Sú to staré kamenné schody, po ktorých kedysi ľudia vstupovali do lučeneckej synagógy. Dnes sa po nich už nechodí. Namiesto toho na nich postupne pribúdajú mená ľudí, ktorí kedysi žili v Lučenci a počas holokaustu z mesta zmizli. Už desať rokov sa k nim Lučenčania vracajú prostredníctvom Cesty neznámej – podujatia, ktoré z každoročnej spomienky postupne vyrástlo na súčasť pamäti mesta.
Pôvodné schody zostali po rekonštrukcii Synagógy v Lučenci a práve ony sa stali jedným zo symbolov projektu. Namiesto toho, aby mená obetí zazneli iba raz počas pietnej spomienky a opäť sa stratili, začali ich organizátori zapisovať natrvalo. Každý rok pribúdajú ďalšie. Pri jubilejnom desiatom ročníku to boli priezviská začínajúce písmenami M, N a O.
Článok pokračuje pod reklamou
Cesta neznáma sa však počas desiatich rokov nestala iba zoznamom mien. Organizátori postupne vyhľadávajú fotografie, dokumenty a osobné príbehy, rozprávajú o rodinách, školách, obchodoch či povolaniach. Ľuďom, ktorých holokaust zmenil na čísla v transportných zoznamoch, sa tak snažia vracať tváre a životy. Za projektom stoja Mesto Lučenec, Mestské múzeum Lučenec, Synagóga Lučenec a Soňa Vargová, ktorá sa dlhodobo venuje výskumu osudov lučeneckých Židov.
Tento rok sa pýtali, kam vojna odviala mladých
Jubilejný ročník sa uskutočnil v nedeľu 13. septembra a niesol názov Kam ich vojna odviala… Soňa Vargová sa tentoraz zamerala predovšetkým na generáciu mladých Lučenčanov, ktorí pred druhou svetovou vojnou chodili do miestnych škôl, maturovali, zamilovávali sa a plánovali si budúcnosť. Pri pátraní využívala školské záznamy, archívne dokumenty, fotografie aj zachované svedectvá.
Tie ukazujú aj to, ako výrazne sa mesto v priebehu niekoľkých rokov zmenilo. Podľa údajov, ktoré Vargová predstavila, bolo v školskom roku 1926/1927 v maďarských triedach lučeneckého gymnázia 159 židovských študentov. V roku 1945 bolo zo 376 žiakov židovského vierovyznania už iba šesť. Za týmito číslami sa pritom skrývali veľmi rozdielne osudy – koncentračné tábory, pracovné prápory, úteky, povstanie, boj proti nacizmu, emigrácia, ale aj návraty do mesta, v ktorom už mnohí nenašli svoje rodiny.
Vargová počas prednášky predstavila viacero konkrétnych príbehov. Viola Fischerová maturovala v Lučenci v roku 1941, neskôr prešla Osvienčimom, Ravensbrückom, ďalším táborom aj pochodom smrti. Zuzana Kelety mala pri nástupe do transportu iba pätnásť rokov. Prežila Osvienčim, Terezín aj Bergen-Belsen, po návrate však nikoho zo svojich nenašla. S Lučencom bol spojený aj neskorší oscarový režisér Ján Kadár, ktorý v meste prežil časť mladosti.
Keď po rodine zostane list
Silnú osobnú výpoveď priniesla Alica Frühwaldová, autorka knihy O koľko lásky som prišla. Jej rodičia holokaust prežili, veľká časť rodiny však nie. Ako dieťa si postupne začínala uvedomovať niečo, čo jej rovesníci považovali za samozrejmosť – oni chodili k starým rodičom, ona ich nemala. Až neskôr pochopila, koľko rodinných vzťahov spolu so zavraždenými ľuďmi zmizlo a o koľko lásky tak prišli aj generácie narodené po vojne.
V synagóge prečítala aj list svojej šestnásťročnej tety Alice z júna 1942. Mladé dievča v ňom písalo o škole, láske a budúcnosti. Nechcelo sa vydať za človeka, ktorého nemilovalo, ani keby mu takýto sobáš mohol pomôcť uniknúť prenasledovaniu. Stále dúfalo, že bude môcť dokončiť štúdium. Alica vojnu neprežila. List našla rodina až o desaťročia neskôr.
Pamäť nie je iba o obetiach
Hosťkou jubilejného ročníka bola aj etnologička Monika Vrzgulová zo Slovenskej akadémie vied, ktorá už viac ako tri desaťročia zaznamenáva výpovede ľudí, ktorí holokaust prežili, ich potomkov aj nežidovských svedkov. Pripomenula, že holokaust nemožno vnímať iba ako dejiny židovského obyvateľstva.
„Holokaust nevymysleli a nezrealizovali Židia sami sebe,“ povedala. Pri svojom výskume sa stretávala aj so svedkami, ktorí dokázali hovoriť o udalostiach vo svojich mestách a obciach, no pri otázke na konkrétne mená ľudí zapojených do prenasledovania sa odmlčali. Podľa Vrzgulovej však pomenovanie minulosti neznamená prenášanie viny na potomkov. Znamená schopnosť spoločnosti pozrieť sa aj na nepríjemné časti vlastných dejín.
Súčasťou programu bolo tiež otvorenie výstavy Uzákonené bezprávie Ústavu pamäti národa, ktorá ukazuje, ako sa diskriminácia, arizácie a odoberanie základných práv postupne dostávali priamo do zákonov. Pre Lučenec je pritom dôležitý aj osobitný príbeh južného Slovenska, keďže mesto počas vojnových rokov patrilo k Maďarsku.
Z pätnástich ľudí sa stala tradícia mesta
Keď sa Cesta neznáma začínala, nebolo samozrejmé, že sa raz dočká desiateho ročníka. Veronika Homolová Tóthová si spomína, že na jednom z prvých podujatí sedelo približne pätnásť ľudí. Postupne však začali pribúdať ďalší. Niektorí sa vracali, priniesli mamy, tety či priateľov a septembrový termín si začali zapisovať do kalendára.
Za jeden zo zlomových ročníkov považuje ten, ktorý bol venovaný židovskej kultúre a tancu. Do spoločného tanca sa vtedy podľa nej zapojilo približne 150 ľudí. „To nie je oni a my. To je naše,“ opisuje myšlienku, ktorú v tom momente cítila.
Homolová Tóthová má k Lučencu osobitný vzťah a označuje ho za svoje najmilovanejšie mesto. Aj preto považuje za dôležité, aby jeho obyvatelia poznali ľudí, ktorí tu žili pred nimi – vedeli, kde mali obchody, kde pracovali, do ktorých škôl chodili a čo sa s nimi stalo. Poznanie minulosti podľa nej pomáha človeku lepšie rozumieť miestu, v ktorom žije, a cítiť sa jeho súčasťou. Mať mesto rád pritom neznamená iba spomínať naň či byť naň hrdý. Znamená aj chcieť, aby sa v ňom dobre žilo nielen nám, ale aj ostatným, a byť ochotný pre to niečo urobiť.
Aj toto spojenie má tento rok osobitnú symboliku. Veronika Homolová Tóthová získala Cenu mesta Lučenec v kategórii umenie a kultúra. A podujatie, ku ktorému sa roky vracia, medzitým dospelo k svojmu desiatemu ročníku. Staré schody pri synagóge nesú čoraz viac mien a Cesta neznáma ukazuje, že pamäť mesta nemusí zostať zatvorená v archívoch. Môže sa stať jeho živou súčasťou – ak sa nájde niekto, kto ju bude znova a znova vracať medzi ľudí.
Mohlo by vás zaujímať: Nedokončený príbeh. Alebo ako hľadali bezpečné miesto
NENECHAJTE SI UJSŤ
- Z pätnástich ľudí sa stala tradícia mesta Lučenec
- Posuňte svoju kariéru online štúdiom z Lučenca
- Hlučný sused ignoruje rozhodnutie súdu? Pomôcť vám môže exekútor
- Čo stratíme, keď prestaneme veriť demokracii?
- Kto slávi sviatok Sedembolestnej Panny Márie?
- Jarmok zaplní centrum Rimavskej Soboty. Poznáme program
