Menu
Zima v roku 1892 prišla priskoro, v dňoch 6. až 7. decembra počasie ovládala snehová víchrica. Rimavská Sobota ako aj okolité obce boli odrezané od okolitého sveta. Za dva dni napadlo 50 centimetrov snehu a silný ľadový vietor vytváral mohutné záveje. Dlhých päť dní sa na oblohe neobjavilo slnko a ortuť v teplomeroch sa pohybovala medzi -17,9 až -18,2 stupňov Celzia. Von vychádzal len ten, čo z nejakého dôvodu nevyhnutne musel.
Napriek tomuto „psiemu“ počasiu sa vysoká šľachta zabávala. Okná na kaštieli vo Veľkom Blhu boli rozžiarené, čo bolo neklamným znakom toho, že do neho zavítal jeho majiteľ, knieža Filip Coburg. Vo svojich zverniciach vo Veľkom Blhu a Teplom Vrchu uskutočňoval každoročnú predvianočnú poľovačku.
Tentoraz mal pomerne skromný sprievod, poľovačky sa okrem Filipa Coburga zúčastnili generálporučík gróf Hugo Wurmbrand a barón Gablenz. Sprevádzali ich lesníci kniežaťa a dostatočný počet honcov. V dňoch 5. až 8. decembra pod guľkami ich zbraní padlo 72 kusov rôznej divej zveri. Vnútornosti ulovených zvierat sa vyvrhávali a nechávali napospas dravcom.
Článok pokračuje pod reklamou
Na túto príležitosť čakali aj chudobní príslušníci menšiny z blízkeho okolia. Zhŕkli sa okolo vnútorností zvierat a do plachiet si ukladali svoj úlovok. Bol to pre nich „dar z nebies“, veď sa takto vedeli dostať legálne k potravinám a nasýtiť nimi svoje početné rodiny. Tu začína príbeh jedného takého šťastlivca, ktorého meno dobová tlač ukryla pod iniciálky A. G.
Bol tam medzi prvými a plachtu sa mu podarilo naplniť k spokojnosti. Prehodil si ju cez plecia a vybral sa natešený domov. Už v duchu videl žiariace oči svojich detí, keď im bude mama piecť chutnú pečienku.
Do plachty mal nabalené až príliš veľa, nebol chamtivý, to zriedkavá príležitosť poskytnúť svojim ratolestiam nie každodennú stravu to spôsobila. Cestu cez vysoký sneh si razil sám a ľadový vietor mu vločkami snehu rezal tvár. Zrak mal sklopený a hrbiac sa pod nákladom pomaly postupoval. Neďaleko už videl hradskú a dúfal, že tam budú nejaké koľaje po saniach, kde sa mu bude o niečo ľahšie kráčať a nebude si musieť vyšľapávať cestu hlbokým snehom.
Jeho nádeje boli márne, cesta bola zaviata a nebolo od závejov vidieť ani jarky po jej krajoch. Svoje sily precenil, ale koristi nesúcej na pleciach sa jednoducho nemohol vzdať. Videl v duchu iskry v očiach svojich šťastných detí, keď príde domov.
Krok mu sťažel a plecia povolili, batoh sa zviezol na zem. Neďaleko uvidel most, tak tam svoj náklad odniesol. Následne urobil pár krokov, zatackal sa a spadol do snehu, v ktorom zostal nehybne ležať.
Článok pokračuje pod reklamou
Zanedlho potom po ceste išli dvaja colníci. V tom čase prekvital čierny obchod s tabakom a pokútna výroba alkoholu. Boli to ostrieľaní príslušníci finančnej správy a mali „nos“ na pašerákov a iných podvodníkov. Most na ceste poznali a intuícia ich prinútila zísť z cesty a pozrieť sa, či tam niekto niečo neskrýva. Našli v plachte uviazaný batoh a predpokladali, že je v ňom ukrytý nejaký kontraband. Nerozbaľovali ho, ale obaja uchopili do jednej ruky a vrátili sa s ním na cestu.
V tom sa v snehu prebral ležiaci A. G. Keď uvidel, ako jeho vysnívanú pečienku si privlastňuje niekto iný, schytil ho veľký bôľ. Zo snehu zakričal: „Neubližujte mi, to je moja pečienka!“ Colníci počuli hlas, ale nevideli nikoho. Začali hľadať toho, čo po nich kričal. Našli ho ležiaceho v snehu a od vysilenia neschopného vstať.
Vtedy sa prejavila ich ľudskosť, nešťastného človeka chytili pod pazuchy a vliekli ho domov. Nedbali na zimu, sneh či ľadový vietor, zachránili človeka, no a napokon domov neodniesli len jeho, ale tiež plne naložený batoh. Či videli aj iskričky v očiach hladných a v tej chvíli šťastných detí, o tom už história mlčí. Na dobrý skutok colníkov sa nezabudlo a práve ste sa o ňom tiež dozvedeli...
Zdroje:
Vadászlap zo dňa 15. 1. 1893
Gömör – Kishont zo dňa 15. 12. 1892
Autor: Vladimír Gondáš
NENECHAJTE SI UJSŤ
