Do Rimavskej Soboty tentoraz neprišiel ako reportér. Nečakala ho vojna, demonštrácie ani nepriestrelná vesta. Český novinár Jakub Szántó sem prišiel s rodinou kvôli vlastnému príbehu – pozrieť sa na miesto, odkiaľ pochádzal jeho starý otec, a pripomenúť si predkov, ktorých osudy tragicky poznačil holokaust. O rodinných koreňoch, ale aj o živote reportéra, vojnách a zodpovednosti novinára sa s ním v rámci Sobotskej kaviarne rozprával lekár Géza Hizsnyan.
Práve Hizsnyan mohol rozhovor otvoriť veľmi osobne. Starší Soboťania podľa neho ešte poznajú pojem „Szántó patika“ – lekáreň Jakubových prastarých rodičov na námestí. Poznali aj jeho starého otca, ktorému hovorili Ďuribáči. V posledných rokoch svojho života sa pravidelne vracal do Rimavskej Soboty, trávil tu čas a stretával sa so starými známymi.
Článok pokračuje pod reklamou
Pre Jakuba Szántóa preto Rimavská Sobota nebola neznámym bodom na mape, hoci ju osobne dovtedy nenavštívil. Bola súčasťou rodinného rozprávania.
„Děda byl jedním z nejdůležitějších lidí v mém životě“
O starom otcovi hovorí Szántó s veľkou blízkosťou. Bol podľa neho človekom, ktorý každému z rodiny veľa odovzdal. O to viac si cení, že ho ešte stihli spoznať aj jeho dvaja synovia. Hoci boli v čase pradedovej smrti relatívne malí, obaja si ho dobre pamätajú.
A spolu s ním zostával v rodine živý aj príbeh Slovenska a Rimavskej Soboty.
„Táto línia smerom na Slovensko, smerom do Rimavskej Soboty, bola vždy súčasťou našej rodinnej tradície,“ vysvetľoval Szántó. S úsmevom dodal, že sú všetci „hrozná hanba“, pretože napriek rodinným koreňom tu dovtedy nikto z nich nebol.
Teraz to prišli zmeniť.
„Som rád, že teraz konečne môžeme napraviť rodinný dlh a prísť sa pozrieť do rodiska starého otca,“ povedal. Hlavným dôvodom návštevy bolo uloženie pamätných kameňov pred rodným domom jeho starého otca, niekdajšou lekárňou Jednorožec.
Práve návrat rodiny dostal pri ukladaní Stolpersteinov ešte hlbší význam. Szántó tam povedal, že ľudia, ktorí chceli jeho predkov vymazať, napokon svoj cieľ nedosiahli. Rodina sa vrátila na miesto, odkiaľ jej členovia kedysi odišli a už sa nikdy nevrátili. Ich mená sa však do mesta vrátili.
Vojny si nevybral. „Ony si našli mňa“
Keď sa rozhovor presunul od starého otca k vnukovi, Géza Hizsnyan predstavil Szántóa ako vojnového spravodajcu. Ten ho okamžite opravil.
„Ja nemám pracovná popis vojnový spravodaj.“
Je zástupcom šéfa zahraničnej redakcie Českej televízie a dlhodobo sa orientuje najmä na Blízky východ. Keďže časť života strávil v Sovietskom zväze a ovláda ruštinu, takmer tri desaťročia sa venuje aj postsovietskemu priestoru. A oba regióny ho opakovane priviedli do miest politických otrasov, revolúcií a vojen.
„Postsovietsky priestor som si nikdy nevybral. On si vždy vyberá mňa kvôli ruštine,“ poznamenal.
Bol pri oboch revolúciách na Majdane, pokrýval rusko-gruzínsku vojnu a pracoval na Blízkom východe. Hovorí však, že vojnové konflikty nikdy nevyhľadával. Ako zahraničný reportér sa venujete určitému regiónu – a ak v ňom vypukne vojna, práca vás jednoducho zavedie aj tam.
Jedna zo spomienok, ktoré počas rozhovoru opísal, pochádza z Gruzínska z roku 2008. Ruská delostrelecká paľba vtedy jeho tím zastihla na otvorenom priestranstve. Ležal pritlačený k zemi a telefonicky naživo komentoval, čo sa okolo neho deje. Doma jeho manželka, sama bývalá novinárka, držala ich ani nie mesačného syna Eliáša a sledovala vysielanie.
Keď sa stal otcom, strach sa zmenil
Práve narodenie syna zmenilo Szántóov pohľad na nebezpečenstvo. Dovtedy podľa vlastných slov človek úplne nevníma, koľko strachu svojimi cestami spôsobuje rodičom, starým rodičom či blízkym.
„Zrazu, keď ste rodičom, prídete o ten pocit nesmrteľnosti,“ povedal.
Nebál sa už iba ako Jakub Szántó. Začal sa báť ako otec malého dieťaťa. Napriek tomu nasledovali ďalšie desiatky výjazdov do oblastí, kde bola nepriestrelná vesta súčasťou pracovnej výbavy. S
Odmieta však romantickú predstavu vojnového reportéra ako človeka závislého od adrenalínu.
„Myslím si, že hasiči nemilujú požiare. Myslím si, že policajti a zdravotníci nemilujú havárie.“
Podľa Szántóa ide skôr o pocit povinnosti. Keď človek niečo vie a jeho schopnosti môžu byť spoločnosti užitočné, mal by ich využiť. Úloha novinára podľa neho spočíva v tom, že môže priniesť svedectvo práve z miest, z ktorých ostatní ľudia utekajú.
Novinár nemá byť sudcom
Szántó je opatrný pri slove „objektívny“. Pripomína, že sa často používa tak, že objektívne je len to, čo si myslím ja. Ako obraz uviedol, že on aj pán Hizsyan vidia z jednej miestnosti inú časť reality a objektívny obraz by vznikol až zložením oboch pohľadov. Objektivita je preňho ideál, ku ktorému sa treba približovať.
Dôležitejšia je pre neho nestrannosť, no tá podľa neho neznamená, že obe strany konfliktu dostanú rovnaký priestor. Spýtal sa, či môže mať rovnakých 50 % reportáže vrah a rodina obete. Upozornil aj na limity televízneho spravodajstva: reportáž má dve minúty, najviac dve a pol, a nemôže vysvetliť konflikt, ktorý podľa neho začal v roku 1882. Preto je súčasťou jeho práce každá správa, ktorú k téme odvysielal, aj jeho knihy.
Novinár podľa neho nie je sudca, musí však poznať pojmy ako genocída, vojnové zločiny či zločiny proti ľudskosti. Sú presne definované v medzinárodnom humanitárnom práve a nejde o prázdne nálepky. Nestrannosť podľa neho zároveň neznamená dávať automaticky rovnakú váhu každej strane. „A čo keď je jednou stranou Islamský štát alebo Hamas, alebo Hizballáh? Kto je ten, kto určí, aký veľký priestor môže dostať teroristická organizácia, ktorá hovorí, že bojuje za nejaké vyššie dobro, a my tomu neveríme?“ pýtal sa.
O vojne v Gaze hovorí ako o vojne demokratického štátu proti „islamistickej vražednej organizácii“. To však podľa neho neznamená, že všetko, čo robí armáda demokratického štátu, je správne, čo izraelská armáda v Gaze „samozrejme ukázala“.
Izrael a Palestína: čo vidí historik
Veľká časť rozhovoru sa prirodzene dotkla Blízkeho východu, ktorému sa Szántó profesionálne venuje desaťročia. Napriek skúsenostiam však neponúka jednoduchý recept na izraelsko-palestínsky konflikt.
Szántó by si veľmi želal samostatnú, bezpečnú a čo najdemokratickejšiu Palestínu vedľa fungujúceho demokratického a prosperujúceho Izraela. Nebude to podľa neho „super láska“, ale aspoň také „veľmi chladné manželstvo z rozumu“, aké má Izrael s Egyptom či Jordánskom. Šance na takéto riešenie však v súčasnosti vidí ako malé.
Gaza mala podľa neho od roku 1994 do 7. októbra 2023 najbližšie k štátu, aký Palestínčania historicky mali. Mala vlastnú vládu a medzinárodné letisko, budoval sa prístav a obchodovala so Západným brehom, Izraelom aj Egyptom. „Lenže v roku 2007 jednoducho prišli islamisti, ktorí celý tento projekt nasmerovali úplne inam,“ povedal.
Gazu dnes prirovnal k Nemecku tri roky po druhej svetovej vojne. Tam podľa neho malá skupina extrémistov strhla celý národ na svoju stranu a následky porážky a utrpenie napokon dopadli nielen na elitu, ktorá konflikt viedla, ale aj na ostatných ľudí. Pri Hamase použil podľa vlastných slov „veľmi, veľmi, veľmi hrubú historickú paralelu, ktorá, samozrejme, nie je presná“. „Hamas je pre mňa národnosocialistická strana ako NSDAP. Tá tam, bohužiaľ, ešte v nejakej časti vládne,“ povedal. Preto sú podľa neho úvahy o tom, ako má vyzerať samostatná Palestína, v tejto chvíli predčasné.
Najdôležitejšie je teraz podľa Szántóa nakŕmiť ľudí, zabezpečiť základné podmienky na život, obnoviť školy a odstraňovať obrovské množstvo trosiek. Blíži sa ďalšia zima, mnohí ľudia nemajú okná, ak vôbec ešte bývajú v domoch, a ďalší žijú v stanoch. Nie je podľa neho čas na veľké slová, ale na „veľmi aktívne malé kroky“. V Gaze má priateľov, ktorí tam podľa jeho slov „skutočne živoria“.
Veľká politika: USA a arabské štáty
Vo veľkej politike vidí hlavnú úlohu Spojených štátov. Americká politika podľa neho musí tlačiť na izraelského premiéra, predsedu Palestínskej samosprávy aj predstaviteľov arabských štátov, kým všetci neprijmú fakt, že sú odsúdení žiť vedľa seba. „Žiadni Palestínčania nezmiznú, žiadny Izrael nezmizne. Kto si toto myslí, je jednoducho naivný,“ povedal.
Od arabských štátov očakáva, že sľúbené miliardy na obnovu Gazy budú skutočne poskytnuté a zároveň sa postarajú o to, aby sa peniaze nedostali do rúk Hamasu či Palestínskeho islamského džihádu. „Sľubmi nikoho nezarmútite, ale ony sa neplnia,“ skonštatoval.
V „malej politike“ dúfa vo výmenu politickej garnitúry v Izraeli v nadchádzajúcich októbrových voľbách. Netanjahua považuje za jedného z najhorších premiérov izraelskej histórie. Za jeho veľké zlyhanie považuje to, že pre vlastné politické prežitie prijal do vlády najväčší extrém izraelskej politickej pravice. Označil to za „hriech, ktorý nikdy nebude odčinený“. Zároveň dodal, že Netanjahu v minulosti „dokázal urobiť veľa dobrého pre Izrael“, napriek tomu to podľa Szántóa zostane „čiernou škvrnou na jeho reputácii navždy“.
Dúfa aj vo výmenu politickej garnitúry a predovšetkým generácie vo vedení Palestínskej samosprávy. Prezident Mahmúd Abbás má podľa jeho slov už 90 rokov a nie je taký pružný ako kedysi. „Prezident Abbás je podľa mňa dnes už jednoducho súčasťou problému. A to veľmi výrazne, rovnako ako ani nie práve mladnúci izraelský premiér Benjamin Netanjahu,“ povedal.
Gaza ako bojový pokrik: útoky na židovské ciele v diaspore
Druhú krajnosť vidí Szántó v radikálnej časti európskej spoločnosti, ktorú opísal ako „čiastočne moslimskú, čiastočne ľavicovú, marxistickú, radikálnu“. Tá sa podľa neho snaží Izrael „démonizovať, delegitimizovať ako akúsi sionistickú genocídnu entitu“. Upozornil pritom, že útoky smerujú čoraz častejšie nielen na izraelské, ale aj na židovské ciele v diaspóre.
Szántó zároveň jasne rozlíšil kritiku Izraela od antisemitizmu. „Nemyslím si, že každá kritika Izraela je antisemitská, ale myslím si, že nútiť Židov v diaspóre k nejakým verejným vyhláseniam a k tomu, aby sa pridávali na ich stranu a tiež hovorili, že Izrael je genocídny štát a podobne, to je jednoducho úplne čistý antisemitizmus. Čo má židovská diaspóra v Európe spoločné s konaním izraelskej vlády, je pre mňa záhadou,“ povedal.
Podľa neho by sa energia, ktorá smeruje do agresívnych sporov a útokov, mala radšej využiť na reálnu pomoc Palestínčanom, získavanie peňazí a tlak na vlády, aby pomáhali. „Gaza zrazu prestala byť miestom. Gaza je bojovým pokrikom oboch tých strán. Jedni hovoria: tam sú samí teroristi. Druhí hovoria, že Izraelčania sú jednoducho genocídni teroristi alebo čo. Oboje je nezmysel, oboje nie je pravda a oboje robí tento svet horším,“ povedal Szántó.
Jeho odpoveď na otázku, čo môže v takomto konflikte urobiť jednotlivec, bola napokon jednoduchá: „Začnime každý od seba, pretože každý z nás toho môže urobiť celkom dosť.“ Možno práve táto veta zvláštne zapadla aj do dôvodu, pre ktorý Jakub Szántó prišiel do Rimavskej Soboty.Celý profesionálny život prináša domov príbehy ľudí z miest vzdialených tisíce kilometrov. Tentoraz však pricestoval za príbehom vlastnej rodiny. Na miesto, o ktorom počúval od starého otca, no nikdy predtým ho nenavštívil.
A mená ľudí, ktorých sa niekto kedysi pokúsil vymazať, sa medzitým vrátili tam, kam patrili.
Do Rimavskej Soboty.
Mohlo by vás zaujímať: Stolpersteine v Rimavskej Sobote vrátili domov príbeh rodiny Szántóovcov
Prečítajte si tiež: Cesta neznáma už 10 rokov vracia Lučenčanov do pamäti mesta
NENECHAJTE SI UJSŤ
- Stovky zvierat na jednom mieste. Čerenčany lákajú rodiny
- Jakub Szántó v Rimavskej Sobote: Vrátil sa ku koreňom
- Keď je škola v ohrození. Policajti školili pedagógov
- Divín: Dvetisíc obyvateľov a miliónové investície
- Oszvald Marika príde do Rimavskej Soboty prvýkrát
- Diskusia kandidátov na primátora: Pozvaní sú všetci
