Čo dnes ženy potrebujú od iných žien? Možno menej súperenia, viac dôvery a schopnosť podržať sa aj vtedy, keď majú rozdielne názory, povahy či životné skúsenosti. Konferencia Živeny v Lučenci ukázala, že hoci sa postavenie žien od čias Boženy Slančíkovej Timravy výrazne zmenilo, potreba vzájomnej podpory a solidarity zostáva aktuálna.
Podujatie sa konalo pri príležitosti 75. výročia úmrtia novohradskej rodáčky Boženy Slančíkovej Timravy v Mestskom múzeu Lučenec . Téma Emancipačný posun v postavení slovenských žien od Timravy po súčasnosť ponúkala pohľad na to, čo všetko sa v živote žien za desaťročia zmenilo. Diskusia sa však nezastavila pri minulosti ani pri výpočte práv, ktoré ženy postupne získali. Opakovane sa vracala k tomu, čo môžu pre seba urobiť ženy samotné.
Článok pokračuje pod reklamou
Na konferencii sa stretli predsedníčka Živeny Alena Heribanová, čestná predsedníčka spolku Magda Vášáryová, herečka Emília Vášáryová, Simona Bubánová, Eva Balážová a ďalšie hostky. Spoločným menovateľom ich vystúpení bola otázka postavenia ženy v spoločnosti, jej možnosti rozhodovať o vlastnom živote, vzdelávať sa, zapájať sa do verejného života, ale aj schopnosť žien navzájom si dôverovať.
Konferencia Živeny v Lučenci spojila Timravu so súčasnosťou
Predsedníčka Živeny Alena Heribanová vrátila pozornosť k samotnej Timrave a odkazu, ktorý môže mať jej život a tvorba pre dnešné ženy. Jednou z myšlienok bolo nebyť ľahostajné k vlastnému osudu, vzdelávať sa, premýšľať a preberať zodpovednosť za svoj život.
Timrava totiž písala o ženách bez zbytočného prikrášľovania. Ukazovala ich túžby, obmedzenia aj prostredie, v ktorom sa od nich očakávalo, že prijmú úlohu, ktorú im určila rodina či spoločnosť. Práve preto sa jej tvorba stala prirodzeným východiskom konferencie, ktorá sa pozerala nielen na to, odkiaľ ženy vyšli, ale predovšetkým na to, kde sú dnes.
Jednou z výrazných tém bola solidarita. Magda Vášáryová pripomenula, že ženy sa nemajú vnímať ako menšina. „Netvárme sa, že my, ženy, sme nejaká menšina. My sme väčšina každej spoločnosti,“ povedala.
Zároveň pomenovala problém, ktorý podľa nej ženy oslabuje: „To, čo nás zráža, je nedostatok solidarity medzi nami.“
Nemusia byť rovnaké, aby sa podporili
Práve história Živeny podľa Vášáryovej ukazuje, že solidarita neznamená názorovú jednotu. Ženy združené v spolku boli rozdielne. Líšili sa názormi, povahou, vierovyznaním aj životnými skúsenosťami. Napriek tomu dokázali spolupracovať.
Ako príklad na konferencii zaznel vzťah Eleny Maróthy-Šoltésovej a Boženy Slančíkovej Timravy. Dve rozdielne ženy, ktoré nemuseli svet vnímať rovnako, no Šoltésová Timravu podporovala. „Ale ony boli solidárne jedna s druhou,“ pripomenula Vášáryová.
Na rovnakú tému nadviazala Simona Bubánová. „My musíme mať podporu navzájom. My musíme dôverovať sebe navzájom,“ povedala.
Práve tu sa historická téma konferencie dostala veľmi blízko k súčasnosti. Solidarita totiž nemusí znamenať, že ženy budú jedna s druhou vo všetkom súhlasiť. Znamená aj schopnosť rešpektovať inú životnú cestu, nevnímať úspech druhej ženy ako vlastnú prehru a dokázať ju podporiť tam, kde spoločný záujem presahuje osobné rozdiely.
Na konferencii sa hovorilo aj o vzdelávaní a kritickom myslení. Vášáryová zdôraznila význam celoživotného vzdelávania a schopnosti orientovať sa v množstve informácií, ktoré ľudia denne prijímajú. Živena podľa nej v minulosti dokázala zachytávať dôležité spoločenské zmeny a túto schopnosť by si mala zachovať aj dnes.
Keď sa ženy spojili, zostali po nich konkrétne veci
Hoci sa konferencia Živeny v Lučenci prirodzene opierala o novohradský príbeh Timravy, história spolku siaha aj do Rimavskej Soboty.
Živena tu v minulosti nebola iba miestom spoločenského stretávania žien. Zapájala sa do kultúrneho života mesta a výraznú stopu zanechala najmä v hudobnom vzdelávaní. V roku 1931 sa pričinila o založenie prvej hudobnej školy v Rimavskej Sobote, ktorú následne spravovala a finančne podporovala. Vyučovanie prebiehalo v priestoroch dnešného Gemersko-malohontského múzea.
Po druhej svetovej vojne škola fungovala aj pod názvom Hudobný ústav Živena – SSŽ v Rimavskej Sobote. V roku 1951 po poštátnení prešla pod správu mesta.
Aj táto kapitola miestnej histórie ukazuje, že spolčovanie žien nebolo iba o diskusiách o ich vlastnom postavení. Keď spojili svoje schopnosti a energiu, výsledkom boli konkrétne aktivity v kultúre či vzdelávaní, ktoré presahovali samotný spolok.
Odkaz, ktorý nezostal v minulosti
Od čias Timravy sa postavenie žien zásadne zmenilo. Majú možnosti, ktoré boli pre mnohé z ich predchodkýň nedosiahnuteľné. Ani konferencia v Lučenci však neponúkala jednoduchý obraz toho, že emancipačný príbeh je ukončený.
Skôr ukázala, že s novými možnosťami prichádzajú nové otázky. Ako si ženy vytvárajú priestor vo verejnom živote? Dokážu dôverovať samy sebe? A dokážu podporiť inú ženu aj vtedy, keď je odlišná?
Práve posledná otázka sa vinula konferenciou možno najsilnejšie. Pred viac ako storočím sa v Živene stretávali ženy, ktoré takisto neboli rovnaké. Napriek rozdielom dokázali spoločne vytvárať veci, ktoré po nich zostali.
Ženy nemusia rozmýšľať rovnako, žiť rovnaký život ani sa vo všetkom zhodnúť. Aby však dokázali meniť svoje okolie, potrebujú niečo, čo sa od čias Timravy príliš nezmenilo – dôveru, spoluprácu a schopnosť podržať jedna druhú.
Prečítajte si tiež: Stolpersteine v Rimavskej Sobote vrátili domov príbeh rodiny Szántóovcov
NENECHAJTE SI UJSŤ
- Krajské dožinky sa vracajú do Rimavskej Soboty
- Babie leto za rohom. Viete však odkiaľ má svoj názov?
- Ako sa nám bude žiť o 10 rokov? Kraj má plán
- Ženy sa posunuli. Dokážu však držať spolu?
- Beh srdca spojil celý región. Nešlo o čas, ale o pohyb
- NKÚ: Dlh Slovenska prekročil 90 miliárd. Na každého 16 700 eur
