Menu
RIMAVSKÁ SOBOTA – Za pomerne rýchly čas sa Róbert Nagy vypracoval medzi najvyhľadávanejších tatérov v regióne. Popri časovo náročnej práci sa stíha venovať aj hudbe, no najmä milovanej rodine.
Ako si sa dostal k tetovaniu?
Už ako malý chlapec, školák, som si často kreslil. Moje zošity s písmom, aj výkresy boli vystavené na nástenke ako vzory. Tak si myslím, že nejaký skrytý talent tam niekde mohol byť. Vždy ma bavilo kreslenie, ale samozrejme všetko zmenila puberta, priority tínedžera. Až keď som sa rozhodol pre svoje prvé tetovanie a išiel k tatérovi, vznikol nápad a sen mať raz tetovacie štúdio. V hĺbke svojej duše som cítil a vedel, že toto je cesta, ktorou sa musím uberať. K tetovaniu som sa dostal klasicky získaním certifikátu a získaním všetkých potrebných opatrení na otvorenie tetovacieho štúdia.
Kedy vznikla prvotná myšlienka živiť sa niečím takým?
Prvotná myšlienka živiť sa v tejto oblasti nastala vtedy, keď sa nám narodila prvá dcérka. Vždy, keď som prišiel z práce domov a bola vhodná príležitosť, väčšinou keď malá spala, tak som si zobral ceruzku a začal som kresliť na papier. Takisto počas pracovnej doby a pracovného voľna som kreslil voľné námety, skeče a rôzne kresby, portréty a podobne. V tej dobe vznikla prvotná šialená myšlienka o tetovaní. Bol som kus skeptický voči tomu, predsa „zarezať“ do živého nie je sranda, je to predsa na celý život. Rozhodol som sa objednať si svoj prvý strojček a umelú kožu, na ktorej som sa prvotne učil. Pýtal som sa svojho tatéra, či by mi vedel pomôcť so začiatkami. Bol ústretový a veľmi nápomocný, poradil, čomu sa vyhnúť a dodnes sme v kontakte a vymieňame si skúsenosti.
Článok pokračuje pod reklamou
Čo ťa živilo predtým?
Pred tetovaním som vyrábal kŕmne zmesi pre zvieratká. Tam som sa venoval ako výrobe, tak aj vrecovaniu. Bola to práca tvrdá a ťažká fyzicky a niekedy aj psychicky. Kolektív však bol úžasný a zapadol som. Samozrejme, nebol to môj vysnívaný job, ale práce som sa nikdy nebál. Vedel som, že je to moja životná zastávka, ale potreboval som sa pohnúť ďalej.
Cesta za tvojím kariérnym snom teda vôbec nebola jednoduchá...
Biznis trvalo rozbehnúť asi rok, nakoľko som mal dve práce. Ráno som sa "čipol" o šiestej do práce a odišiel poobede, kedy som už o tretej mal objednávky na tetovanie. Niekedy som chodil domov o desiatej večer a ráno ten istý kolotoč. Vždy, keď som ráno odchádzal do práce, tak dcérka ešte spala a keď som sa vrátil, tak už spala. S manželkou sme sa rozprávali v krátkosti len po večeroch, ale mala pre to pochopenie, stála pri mne a bola mi oporou i keď bola druhýkrát tehotná. Ďakujem všetkým blízkym, ktorí ma podporovali, bol to veľmi ťažký rok. Niekedy to nejde ľahko a preto si veľmi vážim svoju prácu a klientov, ktorí mi dôverujú a zveria sa mi do rúk.
Pamätáš si ešte na prvé tetovanie, ktoré si robil?
Moje prvé tetovanie, ktoré som urobil bol znak Cain o veľkosti približne päť centimetrov a trvalo mi to zhruba dve hodiny.
A posledné?
Pri písaní tohto článku, moja posledná kerka, ktorú som robil, klient chcel zvečniť svoj hudobný život a niečo, čo vytvoril v hudobnom svete. A to sú albumy, ktoré vydali ako kapela. Takže sme zatiaľ v začiatkoch a budeme pokračovať.
Aké motívy tetuješ najradšej?
Bavia ma veľmi farebné veci, ale samozrejme aj tie čiernobiele. Čo sa týka typu, baví ma realistika, sketch, trashpolka, abstrakt.
Akú najnetradičnejšiu požiadavku si mal na tetovanie?
S touto otázkou sa stretávam takmer na dennom poriadku. Môžem s kľudom povedať, že nie, netetoval som pohlavné orgány. Klienti chceli vytetovať spodnú peru zvnútra, alebo jazyk. Žiaľ, tieto požiadavky som odmietol.
Tvojou veľkou vášňou je aj hudba.
Áno. Na bicie nástroje hrám už 15 rokov. S kapelou vtedy zvanou Slice of Bread, sme mali kopec zážitkov, koncertov. Za najväčšie úspechy považujem, že sme hrali ako predskokani Iné Kafe v Lucerne v Prahe, alebo hrali na B stage vedľa Children of Bodom, Cradle of Filth, DragonForce.
Teraz, po novom, sa venujeme novej tvorbe aj s novým názvom Wendy´s Cry.
Ako sa dá skĺbiť rodinný život s takou prácou aj kapelou?
Je to fofr. Nakoľko ma hra na bicie neživí, mám to ako hobby a odreagovanie sa. Chodíme si zahrať s kapelou tak raz za týždeň, za dva, pokecať, spraviť niečo nové, ale sen, že raz prerazíme vo svete hudby už asi nemá ani jeden z nás. Berieme to ako oddych s rodinnou atmosférou. Prácu si nenosím domov. Hlavne to treba mať dobre zmenežované a sme sami strojcami svojho času.
Rodina je určite tvojím najväčším šťastím v živote. Ako sa vám darí?
Máme sa veľmi dobre, deti, škola, škôlka, pracujeme a s manželkou podnikáme obaja. Baby majú 4 a 6 rokov. Myslím, že máme všetci pre seba pochopenie a vychádzame si v ústrety a samozrejme z času na čas príde aj nejaký ten kompromis. S manželkou teraz v decembri oslávime 14. výročie vzťahu.
NENECHAJTE SI UJSŤ
