Menu
Slovenská filmová scéna smúti, opustil ju najdlhšie aktívny slovenský filmový kritik, teoretik dokumentárneho filmu, publicista, historik a prekladateľ Pavel Branko. Smrť si po neho prišla 17. augusta 2020.
Bol nestorom slovenskej filmovej kritiky
Pavel Branko kráčal ruka v ruke so slovenským filmom od konca druhej svetovej vojny. Spolu s Agnešou Kalinovou a Petrom Mihálikom sa zaradil k dominantným filmovým kritikom povojnovej éry.
„Mal na veci jasný, ba priam jasnozrivý názor, aj keď nebol v zákryte s tým, čo sa práve nosí. Niekoľkokrát v živote prežil vlastnú smrť, a tak využíval všetok čas, ktorý mu zostával, aby nám ponúkol širší kontext udalostí, ktoré sa nás bezprostredne týkajú, a vytiahol nás z našej pohodlnej, do seba uzavretej, populizmu nadšene načúvajúcej slovenskej pospolitosti. Aj v tom bola jeho úžasná vnútorná sloboda,“ povedala o Brankovi dramaturgička a scenáristka Zuzana Gindl-Tatárová, uvádza Slovenský filmový ústav.
Článok pokračuje po reklame
Na svet prišiel 27. apríla 1921 na palube lode, jeho rodným mestom sa tak stal taliansky Terst. Už prvé dni svojho života však strávil s rodičmi Danielom a Martou Haasovcami v Hačave. Jeho matka bola ruská úradníčka, po otcovi zdedil židovské korene. V Hačave prežil najkrajšie roky svojho detstva.
V rokoch 1932 až 1940 študoval na gymnázium v Bratislave, ďalej pokračoval na Slovenskej vysokej škole technickej v odbore strojárstvo (2 semestre). Jeho ambíciu stať sa leteckým konštruktérom prerušila pokrivená doba – stíhali ho za politickú príslušnosť a činnosť v protifašistickom odboji. Dlhý pobyt vo vyšetrovacej väzbe, prvostupňový súd a prísny rozsudok – Pavel Branko si mal odsedieť doživotie, v ďalších dvoch prípadoch padli tresty smrti. Vyššie súdy však tresty zmiernili.
Politickým väzňom bol až do roku 1945, pred koncom vojny ho odvliekli do koncentračného tábora v Mathausene. Prežil tam tri mesiace.
Od roku 1945 prekladal a písal filmové kritiky. Spod jeho rúk vyšli preklady z angličtiny, najmä diela od Jacka Londona – Biely Tesák, Volanie divočiny, Elam Ohnivák, Morský vlk a iné. Z ruštiny preložil napríklad prózy L. Leonova, A. S. Serafimoviča, A. N. Tolstého či M. Gorkého. Svoje preklady často obohacoval aj o štúdie a doslovy k dielam, venoval sa i teoretickým otázkam a kritike prekladu. Ako filmový publicista písal do Pravdy, Práce, Nášho filmu, Kultúrneho života či do Smeny. Jeho činnosť prerušila normalizácia, počas ktorej nesmel publikovať. Od roku 1970 pôsobil ako filmový historik v Slovenskom filmovom ústave v Bratislave.
„Vytvoril tu dva zásadné texty. Prvé výstižné dejiny slovenského filmu po roku 1945 a teoretická práca o dokumentárnom filme vyšli knižne pod názvami Od začiatkov po prah zrelosti. Slovenský film 1945 – 1970 a Mikrodramaturgia dokumentarizmu. Normalizácia Branka vyhnala aj zo SFÚ, a tak v roku 1973 odišiel do dôchodku,“ uvádza Slovenský filmový ústav. Ako ďalej informuje Matúš Kvasnička, po revolúcii v roku 1989 sa Pavel Branko vrátil k písaniu o filme. Jeho kritiky boli uverejňované v niekoľkých periodikách, ako napríklad Sme, Pravda, Film a doba či Filmová revue.
Ako autor vydal niekoľko publikácií, v ktorých sa venoval filmu, a to najmä tomu dokumentárnemu. Medzi jeho diela ďalej patria napríklad Straty a nálezy 1948 – 1998, Straty a nálezy 2 (non-fiction a animovaný 1963 - 2005), Straty a nálezy 3 (fiction, esejistika, satira 1963 – 2007), memoáre Proti prúdu či súbor rozhovorov s Iris Kopcsayovou Ráno sa zobudím a nie som mŕtvy.
V roku 2007 získal filmovú cenu Slnko v sieti za celoživotné dielo. V roku 2015 mu vtedajší prezident Andrej Kiska udelil štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy za mimoriadne celoživotné zásluhy o rozvej kultúry, osobitne v oblasti filmovej kritiky a publicistiky. Čestné občianstvo mu v tom istom roku udelilo mesto Hnúšťa. Okrem toho získal i cenu Art Film Festu Zlatá kamera, Cenu ministra kultúry či Cenu Slovenských filmových novinárov.
Naposledy sa s ním najbližší rozlúčili v pondelok 24. augusta v bratislavskom Slávičom údolí. Jeho želaním bolo, aby sa verejnosť o jeho smrti dozvedela až po pohrebe.
Zdroj: Rimava.sk, Slovenský filmový ústav, Foto: Peter Prochádzka/Literárne informačné centrum
