Menu
Šikovní a inšpiratívni ľudia nás obklopujú neustále, no nie vždy sa im dostane dostatok pozornosti. Zopár takých nájdeme aj v uliciach nášho mesta. Mladá Rimavskosoboťanka Alexandra Galambová svoju umeleckú dušu a pohľad na svet prezentuje prostredníctvom fotografie. Pracovala ako fotografka pre poľský Lodz Design, Fotofestiwal Lodz a tiež Triennial of Photography Hamburg. Vedie aj svoj vlastný blog a momentálne pôsobí v oblasti marketingu.
Masmédiá ponúkajú široké spektrum možností. Prečo si si vybrala práve fotografiu a odkedy sa jej venuješ?
Začínala som písaním článkov už na strednej škole. Keďže som aktívne hrávala futbal, boli to články skôr športového charakteru. Písanie bolo pre mňa v tom čase prvoradé, potom však prišla dilema. Prijali ma na obe vysnívané fakulty a ja som sa rozhodovala medzi štúdiom žurnalistiky v Nitre a masmediálnou komunikáciou v Trnave. Vybrala som si Trnavu, pretože som človek, ktorý nemá rád stereotyp a myslela som si, že samotná žurnalistika by ma mohla časom začať nudiť. V Trnave som si v prvom ročníku vybrala fotografické praktikum ako voliteľný predmet, keďže som k tomu mala vždy blízko. Odvtedy sa to už potom so mnou ťahalo. Navštevovala som tri fotografické ateliéry, no každý bol o niečom inom a s iným vyučujúcim.
Zameriavaš sa na dve odlišné sféry – konceptuálnu a dokumentárnu fotografiu. Čo chceš vo svojich fotkách zachytiť, resp. vyjadriť?
Po rôznych fotografických pokusoch na praktiku s Romanom Pavlovičom som začala s dokumentom u Tibora Huszára a Romana v ateliéri. Tibor bol pre mňa obrovský vzor a kráľ klasického analógového čiernobieleho dokumentu. Bol to práve on, kto tento žáner priblížil môjmu nevyzretému fotografickému srdcu. V dokumente neexistuje strach, musíš ísť často za hranice nielen svoje, ale aj fotografovaného objektu, skupiny, čo mi veľakrát robilo problém. Ako hovoril Tibor: ,,Keď chceš fotiť cigáňov, musíš ním byť tiež“. Časom som začala cítiť potrebu ísť ďalej. V tom mi zase veľmi pomohol Roman Pavlovič a Jozef Sedlák. Obaja mi dali priestor na koncept a výtvarnú fotografiu, kde som zrazu mohla ukázať samu seba. Začínala som autoportrétmi. Pokračovala v nich aj počas štúdia na Fakulte umenia a dizajnu v Ústí nad Labem, kde som pod dozorom velikánov českej fotografie absolvovala krst ohňom a svoj vzťah k autoportrétom som zoficiálnila v diplomovej práci. Milujem fotiť na film, pretože vtedy sa cez hľadáčik dívam nielen očami, ale hlavne srdcom. Uvedomujem si a cítim všetky zábery. Keby som mohla, prenesiem sa v čase do minulosti, kedy svetu vládla analógová technika a ľudia si vážili každú jednu fotografiu.
So svojimi snímkami z bakalárskej práce si vyhrala 1. miesto Slovak Press Photo v kategórii Mladí fotografi do 25 rokov a študenti žurnalistiky. V čom spočíval koncept tvojej práce a ako prebiehalo samotné fotenie?
Vedela som, že chcem mať praktickú bakalárku zameranú na fotografiu. Z tém som si vybrala sociálny dokument, a potom som už iba hľadala, čo bude obsahom a náplňou toho dokumentu. Nakoniec som si vybrala Domov dôchodcov a sociálnych služieb v Rimavskej Sobote. Na začiatku som návštevy prežívala veľmi citlivo, odchádzala som plná emócií a smútku. Boli dni, keď som si neodniesla ani jednu fotografiu. Mnohé situácie som odfotiť nedokázala. Najmä časť, kde boli klienti vo vážnom a ťažkom stave. Nemala som na to srdce. Mala som pocit, že im kradnem dušu a že je to nedôstojné. Napriek tomu som tam spravila zopár záberov a mala som z toho v sebe vnútorný rozpor. Mám totiž slabosť na starých ľudí a všetko sa ma silno dotýkalo. Časom sa to zlepšovalo a dokonca sme prežili veľa srandy, smiechu, dobrej nálady a tanca. Pozorovala som najmä ich každodenný život, vzťahy a aktivity, viedla s nimi rozhovory. Chodila som tam od septembra do mája a za ten čas mi všetci veľmi prirástli k srdcu.
Po škole si vďaka Creative Industry Košice odišla na mesačný rezidenčný pobyt do poľského mesta Lodz, kde si pracovala na svojom fotografickom projekte. O aký projekt išlo?
Vždy ma lákalo zachytávať druhých umelcov a kreatívcov, ktorí majú tomuto svetu čo povedať, a pritom sú stále niekde v úzadí, pretože ich nikto neobjavil, respektíve nemajú možno toľko síl, známostí, aby sa odprezentovali. Projekt, ktorý som vďaka rezidenčnému pobytu mohla zrealizovať bol teda o tom, že som dokumentovala kreatívcov v meste Lodz, či to boli fotografi, dizajnéri, herci alebo divadelníci. Pomocou mojich fotiek a celého projektu som im chcela pomôcť. Vzišlo z toho niekoľko vácnych a úprimných priateľstiev a spoluprác, za čo som nesmierne vďačná.
Nakoniec si v Lodzi zostala celý rok, kde si pracovala v medzinárodnom kultúrnom centre Lodz Art Center. Čo bolo náplňou tvojej práce?
Do LAC nás prišlo sedem ľudí z rôznych kútov Európy. Každý z nás bol zadelený do iného tímu, z čoho neskôr vzišla kolektívna spolupráca na všetkých projektoch. Pred a počas fotofestivalu som mala na starosti komplet celé foto dokumentovanie, nakoľko som tam bola jediný oficiálny fotograf festivalu. Okrem toho som bola zaradená do marketingového tímu, kde sme mali na starosti sociálne siete a ich stratégiu, komunikáciu s verejnosťou, organizáciu tlačových konferencíí pre poľské médiá a celkovú prípravu zameranú na propagáciu festivalu. Fotofestivalom sa to však nekončilo. 🙂
Navštívila si aj Hamburg, kde si bola súčasťou fotografického festivalu, ktorý má veľké meno vo svete fotografie. Pointou bola novinka Container City. Môžeš priblížiť, o čo išlo a na čom si tam ty pracovala?
Po Fotofestivale sme odišli do Hamburgu, pretože náš šéf Krzysztof Candrowicz sa stal umeleckým riaditeľom pre Triennial of Photography Hamburg a zobral nás tam. Mali sme jeden deň na to, aby sme sa pobalili a už sme cestovali do Hamburgu, kde sa začala ďalšia trojtýždňová točka. Okrem opätovného fotenia a editovania sociálnych sietí som pripravovala výstavy a priestory, robili sme s kurátormi a dizajnérmi, ktorí to mali celé na starosti. Konkrétne sme pracovali na výstavách #snapshot, Flaneur a Container City. Všetky tri projekty boli súčasťou noviniek, ktoré Krzysztof svojimi skúsenosťami a zdravou drzosťou v prísnom tíme odborníkov z múzea presadil. Festival už zrazu nebol len o nemeckých prominentoch, ktorí prišli na vernisáž piť víno a jesť kaviár. Vďaka Krzysztofovej silnej osobnosti získala celá akcia ten správny festivalový „smrad“. A práve Container City bol jeho najsilnejším fragmentom. Išlo o zhluk technických kontajnerov, zoskupených pod holým nebom, v ktorých svoje fotografické práce prezentovalo desať európskych fotofestivalov, fotografických škôl a taktiež americká konceptuálna fotografia. Pre Hamburg to bola veľká trúfalosť, ktorej nikto neveril. Nakoniec to bol veľký úspech ohodnotený tými najvyššími a my sme sa z toho úprimne tešili.
Po festivale si sa opäť presunula do Poľska, kde si začala pracovať v tíme Lodz Design Festival a pomáhala vytvoriť katalóg. Čo obsahoval a čím si do neho prispela ty?
Katalóg slúži ako pilotný projekt k budúcim ročníkom festivalu. Myšlienka vznikla v spolupráci s mestom, ktoré chce katalóg využívať na prezentáciu pred ďalšími poľskými, ale aj zahraničnými mestami. Začínali sme úplne od nuly. Od riaditeľa festivalu sme mali voľnú ruku, takže bolo len na nás, čo bude jeho obsahom a ako bude vizuálne spracovaný. Po dlhých rozpravách sme sa dohodli a katalóg sme rozdelili na dve časti. Prvá časť je o tom, ako to v meste kedysi vyzeralo. Robili sme prieskum o histórii mesta a kultúrnych centier. Až sme sa na časovej osi postupne presunuli do prítomnosti a zistili sme, ktoré budovy a centrá sa zachovali a stále sa na kultúru využívajú, a ktoré z nich zanikli. Z tých, ktoré sa zachovali sme si vybrali tie najvýraznejšie a spracovali o nich informácie, nafotili ich, zdokumentovali. Katalóg tak plynule prechádza do druhej časti, v ktorej sú rozhovory so súčasnými poľskými dizajnérskymi špičkami. Vybrali sme z tých, ktorí sa v Lodzi narodili, vyrastali, presťahovali sa alebo v meste stále pôsobia. Chceli sme vedieť, či má jeho bohatá kultúrna minulosť vplyv na ich tvorbu. Katalóg je zatiaľ iba v angličtine. Ja som ho konkrétne celý nafotila, plus sme spoločne písali texty v prvej časti. Zároveň som sa spolupodieľala na celej organizácii a jeho vzniku.
Prečo si sa neskôr rozhodla vrátiť z Poľska na Slovensko?
Musím sa priznať, že to tam bolo okrem toho krásneho aj veľmi ťažké. Rozhodujúci moment prišiel, keď sa končil dizajn festival. Pri postprodukcii mi prešlo rukami aj 500 fotiek za deň. Pred začatím som dostala celý harmonogram festivalu plus požiadavky organizátora, sponzorov a partnerov. Mala som zoznam vecí, ktoré musím nafotiť, napríklad päť fotiek šťastných ľudí pijúcich ich nápoj. Prestala som sa cítiť plnohodnotne. Mala som pocit, že som ako opica nezmyselne stláčajúca spúšť a že takú robotu môže robiť každý. Nebol tam ani kúsok zo mňa. Takých zoznamov čo, kde, kedy a ako nafotiť som mala niekoľko. Privádzalo ma to do zúfalstva aj napriek tomu, že som racionálne rozumela dôvodom, prečo to potrebujú. Rozmýšľala som však nad tým, či je to naozaj to, čo chcem v živote robiť. K fotografii mám veľmi hlboký vzťah a nie som ochotná sa podieľať na znevažovaní tohto remesla. Tiež mi ani nemali čo nové ponúknuť. Všetko robia cez projekty a majú to naozaj ťažké. Celý čas žijú vo finančnej neistote. Je tam obrovská konkurencia.Vrátila som sa teda naspäť na Slovensko a vďaka určitým okolnostiam opäť do Trnavy, kde robím marketing pre Oblastnú organizáciu cestovného ruchu Trnava Tourism.
Ktorý moment, resp. projekt považuješ za najväčší posun vo svojom fotografickom vývine?
Nedá sa to úplne špecifikovať, pretože celý náš život sa skladá z maličkostí, ktoré sú ako puzzle a zapadajú jedno do druhého. Asi teda všetko dokopy, od prvého foťáka od rodičov až po Poľsko, ktoré bolo naozaj silné. Tiež moje fotenie v domove dôchodcov, výhra Slovak Press Photo, uverejnenie mojich fotografií v hamburských novinách a rôznych zahraničných magazínoch. Verejná prezentácia mojich fotiek v Hamburgu bola taktiež nezabudnuteľná. Ja som totiž človek, ktorý vidí svoje fotky stále veľmi obyčajne. Preto som z každej maličkosti vždy dojatá. Spoluprácu s poľskými dizajnérkami, ktoré mi dôverovali asi tak, ako ešte nikto nikdy si tiež veľmi vážim. Často myslím na časy, ktoré som prežila so spolužiakmi v ateliéri, na dobrovoľné nedeľné návštevy fakulty v Ústí, kde som na sebe potajomky makala, pretože som sa cítila menejcenná. Nikdy nezabudnem na časy s Tiborom Huszárom a Romanom Pavlovičom. Tie sú pre mňa doživotná láska. A ešte často myslím na trapasy, ktoré sa mi stali, pretože ma držia pri zemi a na skromnosť všetkých svetových foto velikánov, ktorých som stretla.
Okrem fotenia sa venuješ aj blogovaniu. Píšeš väčšinou o cestovaní?
Príspevky na mojom blogu sú väčšinou z miest, ktoré som navštívila, ale nájdu sa tam aj nejaké výnimky. Písanie hlavne musím cítiť. Väčšina príspevkov je akousi osobnou spoveďou, určitá forma online denníku. Neviem, či by som dokázala písať ako na bežiacom páse. Niekedy sa mi to stáva v práci, že musím niečo rýchlo napísať, vôbec mi to nejde a trápim sa s jednoduchým textom aj niekoľko hodín. Občas však mám potrebu príležitostných článkov. Teraz som mala v Inspire magazíne uverejnený rozhovor a fotky, ktoré sme vytvorili so skvelou Jankou Kadlíčkovou alias JK. Najbližšie mám v pláne písať o Zuzke Mikulcovej. Robím to v rámci svojho voľného času pretože ma to baví a teší.
Pomáhaš tiež realizovať novovznikajúci projekt Ruiny, ktorý na schátrané miesta Slovenska prinesie hudbu a umenie. Ako sa na ňom spolupodieľaš?
Dala som sa na to dobrovoľne, pretože som chcela svojimi skúsenosťami poradiť priateľovi, ktorý je jedným z organizátorov. Snažím sa im trošku pomôcť s propagáciou a marketingom, nejako to potiahnuť, pretože chalani začínajú od nuly. Aj napriek mnohým známostiam a podpore je to dosť náročné a vždy sa teším každému jednému „páči sa mi to“ na Facebooku alebo akejkoľvek inej pozornosti zo strany verejnosti. Som zvedavá, ako to celé dopadne. Prvý koncert sa bude konať už túto sobotu, 6. augusta, v Opatovej pri Lučenci. Prípravy vrcholia.
Momentálne pracuješ v oblasti marketingu. Kde vidíš svoju budúcnosť? Plánuješ si niekedy zriadiť vlastný ateliér?
To je vec, ktorú teraz dosť riešim vo svojej hlave. Mám pocit, že som sa prestala venovať fotke, takže to chcem jednoznačne zmeniť. Chcela by som tráviť viac času s mladými kreatívcami a tvoriť. Moja terajšia práca ma baví. Našla som sa v tom. Myslím, že marketing bude mojou súčasťou ešte veľmi dlho. Ono to totiž všetko ide nejako spolu ruka v ruke. Neviem však, či sa dá budúcnosť nejako extrémne plánovať. Zatiaľ mi veci, na ktorých mi najviac v živote záležalo nikdy nevyšli a vždy sa podarilo to, na čo som ani len nepomyslela, poprípade iba tajne po tom túžila. Mám veľa snov a cieľov, za ktorými si postupne idem, ale nikam sa neponáhľam. To, čo som si zvolila je celoživotná cesta. Môj ateliér je priestranný, slnečný, plný denného svetla, krabíc s filmami z môjho milovaného analógu, fotoalbumov a živých kvetov, s veľkou knižnicou, vysokým stropom, jednou prázdnou bielou stenou, najpohodlnejším gaučom na svete a miliónom rôznych rámov so spomienkami a inšpiráciami na ďalšej stene. Určite už na mňa niekde čaká. 🙂
Alexandra Galambová
Študovala odbor masmediálna komunikácia na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave.
Zúčastnila sa aj školských projektov a výstav ako ONAON, Falzifikáty či kreatívneho almanachu MUUZA. Prostredníctvom programu Erasmus navštívila Českú republiku, kde pol roka študovala fotografiu v anglickom jazyku na Fakulte umenia a dizajnu v Ústí nad Labem.
Pracovala ako fotografka pre Lodz Design, Fotofestiwal Lodz a tiež Triennial of Photography Hamburg. Momentálne pracuje ako marketérka pre Trnava Tourism.
Alexandrina tvorba: https://www.behance.net/AlexandraGalambova
Alexandrin blog: https://alexandragalambova.wordpress.com/
Zdroj: Rimava.sk
