Menu
RIMAVSKÁ SOBOTA – Súčasťou Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote bola celých 47 rokov. Ako 47-ročná sa stala jeho riaditeľkou a ako riaditeľka pôsobila neuveriteľných 23 rokov. Oľga Bodorová tvorila jeho neodmysliteľnú súčasť a zanechala v ňom kúsok svojho ja.
Vyhraďte si čas. Pretože ten, kto pozná Oľgu Bodorovú, vie, že spleť jej príbehov sa rozviaže v nekonečné množstvo zaujímavostí.
Pochádza z Jesenského, strednú školu navštevovala v Tornali, no väčšiu časť svojho života prežíva v Rimavskej Sobote. Dôverne však pozná celý región. Jeho históriu i súčasnosť. Ako etnologička ho pochodila i preskúmala.
Svoj život spojila s etnológiou v roku 1970, v čase normalizácie, ktorá ovplyvnila aj jej smerovanie. „Môjho bratranca Jána Čomaja, redaktora novín Sme na nedeľu, v roku 1969 ako jedného z najobľúbenejších redaktorov na Slovensku prepustili z redakcie. Tento moment sa odrazil na mojich prijímacích pohovoroch na vysokú školu, keďže moje rodné priezvisko je Čomajová. Pohovory sa niesli v zvláštnom duchu, keď sa ma skúšajúci opýtali: kto je vám Ján Čomaj. Keďže som povedala, že je to môj bratranec, na denné štúdium národopisu ma neprijali,“ povedala Oľga Bodorová, ktorá napokon študovala externe.
Aj jej povaha ju predurčovala na budúce zamestnanie. Prirodzená zvedavosť a láska k ľuďom sa spojili s nadšením pre spoznávanie minulosti a odkrývanie doposiaľ neodhalených príbehov. Tie sa často skrývajú v samotných ľuďoch.
Článok pokračuje pod reklamou
„Neskutočne rada sa stretávam s ľuďmi – aj tými staršími ako som ja. Rada zachytávam ich životné príbehy. Možno som inšpiráciu našla aj v mojom bratrancovi Jankovi Čomajovi, ešte aj ako 80-ročný napísal 5-6 rôznych publikácií. Vyrastal v Bratislave a ja som tam takmer každé prázdniny chodievala,“ povedala Oľga Bodorová. Novinárske prostredie v nej podnietilo záľubu v písaní, ktorá sa stala aj jej profesiou.
Do múzea v Rimavskej Sobote prišla ako čerstvá absolventka etnológie v roku 1975. Ako zamestnankyňa z neho posledný raz odišla koncom septembra tohto roka. Na jednom pracovisku vydržala 47 rokov. „Spomínam si ale, že raz som chcela odísť z Gemersko-malohontského múzea. Zmeniť prostredie. Bolo to na začiatku kariéry v 70. až 80. rokoch. Vychytené bolo Liptovské múzeum v Ružomberku, etnografická časť bola v Liptovskom Hrádku. Keď som ale videla tú ruinu celého priestoru a suché toalety, bolo jednoznačné, že myšlienku odísť do iného múzea zahodím,“ spomína si s úsmevom Oľga Bodorová.
A čo ju udržalo v Rimavskej Sobote? Určite to bol vzťah ku svojej profesii a k ľudu, ktorý žije na tomto území. „Zaoberám sa predovšetkým človekom. Ľuďmi z rôznych etnických skupín – Slovákmi, Maďarmi, Židmi, Rómami. Je tu otvorený priestor aj na mikroetnické skupiny, ako sú Číňania, Vietnamci. A v neposlednom rade som sa orientovala aj na Ukrajincov, ktorí tu žijú už desať mesiacov, a ktorým sme už od 1. marca poskytovali útočisko v podobe humanitárnej pomoci,“ vysvetlila. Paradoxne, v deň odchodu Oľgy Bodorovej sa skončila aj táto humanitárna pomoc. Išlo o náročné obdobie – počúvať príbehy ľudí a vidieť deti, ktoré prišli o svoj domov.
Aj keď vojna na Ukrajine a následná humanitárna pomoc patrili k náročným obdobiam, múzeum zažilo z pohľadu Oľgy Bodorovej aj ďalšie ťažšie chvíle. „Veľmi náročné a traumatizujúce bolo obdobie po Nežnej revolúcii. V rokoch 1995 až 1998, do začiatku roku 1999, stratilo múzeum právnu subjektivitu a boli vytvorené tzv. intendantúry. Bol to pilotný projekt vtedajšieho ministra kultúry Ivana Hudeca. Bolo to veľmi traumatizujúce obdobie pre obyčajných, demokratických ľudí pracujúcich v kultúre,“ vrátila sa do minulosti Bodorová.
A ktoré obdobie považuje za najšťastnejšie? Ako povedala, každý deň bol pre ňu veľkým šťastím – keď mohla otvoriť brány múzea a večer ich zatvárať. „Veľakrát sa stávalo, že som z múzea odchádzala posledná. Takmer pravidelne, keď nepočítam časť služieb pre návštevníkov, ale administratívnu časť budovy. Každý deň bol pre mňa veľkou výzvou.“
Posledný deň svojho pôsobenia na poste riaditeľky odchádza z múzea stále pracovne naladená. „Moje pocity boli pracovné, pretože sme ukončievali vyhodnotenie rôznych projektov. V septembri sme oslávili 140. výročie vzniku múzea, vydali sme nulovú eurobankovku – prvú v okrese, čo bolo dosť náročné. Bolo to veľmi pracovné, v tomto roku som napríklad ani nečerpala dovolenku. Všetko sa sústredilo na to, aby som korektne odovzdala kolegovi, kolegom múzeum,“ priblížila Oľga Bodorová.
„Až keď som sa dostala na ulicu, pešiu zónu, tak mi došlo, že toto je poslednýkrát. Vtedy sa tie emócie tak uvoľnili. Nemôžem povedať, že sa teším na toto obdobie, ale teším sa na to, že budem mať stále nejaké aktivity. Tiež tie, ktoré mám vo vnútri – týkajú sa histórie múzea, Rimavskej Soboty a predovšetkým etnografie nášho regiónu,“ zhodnotila dnes už bývalá riaditeľka múzea.
Svoje pôsobenie v múzeu do okrúhleho 50. výročia potiahnuť nechcela. Ako povedala, je potrebné dať priestor mladým ľuďom. „Ja si myslím, že to aj mnohí očakávali. Ja som sa rozhodla už minulý rok, len trošku to pribrzdilo vydanie publikácie Hrnčiarstvo v Šiveticiach. To bolo veľmi náročné popri riadiacej práci a náročných úlohách na projektoch, výstavách a koordinovaní práce v múzeu.“
Práce na projektoch či výstavách mala Oľga Bodorová veľa počas každého roka. Piate najstaršie múzeum na Slovensku si prešlo niekoľkými významnými zmenami. „Keď som prišla do múzea, nebola druhostupňová evidencia. Budova sa dvakrát rekonštruovala, vrátane výmeny strešnej krytiny. Interiér aj exteriér si prešiel zmenami. Keď som prišla do múzea, nebola expozícia. V roku 1979 sme sprístupnili novú expozíciu. V roku 1977 sme mojou výstavou Hrnčiarstvo v Gemeri-Malohonte naštartovali výstavné procesy, výstavy vôbec. Dovtedy absentovali. Zamestnancov bolo síce veľmi málo, ale práve 70. roky začali produkovať historikov, etnológov, archeológov, historikov umenia. Aj počet pracovníkov sa začal zvyšovať. V roku 1980 sme kúpili kúriu v Rimavských Janovciach, ktorá bola v dezolátnom stave. Tá sa zrekonštruovala, jej interiér už dokonca dvakrát.“
Múzeum má dokonca už tretiu počítačovú sieť, nielen fyzicky sú spracované zbierky druhostupňovej evidencie, ale aj elektronicky. Cez elektronický softvér sa spracovávajú nielen zbierkové predmety, ale aj knižničný fond, fond fotografií a archívny fond, ktorý ma takmer 18 000 položiek.
„Naštartovali sme publikačnú činnosť, dovtedy sa nepublikovalo. Máme už takmer 70 knižných jednotiek, ktoré múzeum za mojej éry riaditeľovania vydalo. Máme veľa kontaktov, ide najmä o moje kontakty, aj tie dávne, s kolegami z Čiech, Poľska, Maďarska, Chorvátska... Máme dohody o spolupráci s archívom v Banskej Bystrici, s Univerzitou Mateja Bela,“ priblížila ďalej.
Aj dvor kedysi vyzeral inak. Nebol tam žiaden park, len udupaný priestor. Parková úprava vyšla z hlavy riaditeľky. „To, čo si z exteriéru múzea vážim, je taký môj experiment, ktorý sa týka výsadby fíg. Zo strany od parkoviska bola veľmi zlá pôda, tam sa neujal ani trávnik. Keďže sme často chodievali do Chorvátska, inšpirovali ma figy, ktoré milujem. Sadenice fíg pochádzajú z Kovačice zo Srbska, o ne som poprosila naivných maliarov, ktorí u nás v múzeu vystavovali. Jednu sme kúpili na Agrokomplexe v Nitre. Figám sa darí. Každý rok rodia pre potešenie kolegov či ľudí, ktorí cez dvor prechádzajú. Sú totiž Rimavskosoboťania, ktorí do práce chodia cez náš dvor. Atmosféra dvora je rodinná, útulná,“ prezradila Oľga Bodorová.
Až neuveriteľne vyznieva fakt, že v roku 1975 mal etnografický fond múzea 1 700 zbierkových predmetov – dnes ich má takmer 11 000. Spomína si aj na návštevu niekdajšieho veľvyslanca USA na Slovensku Theodora Sedgwicka – tiež neveril vlastným ušiam. „Svojou angličtinou som mu predstavila 18 kolegov a povedala som mu, že múzeum má viac ako 100-tisíc zbierkových predmetov. A on ma opravil v tom čísle – že 10-tisíc. Opäť som mu povedala, že 100-tisíc. Ostal prekvapený. V Amerike nie sú také početné zbierky v jednotlivých múzeách. Nechápal, že na 18 zamestnancov je teraz už 107-tisíc zbierkových predmetov.“
Aj toto ilustruje, že práce v múzeu bolo neúrekom. Podľa Oľgy Bodorovej je v dobrej kondícii. „Nechala som projektovú dokumentáciu na reinštaláciu stálej vlastivednej expozície, projektovú dokumentáciu na revitalizáciu miesta prvého kontaktu. Snažila som sa, aby sa latka múzea dvíhala a želám si, aby latka, ktorú som ja nastavila pomerne vysoko, aby ju nikdy nepodliezali.“
Oľge Bodorovej sa podarilo presvedčiť kolegov na pôde múzea, ako aj externých pracovníkov akademických a pedagogických pracovísk naprieč Slovenskom, ale i v zahraničí, aby svoju bádateľskú činnosť publikovali v zborníku múzea. Múzeum ho vydáva od roku 2005.
„Máme príspevky z Čiech, Nemecka... Želám múzeu, aby získalo ďalšie prostriedky na zborníky, určite do nich prispejem príspevkami. Kolegovia majú plán, že budúci ročník sa chcú venovať mojej osobnosti, to je ale zatiaľ len úvahou,“ prezradila bývalá riaditeľka.
A čo vlastná publikačná činnosť? Za akýmkoľvek vydaným odborným článkom či publikáciou je veľa práce a často závisí nielen od vynaloženého úsilia, ale aj od financií. „Publikačná činnosť je veľmi zložitý proces, náročný okrem iného aj na financie. Z vlastných príjmov múzea sme ich nedokázali vykryť, pretože polygrafické náklady sú vysoké, a v tomto roku stúpali. Ale určite sú rôzne výzvy, rôzne projekty. Príjmy, ktoré z predaja publikácií múzeum inkasuje, sú veľmi nízke. O vlastnej publikačnej činnosti zatiaľ uvažujem v intenciách prípravy príspevkov pre náš zborník,“ povedala.
Zaujímavý je podľa nej napríklad aj fenomén hrnčiarstva v regióne Gemer-Malohont. Už spracovala výskumy z piatich lokalít. „A tých lokalít bolo 37. Tému som spracovávala len prostredníctvom rozhovorov s pamätníkmi či samotnými hrnčiarmi pred 47 rokmi a viac. Títo ľudia už nežijú a v archívnych dokumentoch a ani v žiadnej publikácii údaje o gemersko-malohontskom hrnčiarstve neexistujú,“ dodala Oľga Bodorová, podľa ktorej by sme ďalšie nevypovedané príbehy mohli nájsť v židovskej komunite.
Aj náš región bol poznačený obdobím holokaustu, deportáciou židov či druhou svetovou vojnou. Samostatnú kapitolu tvoria roky 1942 až 1944, keď z nášho rozdeleného regiónu na Slovenský štát a Maďarské kráľovstvo, boli deportovaní židia najprv do narýchlo zriadených get a neskôr odvlečení do rôznych koncentračných táborov. „Aktuálne som v zborníku múzea ročník 18, vypublikovala príspevok o osude židov počas druhej svetovej vojny z lokality Rimavské Janovce. Nakoľko už v samotnej obci si na malú židovskú komunitu takmer nikto nespomenie, cenným zdrojom bola internetová stránka yadvashem.org, ktorá poskytuje korektné údaje o nepreživších. To sú mená, ktoré tvorili históriu, boli súčasťou ekonomického, spoločenského a kultúrneho života. Boli to advokáti, lekári, obchodníci, ktorí sa už nikdy do svojich domovov nevrátili. Toto je ešte jedna výzva, ktorá sa dá realizovať pri počítači. Takto by sa dalo pokračovať v každej lokalite. V Jesenskom bolo napríklad 80 židov, z ktorých asi 90 percent neprežilo.“
Súčasťou života múzejníka, a teda aj života Oľgy Bodorovej, bola aj akvizícia – získavanie nových zbierkových predmetov. Možno navštívila aj vašu povalu.
„Poznám nielen domy, ale aj povaly, pretože na povalách si ľudia v 20. storočí odkladali staré nepotrebné veci. Mám zlezených na labilných rebríkoch množstvo povál, kde sa ešte v 70.-80. rokoch nachádzalo neskutočné kultúrne bohatstvo,“ zaspomínala si.
Dostať sa ale na tú povalu bolo veľmi problematické. Takmer pravidelne sa jej stávalo, že pri otázke o keramike, súsekoch či prasliciach dostala odpoveď: nie, nemáme. Ona sa však nevzdala a urobila dobre.
„Chcela som sa však vidieť ich povalu, nakoľko som vedela, že sú tam veci, ktoré sú súčasťou tradičnej ľudovej kultúry 19. storočia nášho regiónu. A na tú povalu ma nechceli pustiť, pretože ako hovorili – je tam neporiadok,“ povedala Oľga Bodorová, ktorá však prišla s taktikou – a vyplatila sa.
„A to sa teraz verejne ospravedlňujem tým ľuďom, ktorých som takto prehovárala. Vtedy mi napadlo, aby som sa pýtala, ako sa z komína umiestneného na povale odvádza dym. Pretože v mnohých tých starších obydliach boli otvorené ohniská a na povale bol dymník, kde sa dym z komína odvádzal do voľného priestoru. Povala bola aj udiareň pre bravčové mäso, klobásy... A ja som sa pýtala na ten dymník. Stále sa to tým prelomilo, až mi povedali ‚tak choďte sa tam pozrieť'. A to bola taká finta, za ktorú sa troška aj ostýcham. Ale toto zabralo. A keď som potom objavila to, na čo oni už aj možno zabudli, tak boli veľmi radi. Mnohí to radostne múzeu odovzdali. Veľakrát to boli dary. Niekto si nechal zaplatiť symbolickú sumu. Dary boli ale početnejšie. Múzeá dodnes trpia nedostatkom financií na kúpu zbierkových predmetov.“
Získavanie nových zbierkových predmetov bolo aj o kontaktoch, často sa však náhodné stretnutia stali pre múzeum obohatením. „V obciach sme sa nahlasovali na predtým Miestnom národnom výbore, dnes na obecnom úrade, aby obyvatelia o nás vedeli. Tam nám zvykli aj poradiť, kam ísť. Alebo sme išli po dedine a ľudia sa pýtali, odkiaľ sme. Keď sa dozvedeli, že z múzea, niekedy nám aj sami povedali, že majú doma predmety o ktorých sa nazdávali, že by mohli skončiť v múzeu.“
Článok pokračuje pod reklamou
Vďaka prehľadávaniu povál múzeum získalo niekoľko cenných predmetov. „V posledných rokoch to bol určite súbor keramiky od akademického sochára Mariana Polonského z Bratislavy. V 70. rokoch navštívil múzeum, ja som vtedy robila výskum v hrnčiarskej lokalite Sušany. Jeho a akademického maliara Michala Studeného vtedy oslovila gemerská keramika. Michal Studený istý čas žil v Revúcej, pracovala tam jeho manželka ako lekárka. Tam videl bohatstvo tradičnej ľudovej kultúry regiónu – v nábytku, skle, keramike... Oni chodili po dedinách a zbierali. Mali na to finančné prostriedky. My nie,“ opisuje ich stretnutie niekdajšia riaditeľka múzea.
Do múzea vtedy získala predmety v tom limite, ktorý mali k dispozícii. „Oni potom zobrali zvyšok. Vyjadrovali sa dosť ironicky, že múzeum na kúpu nemá prostriedky. No a po 40 rokoch mi zazvonil telefón. Marian Polonský prišiel s tým, že on to chce všetko odovzdať múzeu, predať. Bola to obrovská zbierka, cenná zbierka keramiky, na ktorú sme my vtedy nemali peniaze,“ dodala Oľga Bodorová.
Počas jej kariéry v múzeu sa im napríklad podarilo získať veľmi cenný obraz pravdepodobne od talianskeho majstra, ktorý je vystavený od roku 1979 vo vlastivednej expozícii. Znázorňuje biblický príbeh návštevy Krista u Marty a Márie. „To bola jedna z najdrahších akvizícií. Kúpili sme ho od bývalého lekárnika Káposztásyho, ktorý prevádzkoval lekáreň v Rimavskej Sobote a pochádzal z Modrého Kameňa.“
Jeden z príbehov, ktorý sa viaže na akvizíciu, sa viaže k starej tetovacej ihle od Róma Jožka Matoviča z Jesenského, odkiaľ pochádza aj Oľga Bodorová. Býval neďaleko nej. Pri jednej návšteve od neho získala túto tetovaciu ihlu. Takú si kedysi vyrábali väzni. „Sú to dve obyčajné ihly, medzi ktoré sa zmestí špáradlo. Vytvorí sa akoby štipec, ktorý je zviazaný obyčajnou niťou. Namočili si to do atramentu a týmto spôsobom si krátili čas vo väzení. Tento predmet sa tiež stal súčasťou zbierkového fondu múzea a bol niekoľkokrát vystavovaný.“
S potomkami významných rodov sa Oľga Bodorová stretla už v detstve. „Pochádzam z Jesenského. Stále mám pred sebou obraz Margity Maróthy Gömöryovej, šľachtičnej zo Širkoviec. Múzeu darovala obrovskú knižnicu. Mám pocit, že som ju stretla,“ loví v pamäti plnej faktov a príbehov.
Významné rody sa však zmiešali aj s jej rodinou. „Manželka môjho bratranca je z pôvodne grófskeho rodu Okoličányivcov z Hrachova. Táto šľachta je roztrúsená po celom svete – údajne v 26 krajinách. Ich potomkovia žijú aj v Rimavskej Sobote a Hrachove,“ dodala.
Osobitným prípadom, ktorý by zapísal nejednu kapitolu, je kaštieľ v Ožďanoch. Aj tunajší obyvatelia by vyrozprávali nejeden príbeh. „V 87. roku sme sa s kolektívom múzea boli pozrieť na nález hrobky, ktorej chýbala nadzemná časť. Stále ma to dráždilo, a tak som do nášho zborníka napísala príbeh o hrobke barónov Luzsénszkych – Henrika a Margity. Keď som tento príspevok dokončila, zobrala som si mobil a pozrela sa, čo je nové na Facebooku. Vtedy sa mi objavilo asi 26 fotografií v jednom príspevku. Dopátrala som sa ku pani Nagy Edine, ktorá má 61 rokov. Žije v Budapešti, je priamym potomkom. Príbeh si viete prečítať v zborníku,“ opísala Oľga Bodorová.
S pani Nagy Edinou je stále v kontakte. Keď niečo nové nájde, dá jej vedieť. Teší sa, že sa kaštieľ obnovuje. Pani Nady Edina v ňom bola ako dieťa, keď mala 12 rokov. Dobre si pamätá na svoju starú mamu Líviu (1900 – 1972), ktorá rozprávala príbehy o Oždianskom kaštieli:
„Pravé krídlo kaštieľa obývala rodina Luzsénszkych, ľavé krídlo rodina Korponayovcov. Vravela, že v Korponayovskom krídle nebolo nič, len tam ubytovávali hostí. Údajne tam strašilo, hostia v noci videli pani, ktorá sa tadiaľ prechádzala. Dokonca každé ráno musel sluha zatierať fľaky od krvi, ktoré sa tam objavovali.
Z roku Korponayovcov pochádza Júlia Korponayová-Géciová, Levočská biela pani. Traduje sa, že sa narodila v Oždianskom kaštieli. V knihách Móra Jókaiho sa uvádza, že sa narodila tam. Takmer nikto z historikov si to neoveril, dokonca ani ja. Ale v roku 2018 jeden maďarský historik v odbornom časopise publikoval, že zistil, že Júlia Korponayová-Géciová bola krstená v katolíckom kostole v Banskej Bystrici. Korponayovci mali svoje šľachtické sídlo v Hronseku. Je pravdepodobné, že sa narodila v tom sídle. To sú také veci, že človek stále pátra.“
Oľga Bodorová je s pani Edinou stále v kontakte. Dala jej napríklad vedieť aj to, že pred serpentínami v Ožďanoch je kríž, malá sakrálna plastika, ktorú nechala postaviť v roku 1907 jej prastará matka Margita Luzsénszky. Vtedy zomrel jej prastarý otec Henrik a nechal po sebe 4 polosiroty. O tomto kríži pani Edina nevedela. Odhalila ju až práca múzejníčky, ktorá toho zadokumentovala omnoho viac.
Na dvore múzea bola stále akási šachta. Pracovníci múzea vedeli, že je to Cintorínsky potok, ktorý tečie od dnešnej budovy Gemersko-malohontského osvetového strediska. Na ulici Gorkého vchádza do jedného veľkého podzemného koridoru. Tečie poza budovu Okresného súdu... Pri CVČ Relax prechádza v podzemí v hĺbke približne 2,5 metra.
„Ten kanál prechádza dvorom múzea a potom ide až ku Kauflandu. Pri starom gymnáziu na Malohontskej ulici sa vlieval do pôvodného koryta Rimavy. To bol Cintorínsky potok, ktorý ešte na začiatku 20. storočia bol na povrchu. Ale pre časté povodne, ktoré zalievali mesto cez rieku Rimava a mlynský náhon, mesto nestíhalo vodu odvádzať. A keď sa rozvodnil aj tento Cintorínsky potok, ktorý tečie z vŕškov od Vyšnej Pokoradze, tak architekt mesta Béla Tóth, ktorému som sa aj ja venovala, potok usmernil do kanála.“
Ako ďalej povedala Oľga Bodorová, Rimavskosoboťania rozprávali príbehy, že 5-6 ročné deti sa celé leto hrávali v tom kanáli. „Na Gorkého ulici je v súčasnosti zanesený asi metrovým nánosom bahna. Je tam mreža, aby bahno nezanieslo kanál, voda by sa vyliala do priestoru mesta.“
V Rimavskej Sobote bolo jediné miesto, kde bol kanál odkrytý. Bola to vybetónovaná skruž v múzeu. „Od roku 2008 som začala intenzívne uvažovať nad tým, aby sme tam niečo urobili. Finančné prostriedky ale boli limitované. Nakoniec sme získali financie z úspory verejného obstarávania, Banskobystrický samosprávny kraj nám dovolil použiť ich na vybudovanie skruže a krytu na tento Cintorínsky potok. Pýtala som sa naň aj aktuálnych jaskyniarov. Povedali, že boli v tom kanáli, ale je to nebezpečný priestor. Je dosť zanesený a je tam veľa potkanov. Potok však stále existuje, steká do obnoveného koryta Rimavy. Aj takéto je podzemie Rimavskej Soboty.“
Oľga Bodorová zažila počas svojej kariéry nielen pokojné obdobia, ale aj niekoľko turbulentných rokov. Rok 1975 patrí k tým, ktorý Rimavskú Sobotu značne poznačili. Z jej histórie odstránili dedičstvo.
„V roku 1980 nás policajti zavolali, že niekto opäť vykradol synagógu. Kontaktovali vtedajšieho riaditeľa múzea, aby poslal do synagógy dvoch kolegov, aj za prítomnosti pána Albína Princa, ktorý reprezentoval židovskú obec v Rimavskej Sobote. Úlohou bolo pozbierať všetok mobiliár, ktorý v synagóge bol. Vo svätostánku sme našli sedem tor, ktoré boli neskutočne cenné. Zobrali sme odtiaľ množstvo modlitebných knižiek v hebrejčine a ďalšie predmety,“ spomína si na toto obdobie Oľga Bodorová.
Židovská náboženská obec si po necelom roku takmer všetok inventár zobrala, múzeu nechala len niekoľko drobností ako dar. „V roku 1986 na jeseň synagógu mesto zbúralo bez toho, aby nás upovedomilo. Objekt synagógy totiž nikdy nebol zapísaný ako kultúrna pamiatka,“ dodala.
Na tieto momenty si živo spomína. Pripomínajú jej ich aj ruiny za mestom. „Ja som v tom čase bola v Banskej Bystrici, v Projektovom ústave kultúry (PUK). Plánovali sme na odbore kultúry, že objekt synagógy sa zrekonštruuje a bude tam multifunkčný a multikultúrny priestor, ako je v súčasnosti v Lučenci. Boli by tam výstavy, koncerty... Keď som sa z Banskej Bystrice vrátila, niekto sa ma opýtal, že čo riešim, veď synagóga už nestojí. Bol to ohromný šok.“
Keď občas ide s manželom na prechádzku smerom na Kurinec po bývalej poltárskej trati, tam pred Včelincami napravo, je taká nanosená sutina. A tam je história. Tam je synagóga. Aj sutina ďalších a ďalších objektov. Tam je pochované mesto. „A z toho mi je smutno... Keď tadiaľ idem, musím si otočiť hlavu. Je to zlý signál.“
Ďalšiu energiu a podnety jej dodali fotky. Ale nie také obyčajné. Znázorňujú bulharských ovocinárov. „Usadili sa nielen naprieč juhom stredného Slovenska. Tu našli výbornú pôdu. Možno budem venovať nejaký priestor im,“ načrtla jeden zo svojich plánov.
Určite sa naďalej chce venovať aj židovskej komunite. „Máme niekoľko veľmi vzácnych zbierkových predmetov, jednak zo synagógy. Na priečelí budovy bola doska – archa úmluvy. Na dvore múzea sme štyri roky ochraňovali tabule obetí holokaustu. Keď synagógu zbúrali, tak ich robotníci priniesli na dvor múzea. V 90. rokoch Židovská náboženská obec tieto dosky preniesla na cintorín. Boli rozbité, zrejme im nešli kompaktne vziať.“
V Rimavskej Sobote žije vo veku 96 rokov ešte stále pri dobrom zdraví jedna z jej najobľúbenejších a veľmi láskavých osobností – pani Kornélia Wirtschafterová, ktorá prežila štyri koncentračné tábory. „Mám s ňou urobený niekoľkohodinový rozhovor. Aj napriek tomu, že jej syn už kratší príspevok o jej osude napísal do nášho zborníka, ešte stále má čo rozprávať. Vie veľa o vojnovom období aj o vtedajšej klíme v Rimavskej Sobote. Ako sa ľudia správali k židom pred vojnou a potom, keď sa so svojím ockom vrátila z Terezína, kde ju zastihlo oslobodenie. Darovala múzeu dve knihy od židovského spisovateľa Henricha Heinea, ktorý žil v Nemecku. Jeho knihy pálili. Vyhlásil, že tam, kde knihy pália, budú páliť aj živých. Tiež darovala dve pôvodné vázy, ktoré boli v židovskej komunite používané na rôzne príležitosti.“
Chcela by sa venovať ďalej rôznym etnikám, samozrejme, aj tomu slovenskému. A hrnčiarom predovšetkým.
Oľga Bodorová bola niekoľko rokov srdcom Gemersko-malohontského múzea. Jej stopa v ňom ostane navždy. Aj keď ju mnohí poznáme ako múzejníčku či zanietenú historičku a etnografku, vidieť ju môžeme aj v iných úlohách. Čo rada robí vo voľnom čase?
„Rada čítam. Čítam aj súčasnú tvorbu domácich i svetových autorov. Rada cestujem a vzdelávam sa v cudzích jazykoch. Od roku 1977 bývam v Rimavskej Sobote na Malohontskej ulici, kde sa starám o predzáhradku. Je tam zmes rôznych rastlín, kvetov, drevín, ktoré som preniesla z môjho Jesenského... Starám sa o tento priestor s láskou. Tiež som tam vysadila jednu figu,“ dodala s úsmevom Oľga Bodorová.
NENECHAJTE SI UJSŤ
