Menu
Banská Bystrica sa pred 82 rokmi stala centrom udalosti, ktorá patrí k najdôležitejším momentom našich moderných dejín. Slovenské národné povstanie bolo vojensky porazené, no ukázalo, že Slovensko nebolo iba štátom, ktorého režim spolupracoval s nacistickým Nemeckom. Bolo aj krajinou desaťtisícov ľudí, ktorí sa proti nacizmu postavili - vojakov, partizánov, civilistov, mužov aj žien. Medzi veliteľmi Povstania bol aj človek z nášho regiónu, revúcky rodák Rudolf Viest.
Večer 29. augusta 1944 vydal Ján Golian z Banskej Bystrice krátky rozkaz: „Začnite s vysťahovaním!“ Za nenápadným heslom sa skrýval pokyn slovenskej armáde na ozbrojený odpor proti nemeckým jednotkám, ktoré v ten deň začali obsadzovať Slovensko. Rozkaz prišiel po mesiacoch tajných vojenských príprav a v situácii, keď už nebolo na čo čakať. Slovenská armáda mala otočiť zbrane proti armáde dovtedajšieho spojenca.
Článok pokračuje pod reklamou
Tento moment je podstatný aj po 82 rokoch. Vojnový Slovenský štát bol spojencom nacistického Nemecka, jeho armáda sa zapojila do vojny po jeho boku a režim niesol zodpovednosť za prenasledovanie a deportácie vlastných občanov. SNP túto časť našich dejín nevymazalo. Ukázalo však, že postoje vtedajšieho režimu neboli postojmi všetkých ľudí žijúcich na Slovensku.
Za SNP nestáli iba partizáni, ako sa môže zdať z obrazu, ktorý desaťročia vytvárala komunistická historiografia. Existoval komunistický, sociálnodemokratický aj rozsiahly občiansko-demokratický odboj a mimoriadne dôležitú úlohu zohrala armáda. Vojenské prípravy Povstania koordinoval Golian nielen s domácimi odbojovými silami, ale aj s československým exilom v Londýne.
Existoval aj silný československý zahraničný odboj. Jeho príslušníci pôsobili a bojovali vo Francúzsku, Veľkej Británii, na Blízkom východe či neskôr na východnom fronte. Medzi Slovákmi, ktorí odišli do exilu, bol aj Rudolf Viest. Rodák z Revúcej patril k významným predstaviteľom zahraničného vojenského odboja a pôsobil aj v Londýne.
Keď sa v októbri 1944 vrátil na povstalecké územie a prevzal velenie 1. československej armády na Slovensku, situácia už bola veľmi vážna. Viest po príchode predniesol slová, ktoré hovoria o význame Povstania azda viac než dlhé historické výklady:
„V roku 1939 som opúšťal územie Slovenska vtedy, keď na Slovensku bola pečať hanby. Vraciam sa viac ako po piatich rokoch a na Slovensku je pečať odvahy a hrdinstva.“
V tom istom prejave povedal aj: „Slováci odhodlane sa postavili do boja.“
Neboli to však iba Viest, Golian a ďalší dôstojníci. Povstanie by bez tisícov bežných ľudí nemohlo existovať. Do armády nastúpili desaťtisíce vojakov, ďalší bojovali v partizánskych jednotkách. Civilisti zabezpečovali potraviny, ukrývali ľudí, prenášali informácie či pomáhali raneným. Ženy pôsobili ako zdravotníčky, spojky a ilegálne pracovníčky, pomáhali utečencom a prenasledovaným. Za rozhodnutím zapojiť sa pritom nebola istota budúceho víťazstva. Bola tam aj veľmi reálna možnosť zatknutia, väzenia či smrti.
Ani pomenovanie Slovenské národné povstanie by nás nemalo viesť k predstave, že v ňom bojovali výlučne Slováci. Do protifašistického odporu sa zapájali ľudia rôznych národností a vierovyznaní. Slováci, Česi, Rusíni, Židia či Rómovia, ale aj ľudia, ktorí prišli z iných krajín. V partizánskych jednotkách pôsobilo viac ako 30 národov a národností - popri Slovákoch aj Česi, Francúzi, Poliaci, občania Sovietskeho zväzu či ďalší zahraniční bojovníci.
Práve táto rôznorodosť je jednou z dôležitých súčastí príbehu SNP. Spájal ľudí, ktorí nemuseli mať rovnaké politické presvedčenie ani rovnakú predstavu o povojnovom usporiadaní krajiny. Spoločným nepriateľom bol nacizmus a nemecká okupácia.
Po roku 1948 sa pritom pohľad na Povstanie menil podľa potrieb komunistického režimu. Do popredia sa dostával partizánsky a komunistický odboj a zásluhy Sovietskeho zväzu, zatiaľ čo význam armády, občianskeho odboja či väzby na československé vedenie v Londýne boli najmä v prvých povojnových desaťročiach zatláčané do úzadia.
Dnes nie je potrebné tento obraz obracať naruby. Sovietsky zväz niesol pri porážke nacistického Nemecka obrovské obete a jeho vojaci mali zásadný podiel na oslobodzovaní Československa. Príbeh odporu proti nacizmu však bol podstatne širší. Československí vojaci bojovali na východe aj na západe, domáci odboj mal viacero politických prúdov a na Slovensku bojovali proti nacizmu ľudia mnohých národností.
Aj samotný Viest po príchode na Slovensko pripomínal, odkiaľ prichádza: „Prichádzam zo zahraničia, z radov tej zahraničnej armády, ktorá v slobode zastupovala a bojovala za záujmy národa.“
Povstanie napokon nemecká armáda vojensky potlačila. Banská Bystrica padla 27. októbra 1944 a organizované jednotky ustúpili do hôr. Odpor tým úplne neskončil, ale jeho podmienky sa dramaticky zmenili.
Viest a Golian zostali na Slovensku. Nemecké jednotky ich 3. novembra zajali v Pohronskom Bukovci. Nasledovali výsluchy a transport. Ani jeden sa domov nevrátil a presné okolnosti ich smrti dodnes nie sú spoľahlivo objasnené.
Článok pokračuje pod reklamou
SNP pritom netreba meniť na bezchybnú legendu. Bolo vojenskou a politickou udalosťou odohrávajúcou sa uprostred brutálnej vojny. Sprevádzali ho chyby, konflikty a sú s ním spojené aj zločiny, ktoré páchali niektoré partizánske skupiny. Poctivé pripomínanie vlastnej histórie znamená hovoriť aj o nich.
Podstata 29. augusta 1944 tým však nezaniká. V krajine spojenej s nacistickým Nemeckom sa začal rozsiahly ozbrojený odpor proti jeho okupácii a domácemu nedemokratickému režimu. Slovenskí vojaci odmietli poslúchnuť výzvu vlastného ministra obrany, aby nemeckým jednotkám nekládli odpor, a namiesto toho nasledovali Golianov rozkaz.
Centrom týchto udalostí bola Banská Bystrica. Jedným z mužov na čele Povstania bol Rudolf Viest z Revúcej. A za menami, ktoré dnes poznáme z pamätníkov a učebníc, stáli desaťtisíce ďalších - vojaci, partizáni, civilisti, ženy a muži, ktorí pomáhali podľa svojich možností.
Pred 82 rokmi nemohli vedieť, ako sa vojna skončí. Nemohli vedieť, či Povstanie uspeje ani či sa oni sami dožijú jeho konca.
Vedeli však, proti komu sa rozhodli postaviť.
Aj preto patrí 29. august k najdôležitejším dňom našej modernej histórie.
Zdroj foto: Vojenský historický ústav, Ministerstvo obrany SR
Mohlo by vás zaujímať: Takmer tisíc ľudí zmizlo z mesta. Rimavská Sobota si po 82 rokoch pripomenie tragický pochod svojich židovských susedov
NENECHAJTE SI UJSŤ
