Menu
Prešli iba tri ulice - Železničnú, Gorkého a Daxnerovu. Napriek tomu takmer dve hodiny nestačili na všetky príbehy, ktoré ukrývajú domy a miesta v tejto malej časti Rimavskej Soboty. Na prvú komentovanú prechádzku občianskej iniciatívy Rimavská kaviareň prišlo takmer sto ľudí všetkých vekových kategórií. Výnimočný záujem ukázal, že Soboťania chcú svoje mesto nielen poznať, ale aj objavovať príbehy, ktoré sa z jeho pamäti postupne vytrácajú.
Začínalo sa pred železničnou stanicou. Odtiaľ sa veľká skupina vydala po Železničnej ulici, neskôr zabočila na Gorkého a pokračovala Daxnerovou. Na mape je to iba malý úsek Rimavskej Soboty. V sobotu sa však ukázalo, koľko ľudských osudov, mestských historiek a zaujímavostí sa môže skrývať za niekoľkými desiatkami fasád.
Článok pokračuje pod reklamou
Sprievodcom bol rodený Soboťan a lokálpatriot MUDr. Géza Hizsnyan. Mnohé z príbehov pozná z rozprávania svojich rodičov a starých rodičov. Ako povedal na začiatku prechádzky, kedysi sa pamäť mesta odovzdávala prirodzene – pri spoločných cestách ulicami deti počúvali, komu patril ktorý dom, kto v ňom býval či čo sa na danom mieste odohralo.
„Tieto veci sa už vytrácajú a nie je veľa ľudí, ktorí to ešte poznajú,“ povedal.
A nehovoril sám. Medzi takmer stovkou účastníkov boli aj starší Soboťania, ktorí pridávali vlastné spomienky, opravovali zabudnuté mená či si pri jednotlivých domoch spomínali na ich niekdajších obyvateľov. Z prechádzky sa tak miestami stávalo spoločné skladanie pamäti mesta.
Prvý príbeh zaznel ešte pred stanicou. Podľa Hizsnyanom prerozprávanej histórie sa Soboťania spočiatku stavbe hlavnej železničnej trate bránili. Nechceli ruch, cudzích ľudí ani dym z vlakov. Hlavná trať preto Rimavskú Sobotu obišla a neskôr už obyvatelia mesta zistili, že železnica predsa len nie je na zahodenie. Spojenie z Jesenského cez Rimavskú Sobotu smerom na Tisovec otvorili v roku 1874.
Súčasná staničná budova pochádza podľa Hizsnyana z roku 1930 a je príkladom funkcionalistickej architektúry. Starí Soboťania jej však podľa neho nevedeli odpustiť jednu praktickú chybu – keď sa ponáhľali po Železničnej ulici na vlak, na hodiny na veži zo svojho smeru nevideli.
So železnicou sa spája aj postava, ktorú starší obyvatelia poznali ako Bóna báčiho. Železničiar, vášnivý rybár a svojrázna miestna osobnosť zostal v pamäti vďaka množstvu veselých historiek. Aj jeho príbeh pripomenul, že históriu mesta netvoria iba významné dátumy a budovy, ale aj ľudia, ktorých kedysi poznala celá Sobota.
Stačilo prejsť niekoľko desiatok metrov a otvorili sa ďalšie príbehy. Pri dome rodiny Princovcov sa rozprávalo o Albínovi Princovi, podnikateľovi a výbornom šachistovi. Práve šach mal v Rimavskej Sobote silnú tradíciu. Hizsnyan pripomenul Marcela Teppera, Štefana Grossa aj rodáka Árpáda Vajdu, úspešného medzinárodného šachistu a člena maďarského reprezentačného družstva.
O niekoľko domov ďalej prišla reč na Harryho Jellineka, ktorý sa v Rimavskej Sobote narodil a neskôr sa stal profesorom patologickej anatómie v Budapešti a medzinárodne uznávaným odborníkom zaoberajúcim sa aterosklerózou.
Ďalší z meštianskych domov je spätý s maliarom Jenőm Matray-Makovitsom, výraznou osobnosťou kultúrneho života medzivojnovej Rimavskej Soboty. Venoval sa maľbe, sochárstvu, skautingu i scénografii. Hizsnyan upozornil, že Gemersko-malohontské múzeum nedávno získalo od jeho vnuka z Budapešti množstvo diel a osobných predmetov a pripravuje ich ďalšie spracovanie a prezentáciu.
Pri jednotlivých fasádach sa zároveň hovorilo aj o tom, ako sa mesto v priebehu desaťročí menilo. Niektoré staré domy sa podarilo citlivo obnoviť, iné prišli o pôvodnú výzdobu alebo ich prestavby výrazne zmenili. A niektoré už neexistujú vôbec.
Jednou zo zastávok bol takzvaný Andrássyho dom. Podľa výkladu práve tu vznikol prvý stály fotografický ateliér v Rimavskej Sobote. Kým dovtedy fotografi do mesta prichádzali iba na určitý čas, Mór Andrássy si tu v 19. storočí zriadil vlastný ateliér. Staré fotografie s označením jeho sobotského štúdia sa podľa Hizsnyana dodnes nachádzajú v rodinných albumoch.
Živý spoločenský život mesta pripomína aj budova niekdajšieho remeselníckeho spolku. Jej divadelná sála slúžila kultúre, no k životu podobných meštianskych kruhov patrila podľa Hizsnyana aj miestna „svätá trojica“ – karty, kolky a guláš.
Na samotnej budove pracovali vo veľkej miere sobotskí remeselníci – kachliari, čalúnnici, maliari a ďalší majstri. Pre svojich obyvateľov tak nebola iba miestom stretávania. Bola aj ukážkou toho, čo dokázali vytvoriť miestni ľudia.
Azda jednu z najväčších zaujímavostí pritom dnes na ulici vôbec nevidieť.
Rimavskou Sobotou kedysi tiekol potok, ktorý starí Soboťania nazývali Tormáš. Prechádzal mestom a neskôr ho pri úpravách ulíc zviedli pod zem. Tam sa podľa Hizsnyana nachádza dodnes.
Jeho otec mu rozprával, že priestory, ktorými voda tiekla, boli také veľké, že sa v nich ako deti hrávali. Na jednom mieste vošli pod zem a inde sa opäť dostali na povrch.
Dnešní Soboťania tak po meste kráčajú ponad kus jeho starej podoby bez toho, aby ho videli.
Článok pokračuje pod reklamou
Pri niekdajšom gymnáziu prišla na rad jedna z najúsmevnejších mestských historiek. Spája sa s významným sobotským architektom Bélom Tóthom, ktorý projektoval viacero stavieb v meste.
Podľa príbehu tradovaného medzi Soboťanmi bola jedna z budov postavená presne podľa jeho projektu. Keď prišlo k slávnostnej obhliadke a hostia sa chceli vybrať na poschodie, objavil sa problém.
V dome neboli schody.
Architekt ich mal podľa historky zabudnúť naprojektovať a stavbyvedúci, ktorý s ním údajne nemal najlepší vzťah, stavbu dokončil presne podľa plánov. Na poschodie sa preto dlhé roky chodilo dodatočne vybudovanými schodmi zvonka.
Či si generácie Soboťanov príbeh rokmi trochu neprikrášlili, je už iná otázka. Dôležité je, že sa rozprával celé desaťročia – a práve takéto mestské historky chce séria prechádzok zachytiť.
Posledné zastávky patrili ďalším významným osobnostiam a domom Daxnerovej ulice. Reč prišla aj na sochára Istvána Ferenczyho, rodáka z Rimavskej Soboty, ktorý po štúdiách a pôsobení mimo rodného mesta napokon časť života opäť prežil doma.
Takmer dve hodiny ubehli a pôvodný plán ukázal svoju najväčšiu slabinu – príbehov bolo jednoducho priveľa. Skupina pritom prešla iba Železničnú, Gorkého a Daxnerovu ulicu.
Možno práve to najlepšie ukázalo, prečo má zmysel pokračovať.
Prvá komentovaná prechádzka bola začiatkom série, ktorú pripravuje občianska iniciatíva Rimavská kaviareň. Jej zámerom nie je prejsť celé mesto počas jedného popoludnia, ale postupne sa venovať jednotlivým uliciam, domom a ľuďom, ktorí k nim patrili.
„Budú to ľudia, príbehy, ktoré patria skutočne k mestu a patria nám, ktorí tu bývame,“ povedal Hizsnyan.
Termín ďalšej prechádzky zatiaľ stanovený nie je. Pokračovať by sa však malo tam, kam sa tentoraz takmer stovka účastníkov pre množstvo príbehov ani poriadne nedostala – na Námestí Mihálya Tompu a ďalej do centra mesta.
Prvé tri ulice totiž ukázali, že na objavovanie Rimavskej Soboty nebude stačiť jedno dopoludnie. A zrejme ani jedna ďalšia prechádzka.
Mohlo by vás zaujímať: Nová detská ambulancia v Rimavskej Sobote čaká na prvých pacientov
Mohlo by vás zaujímať na Novohradské.sk: Polícia hľadá svedkov dopravnej nehody v Lučenci
NENECHAJTE SI UJSŤ
