Menu
RIMAVSKÁ SOBOTA – Keď sa začali pochody v Bratislave a Prahe, pred zvyškom Slovenska sa to nedalo utajiť. Sedemnásteho novembra, keď sa oslavuje aj Deň študentstva, zasiahli príslušníci polície práve proti študentom, ale aj mladším či starším ľuďom.
"Dokonca ich tam nechali zbiť, to sa muselo dostať do televízie. Aj keby sa nie, dozvedeli by sme sa to zo západných médií, ktoré prenikli do Československa. Vedeli by sme to síce neskôr, no s tvrdším dopadom," spomína na situácie z roku 1989 terajší riaditeľ Základnej umeleckej školy v Rimavskej Sobote Marian Lacko.
Incidenty z veľkých miest sa šírili po celej republike, prišlo to aj do R. Soboty. Informácie sem prenikali aj od kamarátov a študentov z Bratislavy či Prahy. Keď sa začali prvé pokusy na štrajkovanie, najväčším problémom bolo, že v takom malom meste, ako je Rimavská Sobota, každý každého poznal.
Článok pokračuje pod reklamou
Nevýhodou tej doby bolo, že človek nevedel, komu môžu veriť a komu nie. "O to viac sme sa museli schovávať. Môj kamarát prišiel do Domu kultúry, kde som vtedy robil, aby sme urobili transparent, kúpil knihu, aby sme mali kroniku. Všetko to muselo byť tajné. Do poslednej chvíle sme sa tvárili, že nevieme o ničom. Pritom sme však po nociach maľovali transparenty," povedal Lacko.
Noci pred 17. novembrom nadišiel čas, keď sa partia kamarátov, ktorej členom bol aj Lacko, rozhodla, že budú po meste lepiť plagáty, ktoré si sami vo voľnom čase vyrábali. Tie mali prilákať ľudí na generálny štrajk. "Príslušníci Zboru národnej bezepčnosti chodili za nami a neubližovali nám, len čakali, kým nalepíme plagát, odídeme a potom ho mohli strhnúť. Pokúšali sa do poslednej chvíle zmariť generálny štrajk, ale pre nich to už bola labutia pieseň," doplnil.
Ľudia, ktorí sa podieľali na organizovaní generálneho štrajku nevedeli, ako to celé bude vyzerať. Problémom bolo aj to, že sa pracovalo v menších skupinách, nie v celku. "Ale malo to spoločnú myšlienku a pojítko," povedal Lacko. Generálny štrajk sa mal uskutočniť na námestí pred tabakovou výrobňou (dnes parkovisko supermarketu).
Všetci si mysleli, že na štrajk príde 200 ľudí. Hovorili si, že ak ich bude 500, bolo by to super. "A preto bolo prekvapením, že na námestí pred tabakovou továrňou bolo 5 000 ľudí. Doviezli tam aj auto, ktoré malo na sebe plošinu, Škoda 1203. Malo to aj vlastný mikrofón a bedne. Vedeli sme cez takýto pohyblivý systém osloviť dav," konkretizoval.
Lacko vtedy pracoval v Mestskom kultúrnom stredisku v R. Sobote, vtedajší riaditeľ mal príkaz zakázať pracovníkom ísť na štrajk. Nemohol im však zabrániť ísť na obed, na ktorý chodili do jedálne v Tabakovej továrni.
Článok pokračuje pod reklamou
"Museli sme ísť okolo. Keď sme tadiaľ šli, videli sme, že už sa na námestí združujú autá, keďže štrajk bol poobede. Išiel som tam a videl som vtedajšieho riaditeľa archívu," opísal udalosti.
Lacko sa ho opýtal, čo sa vlastne bude diať. Priblížil, že dostali vyhlásenia občianského fóra z Prahy, Verejnosti proti násiliu z Bratislavy, študentského hnutia. "To všetko sme mali prečítať. V každom vyhlásení sa zhodovalo, že treba zrušiť vedúcu úlohu komunistickej strany, čo bolo zakotvené v ústave," dodal.
Ďalšou dilemou bolo, kto prečíta body z Prahy a Bratislavy. Riaditeľ archívu mal rečovú vadu a bolo mu zle rozumieť, ostatní sa do toho nehrnuli. "Vtedy mi riaditeľ povedal, že choď ty a prečítaj to, veď aj konferuješ nejaké akcie. Tak som si povedal, že ak sa toho nikto nechytá, urobím to. Takto som sa v podstate stal tribúnom revolúcie. Nechcem povedať, že nasilu, ale nebolo to v prvom pláne a nijako som sa na to nepripravoval," vysvetlil.
Generálny štrajk bol teda prvým mítingom, následne sa ich organizovalo ešte niekoľko. Keďže koncom novembra už udrela tuhá zima, stretnutia s ľuďmi začali organizovať v divadelnej sále Domu kultúry. "Tá miestnosť bola preplnená, ľudia sedeli na schodoch, tých 500 miest bolo plných plus ďalších 200 na schodoch," vystihol Lacko.
Na mítingoch, ktoré organizovali, opakovali body z vyhlásení združení. Informácie ale zbierali aj od kolegov a kamarátov z Prahy, Bratislavy, ale aj z Košíc či B. Bystrice.
"Chceli sme vedieť, akým spôsobom sa organizuje VPN a akým spôsobom treba komunikovať s pohlavármi komunistickej strany, až do volieb boli najvyšší. Aj keď boli medzi nimi, ktorí by nás najradšej utopili v polievkovej lyžičke, niektorí už pochopili, že je to už nezvratný proces. Jediná cesta bola komunikácia," uzavrel Lacko.
Pozrite si autentické zábery z Rimavskej Soboty, ktoré zachytil Jozef Tokár:
NENECHAJTE SI UJSŤ
