nešlo by pritom iba o vystavenie historických predmetov. Miesto by chceli využiť najmä na vzdelávanie detí, pretože na malom priestore sa tu stretávajú viaceré kapitoly regionálnej histórie. Obdobie monarchie a železnice, prvá Československá republika, budovanie opevnenia aj dramatické udalosti roku 1938.

„Cieľ by bol, aby si tým mohli prejsť deti z okresu, keď sa o tom budú učiť. Či už pôjde o monarchiu, železnicu, prvú Československú republiku alebo kritické okamihy Československa v roku 1938. Veľa ľudí, nielen detí, o tom prakticky nič nevie,“ vysvetľuje.

Za roky, počas ktorých sa ropíku venujú, si Rešetár všimol aj inú zmenu. Z objektu postaveného pre prípad vojny sa stalo miesto, okolo ktorého sa vytvorila komunita. Pomáhajú ľudia z obce, nadšenci histórie aj tí, ktorí jednoducho nechcú, aby kus miestnej minulosti zanikol. „Z nejakej vojenskej hrozby z tej doby sa z toho bunkra stáva niečo pozitívne. Má to taký spojovací efekt,“ vystihol Rešetár.

Ropík pri Jesenskom tak už dávno nie je iba betónovou pripomienkou dramatických udalostí roku 1938. Vďaka ľuďom, ktorí sa oň starajú, dostáva nový význam a možno aj novú budúcnosť. A práve v tom môže byť dnešný význam. Už nemusí zastavovať nepriateľa. Ak sa podarí naplniť ďalšie plány, môže namiesto toho pomáhať zachovať príbeh regiónu pre ľudí, ktorí o ňom dnes možno ani netušia.