Menu
Zimným slnovratom, kedy je najdlhšia noc, sa budú najbližšie mesiace dni predlžovať. Každý postupne prinesie viacej svetla, ktoré je potrebné nielen k životu ako takému, ale aj k fotografii. Tú profesionálne a bravúrne, no pritom poskromne, ovláda dlhoročná astronomička Daniela Rapavá z Rimavskej Soboty, ktorá je známa fotkami zamrznutých bublín. Jej fotografie obleteli svet a žijú si už svoj vlastný život. Najnovšie už bez toho, aby ich autorka núkala.
Jej vločka sa nedávno ocitla na obálke The Physics Teacher a farebný ľad v polarizovanom svetle na obálke Čs. časopisu pre fyziku. „Bolo to také symbolické pre mňa. Nie, neponúkala som im to, oni ma oslovili. Akoby svet cítil, že potrebuje krásu a harmóniu, ktorá mu dá zmysel,“ povedala pre Rimava.sk Daniela Rapavá s tým, že už posledný rok neposielala nikde nič, len keď ju požiadali.
„Niektorí si našli moje fotky a asi aj to posolstvo, napríklad na serveri Silverdium, v Televíkende, v Klube3. Tak mi to aj povedali, že hľadajú niečo pozitívne pre ľudí (nie test 🙂 ) a tak som na to pristala,“ povedala s úsmevom astronómka, ktorá objavuje vo fotení výtvarný potenciál bez cestovania. A tak podobne sa ocitla aj fotka Ducha astroparku v súťaži Nebeské kouzlení aj medzi ocenenými. „Aj tá cena bola symbolickou pre mňa a astropark a jeho ducha, ktorý prinášal všetky tie magické príbehy, vyrážajúce dych,“ vysvetlila.
„Ťažký rok nás vrátil k podstate života, jeho skutočným hodnotám a jeho cene.“
Uplynulý rok nebol ľahký ani pre dôchodkyňu Danielu. Sviatky Slnovratu však vníma s očakávaním svetla, jeho návratu i v duši. „Ťažký rok nás vrátil k podstate života, jeho skutočným hodnotám a jeho cene,“ zdôraznila Daniela, ktorá kedysi napísala v knihe magických príbehov O podivnej zimnej krajine. V ňom zachraňovalo dievčatko svet krásou zbieraním snehových vločiek, malo ľadové krídla anjelov, ktoré vo svetle menili farbu. „Bol to príbeh o svetle a láske a pre svet,“ pripomenula s tým, že tento rok akoby navyše aj sama príroda ponúkala na slnovrat i reminiscencie v podobe betlehemskej hviezdy. „Aj keď u nás bola tá konjunkcia Jupitera a Saturna za mrakmi,“ podotkla.
Podľa jej slov, už len chýba, aby sa čoraz viac ľudí stalo takými poslami a roznášalo to svetlo v duši nielen tri dni alebo do konca roka. „Ak som aj ja trocha tomu pomohla, tak to malo zmysel,“ uzavrela Daniela Rapavá.
Dobra sprava v tom chaose je, že vždy sa v ňom vesmírne sily snažia strukturovať novú, lepšiu rovnováhu. Vo veľkých skalách času a priestoru niekedy dokonca i malých sa prejavuje niečo, čo by sa dalo nazvať spravodlivosť, karma, bumerang, pravda ktorá víťazí, lebo lož má krátke nohy a všetky sily sa spájajú, lebo prírodné a spoločenské zákony fungujú, nejde to oklamať navždy. Asymetria je zdrojom pnutia a vyžaduje priveľa energie a systém sa rúca, aby našiel nove usporiadanie.
Je to ako voda, ktorú nezastavíš.
Príbehy z astroparku: Stretnutie s Časom
Čas sa s nami hrá na schovávaku, nevidno ho, a predsa je všade. Nemá tvár, ale nájdete ho v uschnutých lupienkoch kvetov, ukladá sa i do láskavých vrások na tvárach. Je na rukách vašich dedkov i babičiek, ktorými vás hladkajú. Opadáva zo starých omietok, prenasleduje vás pohľadom na starých obrazoch.
Nedá sa chytiť ani zastaviť a ľudia ho skúšajú merať od vekov všelijako: pieskom, vodou i kyvadlom. Už stáročia cerí svoje zuby v ozubených kolieskach hodín a odnedávna žmurká na nás i digitálne. Ale už kedysi celkom dávno sa meral slnkom, lebo on a slnko sa mali vždy radi a ruka v ruke vždy putovali spolu nielen oblohou, ale aj v tieňoch po zemi. A tak si ľudia vymysleli slnečné hodiny. Čas i tieň sa po nich kĺzali stále rovnako, aj keď ho mnohí chceli zastaviť, on neúprosne plynul rovnako všetkým. O niektorých sa ešte určite aj dočítate, kým vyrastiete, ale ja vám teraz porozprávam jeden príbeh z astroparku.
Keď končila jeseň a slnečné hodiny v ňom začali pomaly ukazovať ten zimný čas, studená veterná víla Meluzína sa preháňala po opustenom parku. Tancovala s poslednými zlatohnedými listami, strhávala ich zo stromov, potom zase vyhadzovala do vzduchu, aby ich slnko naposledy pobozkalo. Krútila sa roztopašne, dupala a tancovala aj na slnečných hodinách. Bola krásna, s dlhými kučeravými vlasmi a chcela takou zostať naveky. A myslela si, že jej nikto neodolá.
Ale Času, podriemkavajúcemu v hodinách, sa to veľmi nepáčilo a hlbokým hlasom sa ozval: „Kto tu ruší moje pokojné plynutie! Ty sa ma nebojíš? Ja som Čas, najväčší pán, a nikto ale naozaj nikto nado mnou nevyhrá. Ako sa vôbec opovažuješ skákať po mne!“
Preľaknutá Meluzína zastala a nevedela dostať zo seba ani slovo. Veď Čas ešte nikto nestretol a ona ho aj kedysi túžila stretnúť, ale nevedela ako. A tiež ho pritom chcela poprosiť, aby jej nikdy nezobral jej krásnu tvár a bohaté vlasy.
Ale rozhnevaný Čas pokračoval: „Teraz, keď si ma úplne zobudila, budem plynúť rýchlejšie, mnohým sa to nebude páčiť, ľudia nič nestihnú a budú zomierať skôr. A to všetko len preto, že si mi tu hvízdala okolo uší a dupala.“
Meluzína začala slziť a jej drobunké slzičky padali na hodiny. Mrázik práve šiel okolo, všetko videl a počul. Bolo mu veľmi ľúto Meluzínky, veď to bola jeho dobrá kamarátka, spoločne šantili v zime na snehu, ale nevedel, ako jej pomôcť.
„Čo mám urobiť, aby si sa prestal hnevať ? Urobím čokoľvek, len neubližuj ľuďom,“ povedala smutne.
„Dáš mi to najkrajšie, čo máš,“ ozval sa Čas studeným hlasom. Svoju krásnu tvár a bohaté vlasy. Aj tak by som si to zobral časom. Ja nemám žiadnu tvár.“
„A ako to mám urobiť?“ hlesla úplne ticho Meluzína.
„Položíš si hlavu na tieto hodiny,“ povedal neúprosný Čas, „a ja si ich vezmem.“
Meluzína oprela hlavu o hodiny, jej drobulinké slzy sa začali rozlievať po hodinách a vtedy Mrázik dostal veľkolepý nápad. Začal z jej drobulinkých slzičiek maľovať jej portrét na hodiny. Pekne jej obkreslil tvár i každú kučierku od najmenších až po najväčšie. Bol to nádherný portrét a Času sa veľmi páčil.
„Ó, teraz už mám naozaj krásnu tvár,“ pomyslel si a zlosť a neoblomnosť ho pomaly prechádzali a povedal, „no dobre Meluzína, môžeš si nechať tú svoju, keď mám takú vernú kópiu.“
Mrázik sa šťastne usmieval, že zachránil Meluzínu a pomohol aj ľuďom. Ona už odvtedy netancuje na slnečných hodinách, ale radšej v komínoch, tam ju môžete počuť občas i hvízdať si a spievať. A teraz už vie, že ani krásna tvár ani vlasy tu nie sú na večné časy. Mrázik ale Času na hodinách odvtedy už veľakrát namaľoval novú tvár, aby sa veselšie šmýkal, lebo vtedy je radostne všetkým na svete.
Daniela Rapavá, zverejnené s dovolení autorky z knižky Magické príbehy astroparku
