No active "ca-sidebar-197687" sidebar

Matka odišla pre mŕtveho syna, napokon zomrela pri ňom

6. augusta 2022 | | |  | 
Fotografia je ilustračná, pri kostole je pomník padlých v I. svetovej vojne. Zdroj: Fortepan.hu

Návštevníci Rimavskej Soboty, ktorí prechádzajú Hlavným námestím, zvyknú svoj zrak uprieť aj na pomník obetiam prvej svetovej vojny. Nachádza sa na ňom tabuľa s menami 119 padlých obyvateľov mesta. Zoznam určite nie je kompletný a príbeh jedného zabudnutého vojaka práve začínate čítať.

V dedine Uzovská Panica na prelome 19. a 20. storočia býval chudobný manželský pár Vitális. Obaja tvrdo pracovali ako nájomní robotníci, strádali a ukladali si korunku ku korunke. V manželstve sa im narodil jediný syn Štefan. Všetko svoje životné úsilie zamerali na to, aby ich syn mal lepší život ako mali oni dvaja.

Článok pokračuje pod reklamou


Dali ho zapísať do obecnej školy a po jej absolvovaní syna zapísali do Zjednoteného protestantského gymnázia v Rimavskej Sobote. Aby boli synovi stále po ruke, predali svoj dom v Uzovskej Panici a presťahovali sa do Rimavskej Soboty. V meste si kúpili skromný príbytok, zvýšili im peniažky aj na dva holdy zeme. Nebolo toho veľa, ale boli pracovití a tak sa pustili do práce. Na obživu a synove štúdium im políčko ako tak postačovalo.

Keď syn Štefan úspešne zmaturoval, pokračoval ďalej v štúdiu v Lučenci, kde sa pripravovali budúci učitelia. Aj túto školu úspešne zvládol s vyznamenaním a vrátil sa v roku 1915 domov do Rimavskej Soboty. Učiteľom sa už nestihol stať, našiel si ho povolávací rozkaz a musel narukovať do 16. pešieho pluku domobrany.

V armáde tiež prejavil svoje nadanie a za rok sa z neho stal zástavník (práporčík). Na jeho prsiach sa skvela veľká strieborná medaila za statočnosť. Mal sa zúčastniť viacerých bojov, až ho osud zavial do pohoria Harghita (Rumunsko). Na tom mieste Rakúsko-Uhorská armáda odvracala srbský útok. Tam si ho dňa 24. 10. 1916 našla guľka a on mŕtvy padol na zem. Poštár jeho rodičom priniesol už len smutnú zvesť.

Bola to krutá správa a rodičom Štefana trvalo pol roka, pokiaľ zistili, kde vlastne ich syn je pochovaný. Začali s predajom svojho skromného majetku, ktorý si spoločne nadobudli v 25-ročnom manželstve. Predali dom v Rimavskej Sobote a aj tie dva holdy zeme, speňažili všetko, čo sa speňažiť dalo. Viedla ich jediná túžba - svojho mŕtveho syna doviezť do Uzovskej Panice a tam ho pochovať. Stratili zmysel svojho života a už ich hnal len tento jeden cieľ.

Niekedy koncom mája roku 1917 šťastne došli povozom do Rumunska a aj naložili synove pozostatky na voz a vybrali sa na cestu domov. Vedľa vozu kráčala nešťastná zlomená matka. Mysľou jej prechádzali všetky tie krásne spomienky, ktoré na syna mala. Oči mala zažmúrené, keď držiac sa voza kráčala po ceste. Zrazu sa otvorili a jej pohľad spočinul na synovej rakve. Doľahla na ňu príšerná bolesť, jej srdce sa zlomilo a padala k zemi. Jej manžel k nej rýchlo pribehol a chytil ju do náručia. Možno ešte na chvíľu otvorila oči, aby pozrela naposledy na svojho manžela. Vyhasínajúce ohníčky v jej očiach svedčili, že sa práve zavŕšila jedna rodinná tragédia.

Ďalej na ceste šiel povoz už s dvomi rakvami a vedľa koní kráčal zlomený starý muž. Vtedy vo vojne platil dobový slogan: „Za cisára pána a jeho rodinu“, nešťastný muž prišiel o celú svoju rodinu...

Zdroj: Gömör – Kishont zo dňa 3. 6. 1917
Autor: Vladimír Gondáš

NENECHAJTE SI UJSŤ


Páčil sa ti článok? Zdieľaj ho
Diskusia k príspevku
Odporúčáme
No active "ca-sidebar-197688" sidebar
cross