V kalendári začínala druhá desiatka rokov 19. storočia a jedného pekného podvečera sa z dnešného hotela Tatra, vtedy nesúceho názov Tri ruže, niesli von do ulíc mesta zvuky hudby, spevu a dobrej nálady. Konala sa tam tanečná zábava a na parkete sa zvŕtali mešťania spolu s príslušníkmi Gemersko-malohontskej šľachty.
Z ničoho nič sa zrazu rozrazili vchodové dvere a do tanečnej sály vtrhli traja zbojníci. V rukách sa im nebezpečne blyšťali čepele valašiek, ktorými krútili nad hlavami a začali nimi rozbíjať nábytok v miestnosti. Svoju pozornosť zamerali tiež na veľké zrkadlá, ktorými boli obložené vnútorné priestory sály. Strhol sa tam veľký chaos a pred chvíľkou ešte v rytme tancujúce páry, hľadali únik z toho pekla.
Zvuk rozbíjajúceho zariadenia, ktoré sa šírilo zo všetkých priestorov, znemožňoval tam prítomným pánom identifikovať počet útočníkov a napokon na zábavu ani nešli po zuby ozbrojení. Hanba sem a hanba tam, nebrali na to ohľady a všetci do jedného sa dali na útek ratujúc svoje životy.
Článok pokračuje pod reklamou
Keď traja zbojníci zostali napokon v sále už len oni sami, tak si v strede miestnosti z rozbitého nábytku založili ohník a upiekli na ňom prinesenú slaninu. Bavili sa pritom veľmi dobre a keď si dali dole masky, tak spoza rohu nazerajúci hoteliér s úžasom v nich spoznal našich šľachticov.
Bolo to známe trio recesistov Antal Jankovich, Juraj Józsa a gróf Keglevich. Škodu, ktorú svojim vyčíňaním spôsobili, zaplatili okamžite a pridali aj peniaze navyše. Prevádzkovateľa hotela tak uspokojili, že by ten nebol býval dbal, ak by také prepadali spravili aj častejšie.
K ich výčinom patrilo aj, že si obliekli otrhané šaty a tváre začiernili. Zistili si, kedy ich známi alebo kamaráti, budú niekam cestovať. Skrytí v húštinách na chrbtoch koní potom uskutočnili prepad kočiara alebo jazdcov na koňoch. Olúpili cestujúcich a vyčkali, pokiaľ sa po ich prepade primerane vzdialia. Opätovne za nimi vyrazili cvalom, ale tentoraz už z diaľky kričiac na svoje obete, pričom sa im identifikovali.
Vodcom tohto podareného tria mal byť Antal Jankovich (1791 – 1855) a keď sa v roku 1821 oženil, skončila jeho kariéra recesistu. Pravdepodobne ho mladá manželka Eleonóra Vécsey, barónka z Hajnáčky, primerane skrotila. V roku 1832 bol vymenovaný za druhého podžupana Novohradskej župy. V rokoch 1836 – 1839 sa stal prvým podžupanom a jeho hviezdna chvíľa prišla v roku 1844 keď sa stal kráľovským miestodržiteľom (hlavným županom) v Gemersko-malohontskej župe.
V tejto funkcii zotrval do roku 1848 a potom sa začal venovať zveľaďovaniu rozsiahleho rodinného majetku. Často sa zdržiaval vo svojom kaštieli v Králi, ktorý mal 16 izieb a v ľavom trakte tiež kaplnku, spolu s kryptou. Pekný kaštieľ vlastnil v Hosticiach, ktorý bol postavený v zmenšenom štýle zámku zo Schönbrunnu (Rakúsko). Kaštiele mal aj v Hajnáčke a v Salgótarjáne (Maďarsko).
Keď sa premiestňoval na svojej bričke medzi jednotlivými gazdovstvami, údajne chodieval sám a pod sedadlom v kovovej skrinke nosil väčšiu sumu peňazí, ak by niekde boli zvýšené výdavky. Nebál sa prepadov a až po roku 1849, keď skončila Uhorská revolúcia a na cestách striehli rôzne pochybné živly pripravené olúpiť a zabiť pocestného, vtedy si bral so sebou kočiša a hajdúcha.
Článok pokračuje pod reklamou
Bol však prezieravý, jeho sprievod mal veľmi pestrú minulosť a v mladosti patrili medzi zbojníkov. Ich kontakty však prežili a vždy dokázali poslať odkaz bývalým kumpánom, že na ceste sú oni so svojím pánom a nikdy sa im ani len jediný vlas neskrivil, nik si nedovolil zastaviť ich.
V dobách, keď bol Antal Jankovich kráľovským miestodržiteľom a viedol jedno zo župných zasadnutí v Plešivci, stal sa nasledovný prípad. Počas zasadnutia on nikdy nezvyšoval hlas a raz na neho jeden z poslancov zakričal, aby rozprával hlasnejšie, tak ako sa zvykne rozprávať so svojimi bírešmi a pastiermi oviec či ošípaných.
Inkriminovaného poslanca za krátky čas v skorých ranných hodinách budil hajdúch zo župy, že ho súrne volá kráľovský miestodržiteľ. Prekvapený poslanec s úžasom pozoroval, ako jeho hostiteľ pokojnými slovami vydával pokyny pre svojich zamestnancov. Nuž, zahanbil sa a viac na župných schôdzach nerušil a úctivo sa správal ku kráľovskému miestodržiteľovi.
Zdroje:
KÖZLEMÉNYEK/Riczel Etelka: Jankovich János versgyűjteménye (1788 – 1793)
Pesti Hirlap Vasárnapja zo dňa 1. 12. 1929
dr. ifj. Reiszig Ede – GÖMÖR-KISHONT VÁRMEGYE TÖRTÉNETE
Autor: Vladimír Gondáš
NENECHAJTE SI UJSŤ
- Nehoda pri Čerenčanoch: Na mieste zasahujú všetky zložky
- Židia vstúpili do nového roka. Čo znamená Roš ha-šana?
- Fiľakovský hrad vstupuje do digitálnej éry, dejiny oživí AI
- TIPY NA VÍKEND: Stredovek, výmenná burza, jarmok aj koncerty
- Chlast príde do Rimavskej Soboty. Zahrajú známi herci
- Pri Levároch sa zrazil autobus s autom, vodič auta sa zranil
