Menu
Astropark, ktorý je v rimavskosobotskej hvezdárni, nemá na Slovensku obdoby a skrýva mnoho tajomstiev. Mnohé z nich sa fotografke Daniele Rapavej, ktorá ho so svojim manželom zakladala a starala sa oň, podarilo zachytiť na fotkách. K mnohým však pridala aj originálny príbeh. Astronomka Daniela Rapavá, ktorá je vyštudovaná jadrová fyzička fotí už viac ako 20 rokov, podľa jej slov sa digitálnej fotografii venuje od roku 2008, makrofotografie začala robiť po roku. "Prvé ocenenia prišli o rok neskôr a zo zahraničia už v roku 2013," priblížila pre Rimava.sk astronomka, podľa ktorej sa v astroparku skrýva v maličkostiach celý svet…
Autorka minulý rok dostala cenu mesta a v súčasnosti vystavuje v jedenej zo svojich posledných výstav v Turistickom informačnom centre na Radnici v Rimavskej Sobote. Jej fotografia Zamrznutej mydlovej bubliny zožala úspech aj v Amerike.
Svoje príbehy zverejnila v knihe, ktorá vyšla iba v skromnom súkromnom náklade, no bola by škoda aspoň z časti o nich nedať vedieť aj širšej verejnosti (na základe záujmu čitateľov prinášame druhú časť jej Magických príbehov, pozn red). Počas vianočných sviatkov, ktoré sú v Rimavskej Sobote bez snehu sa Daniela venuje vianočnému snu cencúlika. Ak nemáte možnosť cestovať za snehom do hôr, prečítajte si aspoň krátku rozprávku - O vianočnom sne cencúlika, zapozerajte sa do jej fotografií a upustite uzdu svojej fantázie.
Bol advent. Napadol prvý sneh a hneď bolo aj v astroparku belšie, veselšie a krajšie. No, ako to už býva, slniečko z neho pomaly odhryzkávalo: „Chrum, chrum, mňam, mňam,“ a veľké aj menšie kusy s rachotom padali zo striech. A beloby začalo ubúdať rýchlejšie ako z toho mesiaca na oblohe i v kalendári. Veľké tmavé mapy sa všade zväčšovali, lebo mu zmrzlina chutila. Ujedalo si aj na strieške, kde viselo zopár malých a jeden veľký neobyčajný cencúľ. Rozpúšťajúca sa terpentínová farba ho vymaľovala do jantárova a on sa v lúčoch slnka jagal zlatožltým ohňom.
Zbadala ho aj okolo letiaca bublinka Lenka: „Ó, ten je krásny a vyzerá tak horúco,“ pomyslela si v duchu a tíško povedala, „len na chvíľku si k tebe prisadnem a zohrejem sa.“
No hneď, ako sa ho dotkla, zistila, že bol celý veľmi studený, okrem srdca. No, to bolo tak horúce, že sa zaľúbila na prvý pohľad. Aj cencúlika to zasiahlo ako blesk z jasného neba. Nič také nádherné farebné, ľahké a krehké ešte nezažil, cítil jej sladkosť a točila sa mu z nej hlava.
„Len si ju troška pridržím a poteším sa,“ pomyslel si, a tak sa spolu kochali, nevedno ako dlho, možno im zastal aj čas. No v mieste ich dotyku onedlho vyrástli nielen čarovné ornamenty, ale i menší ľadový cencúlik s krásnou kresbou. Veľký sa na neho s úľubou a hrdo zadíval: „Ty si ale nádherný, a ako sa mi podobáš, vždy som chcel mať syna a spoločníka.“
Aj bublinke Lenke sa veľmi páčil a tak spolu všetci traja trávili ligotavé, šperkovo rozprávkové okamihy. Vietor i slnko sa s nimi pohrávali, a ako sa pomaličky šmýkalo po oblohe, šteklilo ich to stále viac a inde. Z jantárového cencúľa ubúdalo, bublinka sa začala veľmi triasť zimou a chvieť vo vetre, i poskakovať, darmo ju cencúlik pridržiaval.
Chcela im ešte toľko toho povedať, o tom, že je s nimi šťastná, ale, že im to asi už dlho nevydrží. No, že nezáleží na tom, ako dlho, ale ako krásne žili. Stihla sa však len zhlboka nadýchnuť a zrazu jej nebolo. Užasnutý cencúľ sa pozeral, kde zmizla. Jeho malá ľadová kópia sa ho tuho primrznuto držala. Už neudržal jantárovo medené slzy, plakal a plakal a žiaľ z neho ukrajoval.
Malé cenculiatko sa len nechápavo dívalo a keď veľký pozrel na tú bezradnosť vedĺa seba, s pokorou v topiacom sa srdci, si v duchu povedal:„Tam hore ma ale niekto musel mať veľmi rád. Veruže, ni
podobné by sa mi nikdy ani neprisnilo, že niekedy stretnem niečo také éterické, ako bola moja bublinka a že sa dožijem aj teba, veď cencúľom sa také veci nikdy v živote nestávajú.“
Silnejšie sa k nemu primkol a pošepkal mu: „Budem ťa držať, kým budem vládať.“
A tak spoločne odolávali slnku a spomínali na svoju Bub-Lenku. A možno vydržali aj veľmi veľmi dlho, lebo zakrátko slniečko zašlo najskôr za stromy a potom aj za mraky. Neviem, ako to dopadlo, musela som ich ponechať svojmu osudu, lebo každý má ten svoj. Ale dôležité je, že som vám o ňom porozprávala a vy možno poviete tento zvláštny príbeh iným. Niekedy sa v takej bublinke narodia hviezdičky ako nádej, ale v tejto cencúlik stretol svoju lásku a splnil sa mu vianočný sen o synovi.
Kúzlenie s Mrázikom
Vonku bola smutná sivá zima, taká bez snehu so zamračenou oblohou a občasným blatom. Stelke veľmi chýbali farby, lebo rada maľovala a aj ju prezývali Stelka Pastelka. Teraz práve dočítala rozprávku o stratených a znovu nájdených farbách v jarnej dúhe a zavrela smutne knižku. Veľmi ju to nepotešilo. Pozrela sa von s noštekom pritisnutým na okno a pomyslela si, to je síce pekné, ale do jari je ďaleko a vonku zamrzol aj ten bezfarebný čas.
„Tak rada by som videla farebných motýľov, to sa naozaj nedá niečo vymyslieť?”, povedala nevdojak nahlas. A keďže bola Zima hneď za oknom a Mrázik spolu s ňou, všetko počuli a tak chceli dievčatko veľmi veľmi rozveseliť a zahrať sa s ním. Radili sa spolu, rozmýšľali chvíľku a aj vymysleli.
„Poď von moja,” šepkali jej cez okno, „pozri, aj obloha je už modrá a slniečko vykúka. Pošepkáme ti, ako si urobíš jedno kúzlo s ľadom”.
„Modrá obloha mi je málo a čo s ľadom? Veď všetci vidia, že ľad je bezfarebný”, sklamane odpovedala.
„Naozaj? Len poď, a budeš sa veľmi čudovať”, nástojčivo povedal Mrázik.
Dievčatko teda vybehlo do chodby, oblieklo si kabátik aj čiapku, natiahlo čižmičky a mame len zakričalo: „Idem sa hrať s Mrázikom.” Mama piekla medovníky a len sa trošku začudovala, ale dcérka mala vždy bujnú fantáziu, a tak si robila ďalej svoje.
Stelka, vyšla von, k starému dažďovému sudu, bola v ňom ešte voda a navrchu tenučký ľad.
„Áno, Stelka, ten práve budeme potrebovať,” počula Mrázikov hlas.
„Z neho si kúsok odlomíš, taký malý trojuholník ako krídlo motýlika a podržíš ho nad vodou, chvíľočku ho otáčaj a nakláňaj a pozeraj sa do vody, ako sa ti v ňom bude odrážať. Buď trpezlivá, a uvidíš farebné kúzlo.”
A naozaj, o chvíľočku videla vo vode farebný ľad, priblížila ľad k hladine, aby sa spojil s odrazom a zrazu mala farebného motýľa, hodila kamienok do vody a voda sa rozvlnila a motýľ začal mávať svojím farebným krídlom. „Jéééééééééj, to je najkrajšie kúzlo, aké som videla, Mrázik, Mrázik, pozerááááj!!!!!“
A v tom obraze vo vode videla farebne aj všelijaké štruktúry hrboľatého ľadového krídelka, ktoré v skutočnom ľade nebolo dobre vidieť. A darmo jej ľad chladil rúčky, lebo na rukavice zabudla, stále znova skúšala iný kúsok ľadu a iného motýľa.
„Mrázik, ty si najväčší čarodejník na svete,“ zvolala nadšene.
Mrázik si spokojne šúchal ruky a usmieval sa popod dlhé fúzy: „Vieš, Stelka, ten najväčší a najmocnejší čarodejník, to je v skutočnosti celá príroda. Ja som len jeden jej malý kúzelník. Keď ju budeš mať rada, naučí ťa veľa svojich tajomstiev a všetky budú nepredstaviteľne čarokrásne. A ty ich môžeš všetkým ukázať. Ale budeš sa musieť ešte veľa učiť a nie vždy to bude také zábavné.“
Pastelka sa dívala a počúvala s otvorenými ústami a potom zvolala: „Mami, mami!!! Poď sa pozrieť, také si ešte nevidela!“.
Zdroj: Rimava.sk, Daniela Rapavá
