Menu
Mal 27 rokov, necelý mesiac bol ženatý a v taške niesol list, ktorý mu oznamoval, že ho prijali na vysokú školu v Žiline. Keď Ivan Schmiedt 21. augusta 1968 odchádzal do práce, nemohol vedieť, že domov sa už nevráti. Popoludní ho v Košiciach zasiahla strela zozadu do hlavy počas paľby sovietskych vojakov.
Jeho meno dnes patrí medzi obete okupácie Československa. Jeho hrob v Spišskej Novej Vsi sa stal pietnym miestom a jeho osud si pripomínajú aj v Košiciach. Jedna podstatná časť jeho života však zostala celé desaťročia takmer zabudnutá. Ivan Schmiedt vyrastal v Rimavskej Sobote.
Článok pokračuje pod reklamou
Práve túto časť jeho príbehu nám 58 rokov po okupácii priblížil jeho mladší brat MUDr. Viliam Schmiedt. Keď do Československa vtrhli vojská Varšavskej zmluvy, mal dvanásť rokov. Na udalosti, ktoré navždy zmenili ich rodinu, si dodnes pamätá do detailov.
Ivan Schmiedt sa narodil v Sliači. Rodina sa neskôr presťahovala do Rimavskej Soboty, kam bol po roku 1948 pracovne vyslaný jeho otec, súdny úradník. „Otec prišiel sem s našou mamou a tromi deťmi. Ja som sa už narodil tu,“ spomína Viliam Schmiedt.
Ivan tak vyrastal v Rimavskej Sobote a navštevoval tu Strednú všeobecnovzdelávaciu školu, predchodkyňu gymnázia. Chodili do nej aj jeho súrodenci. „Mnohých ich spolužiakov som potom stretával ako malý chlapec a neskôr prakticky celý život,“ hovorí Viliam.
Po skončení školy chcel Ivan pokračovať na vysokej škole, vtedajšie pomery mu to však neumožnili. Svoju úlohu zohralo aj priezvisko Schmiedt - rodinu preň v tom čase považovali za nemeckú. Ivan preto odišiel na nadstavbové štúdium do Českej Třebovej, neskôr absolvoval vojenskú službu v Písku a ako rušňovodič sa zamestnal v Spišskej Novej Vsi. Rimavská Sobota však z jeho života nezmizla. „Chodieval aj sem na návštevy k nám. Vždy na Vianoce a aj medzi tým, keď mal čas a dovolila mu to služba.“
V Spišskej Novej Vsi si našiel aj budúcu manželku. Svadbu mali 27. júla 1968. Mladomanželia ešte nemali deti a Ivan stále premýšľal nad ďalším štúdiom. Podal si prihlášku na vysokú školu do Žiliny a prijali ho. List s dobrou správou dostal práve 21. augusta 1968. „Mal ho v taške. Rozhodnutie, že je prijatý,“ spomína jeho brat.
V tom čase už ulicami československých miest prechádzali tanky.
V osudný deň okolo trištvrte na štyri popoludní sa Ivan spolu s kolegami vracal z práce električkou cez Námestie osloboditeľov v Košiciach. Mestom prechádzala kolóna sovietskych okupačných vojsk. Okupanti tam narazili na odpor obyvateľov a v tom čase mali ľudia z novostavby hotela Slovan hádzať na vojenskú kolónu tehly. Potom sa ozvala streľba. Električka zastala a cestujúci sa rozutekali. Ivana zasiahla strela zozadu do hlavy.
Nezomrel okamžite. Ranených previezli do Vojenskej nemocnice v Košiciach. „Po rokoch som sa náhodou stretol s lekárom, ktorý mal v tú noc službu v nemocnici a Ivana si pamätal. Hovoril, že dostal zásah do hlavy, ale bol veľmi odolný. Ešte skoro až do rána žil,“ rozpráva Viliam. Podľa spomienky lekára žil Ivan s ťažkým poranením približne dvanásť hodín. Srdce sa mu zastavilo nasledujúce ráno.
Jeho rodina v tom čase ešte netušila, čo sa stalo.
Viliam Schmiedt prežíval 21. august úplne inde. Bol s mamou v Bratislave a mal iba dvanásť a pol roka. Jeden obraz z toho dňa mu zostal v pamäti dodnes. „S mamou sme kráčali po Námestí SNP pri hlavnej pošte a oproti nám išiel sovietsky tank. A prešiel cez telefónnu búdku. Ja som vyplašil oči. Také niečo som v živote nevidel.“
Už bol vo veku, keď chápal, že to, čo sa okolo neho odohráva, nie je žiadne oslobodenie. S mamou sa dostali na bratislavskú stanicu a odcestovali domov do Rimavskej Soboty. O Ivanovi stále nič nevedeli.
Nasledujúce ráno sa pred ich domom objavil zriadenec zo železničnej stanice. Priniesol telegram. „Bolo tam, že syn je ranený, príďte do Spišskej Novej Vsi.“ Ivanova mama zrejme už z niekoľkých slov vycítila, že situácia je vážna. „Podlomili sa jej nohy. Ostala tam na chodníku. Potom sme ju s tým pánom dvíhali,“ spomína Viliam.
Rodina sa okamžite začala pripravovať na cestu za Ivanom. Nebolo však jednoduché dostať sa v obsadenej krajine z Rimavskej Soboty do Spišskej Novej Vsi. Potrebovali stihnúť spoj cez Jesenské, odkiaľ chodil rýchlik zo Zvolena smerom na Košice. Prípoj im však ušiel. Aj na tú chvíľu si Viliam pamätá jeden detail - pri závorách neďaleko stanice stál veľký sovietsky tank a pri ňom vojaci. „Stáli tam tí osloboditelia, pofajčievali a niečo sa medzi sebou rozprávali.“
Jeho mama sa preto vybrala do rimavskosobotskej nemocnice. „Poprosila pána riaditeľa Alexyho, či by nám neposkytol sanitku, aby nás odviezla k vlaku. Zlatý pán. V tom období boli ľudia takí, že držali spolu. Boli sme zomknutí.“
Sanitku dostali. Vďaka nej sa dostali k vlaku a pokračovali cez Košice až do Spišskej Novej Vsi. Až tam sa dozvedeli to, čo Ivanova mama zrejme tušila už pri pohľade na telegram. Jej syn nežije.
Ivan zostal po smrti vo Vojenskej nemocnici v Košiciach. Jeho telo potom čakalo ešte na poslednú cestu. Aj tá bola spätá so železnicou. „Kolegovia rušňovodiči ho odviezli vlakom z Košíc do Spišskej Novej Vsi,“ spomína jeho brat.
Pohreb sa konal 23. augusta 1968. Prišlo obrovské množstvo ľudí. „To bola to taká demonštrácia. Bolo tam veľa ľudí, ako sa vraví... Ale bez rečníkov. Bolo to tiché.“ V krajine plnej cudzích vojakov sa aj mlčiaci dav stal spôsobom, ako dať najavo, čo si ľudia o udalostiach myslia.
Ivanova mama si želala, aby syna pochovali vo Zvolene. Jeho mladá manželka však chcela, aby zostal v Spišskej Novej Vsi, a rodina jej želanie rešpektovala.
Rodina sa o jeho hrob celé desaťročia stará a Viliam Schmiedt ho navštevuje každý rok. Postupne sa z neho stalo viac než iba miesto posledného odpočinku jedného mladého človeka. „Mama so sestrou boli párkrát aj na vtedajšom Miestnom národnom výbore. Pochopili tam, že ten hrob je akoby pamätníkom a symbolom okupácie."
Viliam hovorí, že v Spišskej Novej Vsi sa nikdy nestretol s odporom voči pripomínaniu jeho brata. Práve naopak. Pri výročiach sa na Ivana nezabúda. Rimavskosobotská časť jeho príbehu však zostala celé desaťročia úplne mimo verejnej pamäti.
Bezprostredne po Ivanovej smrti prichádzali za rodinou blízki a známi a vyjadrovali jej sústrasť. Neskôr prišla normalizácia a s ňou aj mlčanie o auguste 1968. „O tom sa nehovorilo. Teda nesmelo sa. Ľudia si to mohli myslieť, úzky kruh ľudí sa o tom mohol rozprávať, ale hrozilo, že môžete prísť o zamestnanie, o existenciu. Deti sa vám nemusia dostať na školu.“
Samotná rodina Schmiedtovcov však podľa Viliama výraznú perzekúciu nepocítila. Jeho osobná skúsenosť bola dokonca opačná - bez problémov ho prijali na gymnázium a neskôr aj na medicínu. „Mal som niekedy pocit, že tí ľudia na vedúcich miestach o tom vedeli a akoby s nami súcítili. Že nám to nedali vyžrať. Práve naopak.“
A to napriek tomu, že mladý Viliam o režime nehovoril práve opatrne. „Na komunistov a celý východný blok som nadával dosť nahlas. Veľakrát ma zahriakli: Buď ticho, lebo ťa zavrú.“ Raz ho takto upozornil človek v reštaurácii v Bratislave počas štúdia. Mohol ho udať. Neurobil to. „Nič mu v tom nebránilo. A nič sa mi nestalo.“
Keď dnes človek hľadá príbeh Ivana Schmiedta, prirodzene ho nájde predovšetkým v súvislosti s Košicami, kde ho zasiahla strela, a Spišskou Novou Vsou, kde žil, pracoval a kde je pochovaný. Medzi týmito miestami však zostala ešte jedna dôležitá časť jeho života - Rimavská Sobota.
Tu vyrastal, chodil do školy, žili tu jeho rodičia a súrodenci. Sem sa vracal na Vianoce a vo voľných chvíľach. A práve sem sa jeho mama večer 21. augusta vrátila z Bratislavy bez toho, aby vedela, že jej syn v tom čase v košickej nemocnici bojuje o život. O niekoľko hodín neskôr jej na chodníku pred domom podlomil nohy telegram.
Keď sa Viliama Schmiedta pýtame, čo by si želal, aby si ľudia po 58 rokoch z príbehu jeho brata odniesli, jeho odpoveď nie je dlhá.
„Aby ľudia dostali rozum. Ten sa nedá kúpiť. A aby nezabudli na rok 1968.“
Ivan Schmiedt mal 27 rokov. Bol necelý mesiac ženatý a práve ho prijali na vysokú školu. 21. augusta 1968 ho strelou do hlavy usmrtil okupačný vojak.
Po 58 rokoch sa príbeh Ivana Schmiedta vracia do Rimavskej Soboty. A už by sa z jej pamäti nemal vytratiť.
Mohlo by vás zaujímať: Spomienky na august 1968: Na Pionieri z Martina do Soboty
Mohlo by vás zaujímať: Ako šestnásťročný fotil ruské vojská. Spomienky na 21. august 1968
NENECHAJTE SI UJSŤ
