Menu
Pri príležitosti výročia augustových udalostí sme vás, čitateľov Rimava.sk, vyzvali, aby ste sa s nami podelili o svoje osobné spomienky na dni, ktoré sa zapísali do našich dejín.
Nechceme ich pripomínať iba prostredníctvom dátumov a historických faktov. Chceme zachytiť aj to, ako ich prežívali obyčajní ľudia z Rimavskej Soboty a nášho regiónu – čo videli, čoho sa báli a čo im z týchto dní zostalo v pamäti aj po desaťročiach.
Ako prvú zverejňujeme spomienku Tomáša Friedmana, rodáka z Rimavskej Soboty, ktorý už viac ako šesť desaťročí žije v Martine. Jeho rozprávanie zverejňujeme v pôvodnom znení, iba s gramatickými úpravami.
Článok pokračuje pod reklamou
Žijem v Martine 62 rokov. Skončil som tu priemyslovku, nastúpil do ZTS, oženil sa, narodili sa mi tu deti, neskoršie vnuci, teraz už i pravnuci. Dožil som sa dôchodku, pomaly očakávam i osemdesiatku. Toť moje curriculum.
No vždy, keď v dialógu siahneme do minulosti, nikdy nezabudnem spomenúť, že som sa narodil v Sobote. V tej starej Sobote, do ktorej sa ešte i dnes, keď mi už zdravie akosi neslúži, s radosťou a láskou vraciam.
Moja rodina už vo veľkej miere leží na cintoríne, veľa mojich priateľov tiež, ale spomienky sú vždy veľkolepé a s tými, s ktorými sa stretávam, vedieme krásne spomínania. Som na tieto okamihy veľmi pyšný a verím, že i keď už nebudem, mnohé veci ešte občas zarezonujú.
V šesťdesiatom ôsmom som už pracoval v ZTS Martin, moji rodičia žili stále v Sobote, mal som vtedy už trojmesačnú dcéru. V ten augustový deň, nič nevediac, som kráčal do roboty, kde som v šoku zbadal prevalený plot do fabriky, v ňom bol zapichnutý ruský tank. O ničom sme nevedeli, až priebežne sme sa dozvedali, čo sa vlastne v republike deje.
Práca v ZTS sa okamžite prerušila, my sme dostali voľno, ja som zháňal po okolí Sunar pre dcéru a chlieb pre nás. A samozrejme, telefonát do Soboty, lebo správy odtiaľ hovorili o streľbe v meste a troch mŕtvych. Rusi si urobili na veži kostola na námestí pozorovateľňu a údajne odtiaľ i strieľali.
Nevedel som, čo mám konať, moji rodičia boli v Sobote, za chvíľu vypadli i telefóny, rozhlas prestal vysielať, vlaky Rusi nepúšťali, lebo boli postriekané protiruskými nápismi. Autobusy nejazdili, no ja som bol odhodlaný v každom prípade ísť do Soboty.
Mal som malého Pioniera, motorku, s ktorou som sa pred kamarátmi veľmi chválil, a na ktorej som prevážal prvé lásky. 24. augusta som sadol na ňu, dal som si hrubú vetrovku, čiapku s brmbolcom a vydal som sa na cestu do Soboty. Keby som ju nepoznal, nebol by som nikdy trafil, lebo tabule boli pootáčané a ukazovali úplne iným smerom.
Prvá kontrola bola v Radvani, boli to Bulhari, pýtali dokumenty, dal som im všetko, aj chleba s maslom, čo som mal na cestu. Papiere mi vrátili, chlieb nie. No ja som bol šťastný, že som bol „prepustený“.
Cestou po Radvaň som stretol dve autá, neexistovala žiadna premávka. Medzi Lovinobaňou a Mýtnou sa nado mnou vzniesla ruská helikoptéra, klesla úplne nízko, zase vzlietla a zase klesla. Ja som vtedy bol živá mŕtvola, veľmi som sa bál, možno ich provokovala nulová premávka, možno moja veľká čiapka s brmbolcom.
No po chvíli odletela a ja som dorazil do Soboty. Vošiel som do dvora, bývali sme pred stanicou, moja mama vybehla na dvor a plnou ranou mi vylepila zaucho. Za to, že som sa odvážil v tej dobe na takúto cestu. A potom s veľkým, materinským plačom sa vrhla na mňa a obaja sme boli šťastní, že existujeme a že sa mi nič cestou nestalo.
Nastalo obdobie normalizácie, my v ZTS sme zažívali kruté obdobia, ale prežili sme a ja som šťastný človek, že mám okolo seba rodinu a priateľov, na ktorých budem vždy hrdý a s láskou sa k nim, pokiaľ ešte budem vládať, vracať.
S úctou
Tomáš Friedman
Mohlo by vás zaujímať: Ako šestnásťročný fotil ruské vojská. Spomienky na 21. august 1968
Sledujte aj Novohradské.sk
NENECHAJTE SI UJSŤ
