Menu
Gemersko-malohontské múzeum si v rámci predmetu mesiaca september pripomenie výročie narodenia významného uhorského sochára Miklósa Izsóa. Vystavia jeho najvýznamnejšie dielo, sochu Smútiaci pastier, ktorú umelec vytvoril v Mníchove v roku 1862.„Najvýznamnejší uhorský sochár Miklós Izsó sa narodil v roku 1831 v obci Disznóshorvát, dnes Izsófalva v Maďarsku. V roku 1850 sa dostal do Rimavskej Soboty a stal sa učňom u kamenosochára Antona Jakovca. Tu sa zoznámil so sochárom Istvánom Ferenczym, ktorý v ňom objavil sochársky talent a vychoval z neho svojho nasledovníka. Obaja patria medzi najvýznamnejších predstaviteľov sochárstva 19. storočia v strednej Európe,“ informovala Rimava.sk historička umenia GMM Angelika Kolár.
Podľa jej slov žil Izsó v Rimavskej Sobote do roku 1856, neskôr sa presťahoval do Pešti a potom do Viedne, kde pracoval v sochárskych ateliéroch Johanna Meixnera a Hansa Gassera. Ako poznamela v roku 1859 sa zapísal na Akadémiu výtvarných umení v Mníchove, kde ako žiak Maxa Wittmanna patril medzi najlepších.
„Jeho najznámejšie dielo, sochu Smútiaceho pastiera, vytvoril Izsó ešte v Mníchove v roku 1862. Ide o 95 centimetrov vysoký originál z carrarského mramoru je dnes súčasťou stálej expozície Maďarskej národnej galérie v Budapešti. V roku 1871 sa Izsó pustil do tvorby jej repliky s cieľom vystaviť sochu na viedenskej svetovej výstave. S neznámych príčin bola práca prerušená a výstavy sa napokon zúčastnil s iným dielom,“ priblížila historička, podľa ktorej replika sochy Smútiaceho pastiera bola neskôr dokončená mladým talianskym sochárom Antoniom Pettonom. Ako ďalej poznamenala pre veľkú popularitu diela vytvoril Izsó v roku 1867 ďalšie autorské kópie, z ktorých poznáme jednu, dnes uloženú v Maďarskej národnej galérii v Budapešti.
Po Izsóovej smrti vzniklo podľa historičky v roku 1876 z iniciatívy jeho vdovy ďalších 175 sadrových odliatkov, opatrených nápisom „Izsóbizotság“, z ktorých dva sú súčasťou zbierkového fondu Gemersko-malohontského múzea, jedna z nich je predmetom mesiaca. „Postava pastiera v kontraposte, opierajúca sa o svoju pastiersku palicu, hlavu má opretú o ľavú ruku, v ktorej drží fajku. Odetá je v uhorskom ľudovom odeve s klobúkom s perím,“ opísala a dodala, že v čase vzniku bola socha vyjadrením uhorskej národnej identity, spájala sa v nej vznešenosť a ilúzia slobody, ktorú symbolizoval pastiersky život a postava pastiera bola charakteristickým motívom uhorského národného romantizmu.
V Iszóovom diele pokračuje symbolický charakter príznačný pre Ferenczyho sochárstvo, ale zároveň naberá konkrétnejší význam. Maďarský historik umenia Lajos Végvári písal o Smútiacom pastierovi ako o symbolickom pomníku revolúcie 1848/49.
Zdroj: Rimava.sk
