Menu
Premiéra nie je len o tom, čo sa odohrá na javisku. Je aj o tom, kto stojí za oponou, kto drží kulisy, kto si v šatni opakuje text a kto tesne pred výstupom zaháňa trému smiechom. Presne o tom bola aj sobotňajšia premiéra Divadla Havran, ktoré prinieslo inscenáciu J. G. Tajovského Sľuby – no tentoraz trochu inak. Nie ako klasické dedinské drama, ale ako pohľad do zákulisia ochotníckeho divadla, kde sa môže stať naozaj čokoľvek.
Scenár napísala Dana Turanská ešte v roku 2014 počas štúdia na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Ako sama hovorí, išlo o akýsi „výskum“ toho, čo všetko sa ochotníkom môže na javisku prihodiť. Zabudnuté repliky, poprehadzované scény, osobné vzťahy, ktoré sa prenesú na javisko, ale aj herci, ktorí situáciu nezvládnu úplne ideálne. Humor však nikdy nesmeroval k výsmechu divadla. Práve naopak – ukazuje jeho ľudskosť.
Článok pokračuje pod reklamou
„Pre mňa to bol akoby výskum toho, čo všetko sa môže u ochotníkov stať – keď sa niekto opije, zabudne sa scéna alebo sa herci nevedia odosobniť od svojich vzťahov,“ povedala autorka scenára Dana Turanská. Po rokoch ju teší, že predstavenie nezostalo v archíve. „Som rada, že sa to púšťa iným smerom a že sa tam dajú hľadať iné veci.“
Režisér Marian Lacko priznáva, že súbor sa k textu vracal niekoľko sezón. Dlho však necítili, že nastal správny čas. „Tento rok sa zišla partia, že sme boli schopní vymýšľať nové veci,“ vysvetlil. Súbor nechcel kopírovať pôvodnú verziu predstavenia, preto vznikli nové dramaturgické úpravy aj situácie, ktoré vyplynuli priamo zo skúšok.
Podľa neho bolo najväčšou otázkou, ako zareagujú diváci. „Na skúškach sme sa bavili, len sme stále nevedeli, ako bude reagovať divák. Našťastie dnešné obecenstvo ukázalo, že je to nastavené dobre, lebo sa bavili.“
V Havrane však nejde iba o inscenácie. Ide o ľudí, ktorí sa pri divadle stretávajú.
Do súboru pribudli aj dve bývalé členky DS Katalpa z Hnúšte. Henrieta Struhárová zažila v Havrane svoju premiéru. „Bola to fantastická skúsenosť, je tu skvelý kolektív a vychádzame všetci spolu báječne,“ povedala po predstavení. Divadlo jej podľa vlastných slov pomohlo vrátiť sa k tomu, čo miluje. „Som šťastná, ak ma budú chcieť, chcela by som s nimi pokračovať.“
Katarína Murinčeková si vďaka predstaveniu splnila dávny sen. „Moja životná túžba bolo zahrať si práve mamu Miška,“ priznala. Pani Meličkovú, ktorá postavu stvárnila vo filme obdivovala už od detstva a možnosť zahrať si ju považuje za výnimočný moment.
Herečka Erika Gavurová, ktorá už v minulosti získala ocenenie na festivale Zochova divadelná Revúca, opisuje novú inscenáciu ako náročnú, ale veľmi živú. „Bolo náročné pochopiť, čo s čím súvisí, lebo to boli dva príbehy – jeden Tajovského a druhý príbeh ochotníkov,“ povedala. Zároveň priznala, že reakcia publika ju príjemne prekvapila. „Nemyslela som si, že sa diváci budú toľko smiať, ako sa smiali.“
Výraznú stopu zanechal aj Gabriel Keretész, učiteľ zo ZUŠ v Rimavskej Sobote, ktorý síce nemal veľa textu, no ako opitý notár si získal publikum výraznou hereckou akciou a humorom.
Annamária Agócsová priniesla do súboru skúsenosti z pražského anglického divadla Drama Queens. „Počas skúšok sme sa veľmi nasmiali a veľa situácií vznikalo prirodzene,“ povedala. Do Havrana prišla po návrate na Slovensko a svoje rozhodnutie neľutuje. „Spoznala som tu ľudí, ktorí sú Soboťania, ale nikdy som ich predtým nestretla. Vidím to ako dobré rozhodnutie vrátiť sa na Slovensko – aj vďaka divadlu.“
V súbore pôsobí aj filmár Peter Pavlík, pre ktorého je divadlo úplne iný typ práce. „Divadlo je neopakovateľné,“ povedal. Hoci ho stále viac baví filmárčina, práca v divadelnom kolektíve mu prináša nové skúsenosti.
A práve v tom je sila Havrana. Nie je to divadlo postavené len na texte a režii. Je postavené na ľuďoch. Na smiechu počas skúšok, na spontánnych situáciách, ktoré vzniknú priamo na javisku, aj na priateľstvách, ktoré sa medzi hercami vytvoria.
„Nech to ľudí baví a nech ľudí naučíme znovu chodiť do divadla,“ povedal na záver Marian Lacko.
Aj preto chce Havran predstavenie hrať čo najviac. Bez veľkej techniky, bez komplikovaných presunov. Chcú s ním chodiť po doline, po dedinách, medzi ľudí. Pretože práve tam má takéto divadlo najväčší zmysel.
A možno práve preto sobotňajšia premiéra nepôsobila ako koniec skúšania, ale skôr ako začiatok niečoho, čo bude ešte rásť.
NENECHAJTE SI UJSŤ
