Menu
Kým v nížinách a dolinách panuje v posedných dňoch hmla, poľadovica a sychravé počasie, vo vyšších polohách sa ukázalo aj slnko. Stromy vymaľoval mráz do biela čo v okrese Rimavská Sobota zaujalo fotografov a milovníkov prírody. V rámci výletov a túlania sa po prírode tak zachytili viaceré tradičné zimné lákadlá. Jedným z nich je Čertova Dolina pri Tisovci, ktorá je mnohými považovaná za malý Slovenský raj.
Zamrzol však už aj ľadopád, ktorý je známy cestujúcim medzi Tisovcom a Sedlom Zbojská. Ľudia ho zvyknú obdivovať z auta, prípadne zvyknú zastaviť aj na neďalekom parkovisku. Aktuálne fotky pre Rimava.sk poskytla známa fotografka zamrznutých bublín Daniela Rapavá z Rimavskej Soboty, ako aj Vojtech Benko z Brezna. Podľa jeho slov často chodí po okolí a nedávno bol aj v Čertovej doline, ktorá už zamrzla tiež a dosť sa tam aj šmýka takže je priechodná len s potrebnou výbavou "mačkami" na nohách. Do čertovej doliny sa dá dostať popod štátnu cestu, viadukt kadiaľ chodí vlak a cestou sa prechádza cez päť rebríkov.
Článok pokračuje pod reklamou
"Chodím tam dva-trikrát za mesiac," priblížil autor fotografií a dodal, že krásne je tam stále, no za najkrajšie považuje obdobia, keď je tam veľa vody. Ide o prírodnú rezerváciu v správe štátnej ochrany prírody Muránska planina, v ktorej sa dá nájsť viacero vodopádov, jaskýň či priepastí a skalných brál. Dolinou preteká Čertov potok a na dne koryta vedie náučný chodník zbojníka Jakuba Surovca, ktorý dolinou podľa legendy unikal pred žandármi.
Astronomička Daniela Rapavá, ktorá je známa aj tým, že dokáže objavovať krásne veci aj v drobnostiach, okrem fotky vodopádu zachytila aj malé hviezdičky. Boli v potoku Teplička, čo ide popri ceste," priblížila fotografka, ktorá je aj autorkou viacerých príbehov k svojim fotografiám, zverejnených však len vo veľmi malom náklade pod názvom Magické príbehy za astroparku. Medzi zimné príbehy patrí napríklad - V podivnej zimnej krajine, kde dievčatko sníva o tom, že zimná krása, aj krása vločiek urobí ľudí lepšími. S jej dovolením prinášame tak ďalší z jej série príbehov.
V podivnej zimnej krajine
Možno to bola skutočnosť, možno nie, no rozpoviem vám ešte jeden zvláštny príbeh, ktorý sa mi vynoril ako zabudnutý sen. Spojil mnoho obrazov, ktoré zrazu ožili do filmu. Na jeho začiatku bol obrázok jednej mojej priateľky, ktorú som nikdy nestretla.
Dievčatko s priesvitnými krídlami zbieralo biele kvety, svietil mu Mesiac a padali hviezdičkové vločky. V tej chíli som si spomenula, že ja som to všetko už niekde niekedy zažila a aj odfotila. Pocítila som zrazu akýsi studený vietor a ten ma zavial späť do tej podivnej krajiny.
Padali v nej vločky na trávu a stali sa z nich hviezdne kvety, Mesiac sa vznášal a podobal zamrznutej bublinke a možno to bola aj planétka. A boli tam aj priesvitné kúsky ľadu, akési motýlie krídla pre anjela. Malo ich malé dievčatko, ktoré tam chodilo. Videla som ho zbierať tie snežné kvety a rozprávať sa so zamrznutou bublinkovou planétkou i osamelým Mesiacom. Ale nechápala som presne, prečo to robí. Pozeralo hore na tmavú oblohu a šepkalo:„Všetky hviezdičky už spadli na zem, len niektoré ostali visieť na pavučinkách ako čipkované dečky a pár ich bolo zakliatych v ľade. Zima ich spotrebovala veľmi veľa, aby zakryla a zmenila tento šedivý svet osamelých ľudí s ľadovými srdciami.“
Ako sa tak pozerá, zrazu sa otočila k Mesiacu a pýta sa ho: „A tebe nie je smutno samému hore?“
Prekvapený a dojatý žmurkol na ňu a odpovedal:„A ty si na to ako prišla dievčinka?“
„No, vieš, ja cítim na diaľku, keď niektoré srdce chladne od smútku. Myslím, že každý zosmutnie, keď je sám. Aj mne je tak občas, ale ja tu mám aspoň snežné kvety a vetríka, čo mi rozpráva o ďalekých krajinách, z ktorých prifúkol.“
„No ja s tým asi už nič nespravím,“ povedal zmierlivo.
„Ale ja by som možno niečo mohla skúsiť,“ nesmelo mu navrhla. Pozri, hneď to bude. A začala vyfukovať velikánsku bublinu, keď po chvíľke zamŕzala, rástli v nej neobyčajné kontinenty, celkom ako v zamrznutej planétke.
„Jééj, ako sa mi podobá,“ povedal natešene Mesiac, „len keby bola aspoň trochu bližšie.“
„No, počkaj chvíľku, zavolám vetríka.“
„Fiú, fiú, niekto ma tu spomína?“ a otieral sa jej okolo dlhých vláskov a pošepkal do uška, „Čo by si želala moja priateľka?“
„Ty si taký silný a poznáš mnoho ďalekých svetov, vedel by si mi vyniesť hore na oblohu moju zamrznutú planétku? Vieš Mesiacu je smutno bez hviezdičiek a každý niekoho chce mať rád, mať niekoho, kto sa mu podobá.“
Vetrík sa potešil: „ Ó, to ja viem, to ja rád vynášam a tancujem.“
„Ja viem, ja viem, ty si mocný, ale ja potrebujem, aby si bol aj jemný, aby sa planétke nič nestalo.“ „Neboj, sa, spoľahni sa“, a zhlboka sa nadýchol a pomaly najjemnejšie ako vedel, fúkol. Planétka sa spočiatku len trocha nadvihla, potom sa začala kotúľať po zemi a po chvíľke už nadnášať hore čoraz vyššie a vyššie, až po chvíli sa už vznášala nad zemou. K Mesiacu to mala ale ešte veľmi ďaleko.
„Ó, je mi ľúto, ale asi k tebe už nedoletím,“ povedala.
„Netráp sa,“ odpovedal je Mesiac, „pošlem ti trocha zo svojho strieborného svitu a budeme priateľmi na diaľku.“ A naozaj, zakrátko sa jeho svetlo dotklo bublinky a ona sa celá rozžiarila.
Zdroj: Rimava.sk, Daniela Rapavá, FOTO: Daniela Rapavá a Vojtech Benko
Súvisiace články
