Menu
Keď dnes v evanjelickom kostole vystúpi na kazateľnicu žena, málokto sa nad tým pozastaví. Pred 75 rokmi však takáto samozrejmosť neexistovala. A cesta k nej viedla aj cez Gemer-Malohont - cez Kokavu nad Rimavicou, kde sa narodila jedna z najpozoruhodnejších žien nášho regiónu, a cez Tisovec, kde 15. júla 1951 pokľakla pred oltárom a bola ordinovaná za prvú evanjelickú farárku na Slovensku.
Volala sa Darina Bancíková. Jej meno dnes mimo evanjelickej cirkvi pozná pomerne málo ľudí a prekvapivo málo sa o nej hovorí aj v regióne, z ktorého pochádzala. Pritom jej život nebol iba prvenstvom, ktoré možno uzavrieť jednou vetou v encyklopédii. Bol príbehom ženy, ktorá musela opakovane dokazovať, že na miesto, ktoré si vybrala, patrí.
Článok pokračuje pod reklamou
Narodila sa 31. decembra 1922 v Kokave nad Rimavicou ako vnučka evanjelického farára Samuela Bancíka. Už jej detstvo nebolo jednoduché. Bola nemanželským dieťaťom a v spoločnosti prvej polovice 20. storočia jej túto skutočnosť okolie dokázalo dať pocítiť. Keď sa v roku 1941 prihlásila na Evanjelickú bohosloveckú fakultu, vstúpila navyše do sveta, ktorý bol po celé generácie prakticky výlučne mužský.
Ako vážne spočiatku okolie vnímalo jej rozhodnutie študovať teológiu, vystihuje veta, ktorú si zapamätala. Vo štvrtom ročníku jej biskupský tajomník Pavol Neckár povedal: „Mysleli sme si, že ste sa prišli na fakultu vydať, ale teraz vidíme, že to myslíte vážne.“
Myslela. Fakultu skončila s vyznamenaním, ako jediná zo svojho ročníka. Lenže ani vzdelanie a výsledky ešte neznamenali, že bude môcť vykonávať povolanie, na ktoré sa pripravovala. Cirkev ženy za farárky neordinovala.
„Trpký pocit: skončiť fakultu s vyznamenaním, jediná z ročníka, a potom nemať kde pracovať, využiť svoje schopnosti. Bola som prebytočná,“ napísala neskôr. Práve toto slovo sa dostalo aj do názvu jej spomienok Prebytočný človek! Prebytočný človek?
Situácia sa zmenila začiatkom 50. rokov. Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku v apríli 1951 schválila možnosť ordinácie žien a o necelé tri mesiace sa v Tisovci odohrala udalosť, ktorá sa zapísala do dejín slovenského evanjelictva.
Ani vtedy však Bancíkovej nikto neprestrel symbolický červený koberec. Časť jej mužských kolegov odmietla byť ordinovaná spolu so ženou, a preto sa ordinácia ročníka rozdelila medzi Bratislavu a Tisovec.
„Bol to aj veľký ročník chlapcov a k tomu časť nechcela byť ordinovaná so ženou,“ spomínala Bancíková. V Bratislave bola ordinovaná jedna časť absolventov, kým ona spolu s ôsmimi mužmi prijala ordináciu v Tisovci od biskupa Vladimíra Pavla Čobrdu. Bancíková tam predniesla aj ordinačnú kázeň.
Prvenstvo však nebolo iba výsadou. Bancíková veľmi dobre vedela, že ak niečo nezvládne, jej neúspech môže byť použitý ako argument proti ďalším ženám. Preto na seba kládla mimoriadne nároky. V Liptovskom Mikuláši pracovala v cirkevných spolkoch, viedla mládež, prednášala a prijímala prakticky všetky úlohy, ktoré od nej očakávali.
„Za nič na svete by som nebola nič odmietla v obave, že to použijú ako argument - ženy nevedia, nechcú pracovať,“ spomínala. Svoje vtedajšie nastavenie neskôr pomenovala ešte otvorenejšie: „Bola som priamo opantaná myšlienkou: všetko pre ženy.“
Tomuto úsiliu podriadila aj veľkú časť súkromia. Bancíková sa nikdy nevydala. Jej neter Ľudmila Svanová spomína, že sa obliekala zámerne striedmo, aby nevyčnievala a nedala odporcom zámienku spochybňovať ju cez vzhľad či vtedajšie predstavy o morálke. Sama Bancíková vo svojich spomienkach priznala, že venovať sa vlastnej osobe či bližšiemu vzťahu s mužom jej vtedy ani neprišlo na um.
Najtvrdšie sa odpor voči jej pôsobeniu prejavil pri prvom samostatnom farárskom mieste v Dolných Salibách. Bancíková svoje vyslanie do náročného prostredia nevnímala ako prejav dôvery. Podľa svedectva, ktoré zaznamenala vo svojich spomienkach, mal generálny biskup jednému z farárov povedať: „Bancíková to tam nevydrží psychicky. Ak vydrží psychicky, nevydrží fyzicky a otázka žien v cirkvi bude vyriešená, lebo len ona sa ozýva.“
Od Bancíkovej sa tak neočakávalo iba to, že bude dobrou farárkou. Musela vydržať. Jej prípadný neúspech by nebol vnímaný len ako neúspech jedného človeka.
Vydržala.
Článok pokračuje pod reklamou
Lenže zápas s predsudkami vo vlastnej cirkvi nebol jedinou skúškou jej života. V roku 1962 pôsobila v Drienove, keď jedného rána vošli na faru štyria muži. Medzi nimi bol príslušník Štátnej bezpečnosti. Bancíkovej oznámili, že ju podozrievajú z ukrývania tajných protištátnych materiálov, a začali prehľadávať faru.
Domová prehliadka trvala od rána do popoludnia. Bancíková sa necítila vinná a spočiatku situáciu nebrala tragicky. Dokonca zakúrila v miestnostiach, aby mužom pri prehliadke nebola zima. Keď skončili, oznámili jej, že pôjde s nimi a na druhý deň sa vráti. Pri odchode z Drienova mala ešte stále kľúč od fary.
Až keď vo Zvolene zastali pred budovou Verejnej bezpečnosti a kľúč od nej vypýtali, pochopila, čo sa deje.
„Vtedy som si uvedomila, že sa nevrátim.“
Nasledoval vykonštruovaný proces pre rozvracanie republiky, ročný nepodmienečný trest a päťročný zákaz pôsobenia v cirkvi. Žena, ktorá roky bojovala za možnosť postaviť sa na kazateľnicu, tak o ňu opäť prišla - tentoraz rozhodnutím totalitného štátu.
Vo väzení v Pardubiciach sa z farárky stala väzenkyňa číslo 6992. Vo svojich spomienkach opisovala ponižujúce prijímanie do výkonu trestu, nahotu, prehliadky aj dlhé čakanie v zime. „Myslím si, že s dobytkom sa lepšie zachádza ako s väzňami,“ napísala.
Väzenie otriaslo aj niektorými jej predstavami o ľuďoch. Stretla sa tam s prostredím, ktoré dovtedy nepoznala, a otvorene priznala, že jej skúsenosti zmenili aj idealizovaný pohľad na ženy. Jej spomienky sú práve preto cenné - nevytvára v nich zo seba hrdinku bez pochybností a slabostí. Píše otvorene, niekedy tvrdo a bez prikrášľovania.
Ani prepustenie neznamenalo návrat k normálnemu životu. S päťročným zákazom duchovnej služby si nedokázala nájsť primeranú prácu a vo svojej zúfalej situácii sa obrátila dokonca na Ústredný výbor Komunistickej strany Slovenska. Keď od nej očakávali fyzickú prácu, ktorú pre svoj zdravotný stav nezvládala, odpovedala spôsobom typickým pre ňu: „Ak je fyzická práca trestom, tak je to urážka robotníckej triedy.“
Článok pokračuje pod reklamou
Po skončení zákazu sa napokon vrátila tam, odkiaľ ju chceli odstrániť - na kazateľnicu. Od roku 1968 pôsobila až do odchodu na dôchodok vo Veľkom Lome v Novohrade.
Darina Bancíková zomrela 30. júla 1999. Dožila sa času, keď už žena na kazateľnici prestávala byť niečím nepredstaviteľným. A možno práve v tom spočíva paradox jej úspechu. To, za čo musela ona bojovať a znášať odmietanie, sa postupne stalo bežnou súčasťou života cirkvi.
O to zvláštnejšie je, že sa o Bancíkovej pomerne málo hovorí práve v regióne, s ktorým bola tak úzko spätá. Narodila sa v Kokave nad Rimavicou, v Tisovci prijala historickú ordináciu, pôsobila v Lučenci a neskôr dlhé roky vo Veľkom Lome. Jej životná cesta je tak vpísaná do Gemera-Malohontu aj Novohradu.
Jej meno sa však postupne vracia aj do rodnej Kokavy nad Rimavicou. V roku 2025 sa v priestoroch Starej školy uskutočnil prvý Memoriál Dariny Bancíkovej. Aj takéto podujatia pripomínajú osobnosť, ktorá by v regionálnej pamäti mala mať omnoho pevnejšie miesto.
Bancíkovej život totiž nemožno zredukovať iba na údaj, že bola prvou slovenskou evanjelickou farárkou. Bola ženou, ktorá vyštudovala v čase, keď sa od nej očakávalo skôr manželstvo než kazateľnica. Zažila odmietnutie vlastnými kolegami, náročnú službu, prenasledovanie komunistickým režimom, väzenie aj roky, počas ktorých nesmela vykonávať svoje povolanie. Napriek tomu sa k nemu vrátila.
Možno práve preto stojí za to jej príbeh po rokoch znovu rozprávať. Nie preto, aby sme z Dariny Bancíkovej vytvárali nedotknuteľný symbol, ale aby sme nezabudli na človeka z nášho regiónu, ktorého život prekročil jeho hranice.
Na ženu z Kokavy nad Rimavicou, ktorá sa v Tisovci zapísala do dejín slovenskej cirkvi.
Zdroj foto: Prvezeny.sk
Mohlo by vás zaujímať: Liek na bolesť hlavy: Príbeh Jozefa Schusteka
NENECHAJTE SI UJSŤ
