Menu
Námestie Mihálya Tompu takmer na kraji Rimavskej Soboty, ktoré z jednej strany lemuje stavba bývalého Župného domu a z druhej kedysi Uhorský kráľovský súd, má vo svojej blízkosti ešte jednu, svojou históriou, zaujímavú stavbu. Dnes v nej sídli Gemersko-malohontské múzeum.Táto budova v 19. storočí uzatvárala históriou bohaté námestie. V tom čase, po založení múzeí v Bratislave, Orave, Košiciach a Trenčíne bolo to Gemersko-malohontské piatym najstarším na Slovensku. Rovnako aj so svojimi vzácnymi historickými, archeologickými, etnologickými, umelecko-historickými a prírodovednými zbierkami patrí medzi najstaršie múzeá na Slovensku.
„Jeho história sa datuje od otvorenia Umelecko-archeologickej výstavy Gemerskej stolice, od 3. septembra 1882, keď riaditeľ Zjednoteného protestantského gymnázia Ján Fábry, školský inšpektor Viliam Groó, evanjelický farár Ľudovít Hüvössy a István Terray založili Gemerské stoličné múzeum,“ uviedla pre Rimava.sk riaditeľka Gemersko-malohontského múzea Oľga Bodorová, podľa ktorej sa tak splnil dlhoročný sen mnohým významným osobnostiam mesta, ktoré bolo sídlom stolice Gemera-Malohontu.
Podľa jej slov súčasťou sprievodných akcií výstavy bola prednáška archeológa a baróna Jenő Nyáriho, ktorý sám vystavil z celkového počtu 331 archeologických zbierok až 306 zbierok, predovšetkým z vlastných výskumov. Ako ďalej riaditeľka spomenula na výstavu poskytol starožitnosti aj gróf Július Andrássy z Krásnej Hôrky. „V šiestich miestnostiach budovy opustených delostreleckých kasární sa prezentovali skvosty, o ktorých vydáva písomné svedectvo Sprievodca výstavou vytlačený v rimavskosobotskej tlačiarni Mikuláša Rábelyho,“ avizuje Bodorová.
A tu sa opäť dostávame na začiatok príbehu tejto takmer 170-ročnej budovy. „Jednoposchodovú stavbu postavili pre vojenské účely roku 1850 podľa projektu Ferenca Miksa, ktorý sa do mesta presťahoval ešte roku 1839,“ začala rozprávanie Bodorová, „kasárne slúžili jednému práporu pešieho pluku číslo 25. Po presťahovaní prápora do Lučenca obsadili budovu delostrelci a pravdepodobne budovu dostavali na južnom krídle.“ Podľa riaditeľky vojsko obývalo budovu asi do roku 1886, keď po jeho vysťahovaní bola využívaná do roku 1902, respektíve do roku 1908, ako dievčenská, meštianska, ľudová škola.
Rekapituláciou „podávania kľučiek“ budovy, počnúc od vojakov cez výstavu Gemerskej stolice v roku 1882 a dievčenskú školu sa opäť vraciame k múzeu. Priestory budovy múzeum využívalo podľa Bodorovej od výstavy v roku 1882 približne 28 rokov, do roku 1910. „Základom zbierkového fondu novovzniknutého múzea v roku 1882 sa stalo 568 zbierok, ktoré po ukončení výstavy darovali múzeu rôzne osobnosti a inštitúcie regiónu. Prvým darcom bola Petőfiho budapeštianska sochárska komisia, ktorá ako prvá ešte v auguste 1882 darovala múzeu sadrovú sochu Sándora Petőfyho od sochára Miklósa Iszóa,“ priblížila riaditeľka a dodala, že sochu v roku 2004 odliali a jej bronzovú repliku umiestnili na Námestí M. Tompu vedľa sochy Mihálya Tompu.
Ako ďalej vysvetlila, osud múzejnej zbierky v zime 1882 začínalo ohrozovať vojsko a onedlho z rozsiahlych výstavných siení na poschodí ju vysťahovali. „Mladé múzeum našlo priestory v Obecnej chlapčenskej škole, v Evanjelickej škole a neskôr vo viacerých budovách stolice,“ opisuje Bodorová a pokračuje: „a ako píše vtedajší riaditeľ múzea Ján Fábry až do roku 1902 múzejníci čakali na lepšiu budúcnosť s orientálnym fatalizmom, keď sa im konečne podarilo nájsť budovu bývalého stoličného domu na Hlavnom námestí, v ktorej dnes sídli Knižnica Mateja Hrebendu.“
Po rokoch by sa dalo povedať, že pre múzeum začalo svitať na lepšie časy. Podľa riaditeľky mesto vtedy rozhodlo, že Gemersko-malohontský muzeálny spolok, ktorý spracoval stoličné múzeum, odkúpi od mesta za 100 tisíc zlatých budovu delostreleckých kasární. „V tom čase sa do uvoľneného objektu bývalých kasární, v ktorej mala sídlo Dievčenská škola, nasťahovali múzejné zbierky,“ doplnila a dodala, že klasicistickú úpravu budovy múzea, na základe verejnej súťaže, realizovali podľa architektonického návrhu vtedajšieho rimavskosobotského staviteľa Mihálya Kallu. Ako podotkla, prvú stálu expozíciu sprístupnili 18. mája 1913 a odvtedy stále expozície kontinuálne nadväzujú na tú prvú.
Múmia ženy, pýcha expozície múzea
Po otvorení múzea začali navštevovať prví návštevníci a rozrastajúce sa zbierky boli pýchou celej stolice, no zrejme najväčšou je múmia ženy s menom Tasherithnetiak, uložená v sarkofágu. Podľa riaditeľky ju múzeu venoval vtedajší miestny advokát, statkár a cestovateľ István Süteő Munkácsi, ktorý sa po smrti svojej milovanej manželky venoval veľmi šľachetným cieľom. „Z jednej zo svojich ciest po hornom Egypte priviezol roku 1910 do Rimavskej Soboty mumifikované telo ženy so sarkofágom z figového dreva. Keď múzeum roku 1910 získalo stálu budovu, tento vzácny exponát múzeu daroval,“ priblížila Bodorová, podľa ktorej múmia pochádza z 21. až 25. egyptskej panovníckej dynastie (1087-664 pred Kristom).
História múzea spojená s rôznymi firmami i Poštovým úradom
Kasárne, škola, múzeum. Okrem týchto troch zariadení či inštitúcií mali počas histórie budovy svoje sídlo aj ďalšie. Počas prvej Československej republiky prenajímalo múzeum podľa riaditeľky pivničné priestory konzervárňam, sódovkárni a iným firmám. „V rokoch 1955 až 1993 tu založili aj Okresnú knižnicu, v priestoroch po uvoľnenej Hudobnej škole tu sídlila do roku 1971 Verejná bezpečnosť,“ opísala. Medzníkom v histórii budovy je však Poštový úrad.
„Prvý Poštový úrad mestu Rimavská Sobota, darovala 1. augusta 1769 Mária Terézia. Rimavská Sobota sa stala významným spojovacím uzlom medzi Tornaľou a Zeleným,“ poznamenala a doplnila, že sídlo Kráľovskej pošty umiestnili na začiatku 20. storočia do budovy dnešnej VÚB Banky na ulici SNP, kde už mala pošta zriadený aj telegraf.
Ako ďalej spomenula, keď Poštový úrad vytlačila neskôr Gemerská sporiteľňa a úverová banka, premiestnili ho na prízemie blízkej budovy bývalých delostreleckých kasární na Námestí M. Tompu, v dnešnej budove Gemersko-malohontského múzea. V budove múzea sa úrad nachádzal podľa jej slov v pravom krídle, o čom svedčí i jedna zo zachovalých pohľadníc, neskôr tu sídlil Ciachový úrad.
V súvislosti s Poštovým úradom prináleží Rimavskej Sobote aj jedno prvenstvo. „Počas druhej svetovej vojny Rimavská Sobota pripadla hortyovskému Maďarsku a na celom území sa používali maďarské poštové známky a maďarské poštové pečiatky. Po oslobodení mesta začal 20. januára 1945 prevádzku aj Poštový úrad. Vtedy mal v zásobe okolo 10 tisíc kusov maďarských známok. Podľa nariadenia vojenského veliteľstva sovietskej armády, Poštový úrad mohol používať maďarské poštové známky jedine pod podmienkou, že ich prepečiatkujú pretlačenými písmenami Č.S.P. Dvaja vtedajší zamestnanci úradu, Melczer a Antal, si v miestnej tlačiarni Miklósa Rábelyho obstarali kovové matrice, vsadili ich do rámčeka, zviazali povrazom a takto vyhotoveným kolkom pretlačili zásoby maďarských poštových známok červenou farbou. Červenú farbu používali poštári na označovanie poštových zásielok všetkého druhu. Rimavskosobotské pretlačené známky sú vôbec prvé na území Československa, ktoré sa dostali do obehu na oslobodenom území a poštou boli prijímané ako platné známky. K tomuto obdobiu, rok 1945, datujeme aj založenie Klubu filatelistov v Rimavskej Sobote. Poštový úrad sídlili v tejto budove do roku 1955, kedy sa pošta presťahovala do novopostavenej stavby na ulici Povstania,“ opísala Bodorová.
S históriou múzea sa spájajú aj pomníky pred budovou. „Na námestí Mihálya Tompu pred budovou múzea stojí pomník padlým v druhej svetovej vojne. Na tomto mieste v rokoch 1938 až 1944 stál nízky pomník s maďarskými štátnymi znakmi a so vztýčenou maďarskou vlajkou, ktorý je zvečnený i na jednej z dobových pohľadníc,“ podotkla a dodala, že v poradí druhý pomník postavila Sovietska armáda a bol odhalený pred oficiálnym ukončením vojny už 28. apríla 1945. Podľa riaditeľky pomník postavili sovietski vojaci, ktorí hradili takmer všetky náklady, no istý podiel mali aj občania mesta. Ako ďalej uviedla pôvodne tu bolo pochovaných 9 padlých vojakov 2. ukrajinského frontu. „Pomník spolu s podobnými pamätníkmi v Jesenskom a v Tornali patria k prvým svojho druhu v bývalom Československu,“ dodala na záver Bodorová.
Zdroj: Rimava.sk
