Menu
RIMAVSKÁ SOBOTA – Okolo dvetisíc športovcov zo 78 krajín. A medzi nimi jeden Soboťan, ktorý sa však v tomto dave Sparťanov zaručene nestratil. Aj keď na majstrovstvách sveta bojoval s ťažkým terénom, súpermi, prekážkami a siahol na dno svojich síl, opäť prekonal sám seba. A o tom sú preteky Spartan Race.
Peter Vrábeľ sa len pred pár dňami vrátil z gréckej Sparty, kde súťažil na Trifecta World Championship 2022. Majstrovstvá sveta preverili tých najlepších športovcov, ktorí zdolávajú trate plné prekážok na súťažiach Spartan Race. Soboťan si zmeral sily s tými najlepšími vo vekovej kategórii 40-44 rokov.
Náročné trojdňové zápolenie nielen s prekážkami postavenými do cesty za cieľom, ale aj so sebou samým a vlastnými silami, sa vyplatilo. Peter Vrábeľ si splnil svoj sen – vo svojej kategórii sa umiestnil na 9. mieste.
Museli sme počas jednej sezóny absolvovať Trifecta víkend pred podujatím majstrovstiev sveta. Čiže počas jedného víkendu sme museli odbehnúť tri základné preteky, ktoré Spartan Race ponúka: Spartan Race Sprint, ktorý meria 5 kilometrov s 20 prekážkami, Spartan Race Super – ten má 10 kilometrov a 25 prekážok, a Spartan Race Beast má 21 kilometrov a 30 prekážok.
Štandardne sa v sobotu beží najdlhšia trať, tých 21 kilometrov, v nedeľu ráno stredná trať a poobede tá najkratšia trať. Tie kilometre sú však orientačné, keďže sa nebežia niekde na dráhe, ale v členitom teréne. Treba počítať s tým, že to môže byť viac. Napríklad teraz v Grécku sme mali Beast, ktorý mal mať 21 kilometrov, no bol o 5 kilometrov dlhší. Taktiež počet prekážok môže organizátor navýšiť. A samozrejme, tradične je ich viac.
Kvalifikačnú povinnosť na majstrovstvá sveta som si splnil viackrát či už na pretekoch u nás na Slovensku, ale tiež aj v zahraničí, v Rumunsku, v Maďarsku a v Čechách.
Článok pokračuje pod reklamou
Trať bola pekná, zaujímavá a viedla typickým gréckym prostredím. Štart bol vedľa štadióna, ktorý sa nachádzal pri soche slávneho spartského kráľa Leonidasa. Potom boli úseky cez olivové háje, okolitý členitý horský terén, následne sme sa vracali späť do Sparty, kde sa bežalo po hlavnej promenáde. Tam boli tiež rôzne prekážky a následne sme vbiehali priamo na štadión, kde bol cieľ.
Preteky boli rozdelené na tri dni a každý deň sa bežali jedny preteky. V piatok sme začínali najkratšou traťou – Sprintom. V sobotu sa bežal Super a v nedeľu sme išli najdlhšiu trať Spartan Beast.
Vedeli sme, čo nás čaká, trať a prekážky boli zverejnené a predstavené deň pred štartom. Napriek tomu, že ich poznáme, niektoré nás prekvapili a dali nám riadne zabrať. Ja som sa asi najviac vytrápil s prekážkou Atlas Carry. Je to betónová guľa, ktorá má 50 kíl a musíte ju preniesť nejaký úsek. Tento úsek organizátori nechali v rieke. Išli sme v nej aj úsek po pás vo vode, dno bolo nestabilné. Prekvapilo ma, aké to bolo náročné. Ešte som sa vytrápil na oštepe, na ktorý som si veril, ale na majstrovstvách sveta mi nelietal tak, ako by som chcel. Oštep bol dokopy štyrikrát – iba jedenkrát som bol úspešný.
V piatok a sobotu to boli preteky za príjemného slnečného počasia. Samozrejme, sledujeme si aj počasie a vedeli sme, že v nedeľu to bude v daždi. Celú noc bola búrka a pršalo, pršalo ešte aj ráno... Dobre sme vedeli, že terén bude náročný, bude tam strašne veľa blata, prekážky, keď sú mokré, sú ešte náročnejšie. Hlavne rúčkovacie prekážky dávajú zabrať. Napríklad sme mali rúčkovaciu prekážku Monkey Bar na poslednom 26. kilometri, s ktorou nezvyknem mať problémy. Tu som ale spadol. Nemal som už proste silu a bolo to ešte aj mokré.
Aj keď tie prekážky poznáme, vždy sa dajú rôznymi technickými úpravami sťažiť. Organizátori na majstrovstvách údajne vždy na koniec pripravia niečo špeciálne. Tentokrát tam bola prekážka Multi Rig, čo je tiež rúčkovacia prekážka a oni urobili z neho dvojité kombo, teda dvojitý Multi Rig. Táto prekážka bola 50 metrov pred cieľom a väčšina pretekárov ju nezdolávala a tu sa mohlo rozhodovať o medailách.
Vedeli sme, že v nedeľu budeme bežať v blate a daždi. Vedeli sme, že práve tam sa bude rozhodovať celý šampionát. Aj som sa snažil na piatkových a sobotňajších pretekoch šetriť sily, no nebol na to veľký priestor. Tieto preteky boli fakt rýchle, keďže tam nebolo veľké prevýšenie. Nemohol som si dovoliť urobiť veľkú stratu, pretože časy troch pretekov sa sčítavali. Museli sme ísť teda takmer naplno, skôr to bolo o tom, kto dokázal ako rýchlo zregenerovať a pripraviť sa na ďalší deň.
ČASY
Spartan Race Sprint
00:45:40
Vo vekovej kategórii: 10. miesto/126
Celkovo: 92/1637
Spartan Race Super
01:14:19
Vo vekovej kategórii: 8. miesto/126
Celkovo: 82/1775
Spartan Race Beast
02:57:07
Vo vekovej kategórii: 9. miesto/122
Celkovo: 85/1363
Nebola úplne ideálna, ale v rámci možností som robil, čo sa dalo. Hneď po pretekoch sme zvolili ľahší výklus, vyplaviť laktát. Chodievali sme schladiť nohy do mora, strečing, masážny valec a používal som tiež rôzne masážne gély. Samozrejme, konzumoval som aj rôzne suplementy, na doplnenie glykogénu sacharidy a na urýchlenie proteosyntézy bielkoviny. No a kľúčový je aj spánok. Ten ale ja nemám pred pretekmi takmer nikdy ideálny.
Už len to, že sú to majstrovstvá sveta, má obrovskú silu. Znamená to pre mňa veľa, je to zatiaľ vrchol mojej kariéry. Keby mi to niekto povedal pred desiatimi rokmi, že ja budem niekde na majstrovstvách sveta, nevedel by som si to ani predstaviť. Všetci sme to len sledovali v televízii, ako sa toho športovci zúčastňujú, pripravujú sa na to roky. A zrazu som tam bol aj ja. Bolo to neopísateľné.
Ceremónia, predstavovanie krajín, pochod cez hlavnú promenádu z námestia k soche Leonidasa, kde vám ľudia tlieskajú, fandia, vykrikujú „Slovakia, Slovakia“ – to bolo niečo nádherné a neopísateľné. Pripomenulo mi to olympijské hry, keď sa predstavujú krajiny. Ľudia fandili a povzbudzovali aj popri trati, krásne pocity.
Keďže to bola moja premiéra, poriadne som nevedel, do čoho idem. Mal som však výsledky z pretekov strednej Európy, kde sa mi pomerne darilo a získal som aj niekoľko pódiových umiestnení. Na jar som štartoval aj na pretekoch v španielskej Malorke, kde som na jedných pretekoch obsadil 2. miesto. Čiže ako takú predstavu o konkurencii som mal.
Vedel som ale, že na majstrovstvách sveta budú silní pretekári, a to najmä z USA. Mali v Grécku obrovskú výpravu. Dominujú tiež Francúzi, Švajčiari a Taliani. Pretekári z týchto alpských krajín sú skvelí bežci. Boli hlavní adepti a to sa aj potvrdilo. Zo Slovenska bolo približne 50 pretekárov v rôznych kategóriách.
Mal som však taký sen umiestniť sa do toho 10. miesta vo svojej vekovej kategórii. Hovoril som si, že to by bolo pre mňa niečo obrovské. To, že sa mi to podarilo, je pre mňa odmenou za vynaložené úsilie.
Je ich strašne veľa. Počas jedných pretekov ich môže byť hneď niekoľko. Keď napríklad úspešne zvládnete náročnú prekážku alebo trafíte oštep. To vás v tej chvíli strašne nakopne. Alebo keď predbehnete konkurenta. Počas pretekov sa tie momenty proste kopia a v cieli sa to naakumuluje do jednej veľkej emočnej odmeny. A pokiaľ sa toto deje na podujatí, ako sú majstrovstvá sveta, všetko sa to násobí.
Keďže nie som členom žiadneho klubu, pripravujem sa individuálne. Občas sa ku mne pripojí niekto z priateľov, ale väčšinou trénujem sám. Týždenne mám zhruba 4-5 bežeckých tréningov, 2 silové tréningy vo fitku a 1-2x mám nácvik technických prekážok – záleží to však na tom, v akej fáze prípravy som.
Keď je čas, idem do Nízkych Tatier alebo na Muránsku planinu. Veľkú väčšinu bežeckých tréningov ale absolvujem tu v okolí a na Maginhrade. Tam som už vybehal nejaký ten chodníček a zodral pár botasiek.
Čo sa týka silových tréningov, tie sú prevažne vo fitku. Naše sobotské fitká sú ale nastavené pre tú klasickú klientelu a chýbajú v nich rôzne workoutové vybavenia, laná, lezecké steny atď. Ale snažím sa to napriek tomu prispôsobiť, ako len viem. No a technické prekážky, ako napríklad oštep a rôzne balančné prekážky, tie som si zhotovil sám u svokrovcov v záhrade.
K tomuto športu ma dostala moja manželka. Spartan Race som registroval, veď sú v Európe a na Slovensku už od roku 2012. Všimol som si ich na sociálnych sieťach, videl som nejaké videá na Youtube. Hovoril som si: čo sú to za šialenci, čo je to za šport, že sa tam váľajú po blate a behajú tam po kopcoch s kadejakými vrecami. Priznám sa, nechytilo ma to.
Potom som dostal k narodeninám darčekový poukaz na štart na takýchto pretekoch. Bolo to na Kubínskej holi. Išlo o tú najkratšiu trasu, mala okolo 6 kilometrov, bolo to na lyžiarskej zjazdovke a hrozne pršalo. V tom čase som pravidelne hrával futbal a myslel som si, že po bežeckej stránke tam nebudem mať žiadny problém. Veď čo to je 6 kilometrov... No keď som sa konečne dostal do cieľa, tak som sa tam len zvalil a ležal v tom blate. Vtedy to boli obrovské emócie, aj som nadával, že toto už nikdy viac, ale aj som bol nesmierne šťastný, že som to prešiel. Tie emócie boli obrovské, držia vás potom ešte celé hodiny po pretekoch. A presne tieto emócie rozhodli, že som sa potom registroval na ďalšie preteky a potom ďalšie a ďalšie. Začal som sa tomu venovať aj tréningovo, až to prerástlo do štádia, keď už bolo nemožné kombinovať moje tréningy s futbalom a ostal som už len pri Spartan Race. Bolo to ťažké rozhodnutie, ale musel som ho urobiť.
Článok pokračuje pod reklamou
Bol rok 2019 a po prvých pretekoch na spomínanej Kubínskej holi som sa registroval na Winter Spartan do Banskej Bystrice. Potom boli ďalšie preteky už v Čechách, potom v Maďarsku atď. Už som samozrejme začal aj špecifickejšie trénovať, začal som behať viac v teréne, silové tréningy som úplne zmenil. Začal som si všímať aj umiestnenia, predsa len tie prvé preteky som bol rád aj za to, že som ich vôbec prešiel. A takto postupne som do toho vkĺzal viac a viac, tréningov bolo tiež viac a viac, až kým neprišli prvé úspechy. Najskôr u nás, potom v Európe a nakoniec aj cesta na majstrovstvá sveta.
Na preteky so mnou väčšinou chodí aj moja manželka. Povzbudzuje ma na trati, sleduje časy a priebežné umiestnenie, ktoré mi kričí a informuje ma. Fotí a točí nám videá. Sme jej za to veľmi vďační, pretože je to náročné niekedy aj celé hodiny tam stráviť a veľakrát je tam v zime a v daždi. Je to ale moja obrovská podpora a ja jej za to zo srdca ďakujem.
A čo sa týka najväčších úspechov, tak umiestnenie v TOP 10 na majstrovstvách sveta je niečo obrovské, minimálne pre mňa.
Tiež mám za sebou tohtoročné celkové víťazstvo v rámci CEU regionálnej série. Do tejto série sú zahrnuté 4 vybrané preteky rôznej kategórie, každý sa koná v inej krajine. Aby sa pretekár mohol kvalifikovať do záverečného hodnotenia v tejto sérii, je nutné, aby sa zúčastnil minimálne 3 pretekov. Tu sa sčíta dosiahnutá bodová hodnota a pretekár, ktorý dosiahne na záver série najvyšší počet bodov, sa stane víťazom.
Minulú sezónu sa týmto spôsobom bežala aj horská séria, tzv. MOUNTAIN SERIES, kde som skončil so stratou jedného bodu na víťaza na druhom mieste.
Tie si musíte zadávať vždy. Iba keď si ich jasne definujete, dokážete sa posúvať vpred. Budú vám pomáhať prekonávať prekážky a udržiavať dostatočnú motiváciu. Budúci rok ich mám viac, ale ten kľúčový cieľ, na ktorý sa zameriam aj s prípravou, budú majstrovstvá Európy v Andorre, kde by som chcel zabojovať o prvú päťku v mojej kategórii.
To riziko zranenia tam je samozrejme vždy. Zatiaľ sa mi ale vážnejšie zranenia našťastie vyhýbajú a verím, že to tak aj ostane. Samozrejme, rôznych pádov tam je mnoho, ale nebolo to nič vážne, čo by ma vyradilo z prípravy. Počas samotných pretekov už na to veľmi nemyslíte, tam vás ženie adrenalín a idete aj do rizika. Hlavne, ak sú prudké zbehy, tam môže mať nejaké zakopnutie a následný pád vážnejšie následky.
Je pravda, že to nie je najlacnejší šport. Cena štartovného sa pohybuje od 50, 60, 70 eur a viac, záleží na type pretekov. Niekedy absolvujete aj 3 preteky za víkend a počas hlavnej sezóny sa to môže zopakovať aj dvakrát za mesiac. Ďalej samozrejme tam máte cestovné náklady, ubytovanie, to sú stovky a stovky eur mesačne. Ďalej stravovanie, vstupné do fitka atď. Náklady na kvalitnú suplementáciu a športovú výbavu tiež nie sú malé.
Sponzora nemám, všetko si to hradím z vlastných zdrojov. Z časti nás od týchto nákladov odbremeňujú pódiové umiestnenia, za ktoré máme ďalšie jedny preteky zadarmo a rôzne zľavové kupóny od rôznych sponzorov pretekov Spartan Race. Hovoria mi ale viacerí, že by som sa mal viac ponúkať a predávať (smiech), ale asi nie som ten typ. Ale samozrejme, nejakej korektnej spolupráci so sponzorom sa nebránim.
Asi ťažko niekoho motivovať slovami, veď samého ma to na prvý dojem nejako neoslovilo. Spartan Race má ale také motto "You'll know at the finish line", čo by sme mohli voľne preložiť ako "pochopíš až v cieli".
Je to skutočne pravda, pretože až keď si tým prejdeš, tak si to naplno uvedomíš. S tým, že bojuješ na trati či už s prekážkami, neskôr s únavou a so svojou hlavou, ktorá to chce zabaliť, bojuješ so zimou, dažďom... Musíš proste opustiť svoju komfortnú zónu a častokrát siahnuť na dno svojich síl. To je to, čo ťa potom v cieli chytí za srdce. To, že som to dokázal, že som to nezabalil, že som to dokázal hlavne sebe! Tento úspech a získané sebavedomie sa prenesie aj do vášho súkromného života a pomôže vám vo veľa rozhodnutiach.
Spartan Race organizuje rôzne úrovne pretekov a pre záujemcov, ktorí si to chcú vyskúšať, je pripravená štartová vlna s názvom Spartan Open, kde je dovolené aj pomáhať si vzájomne na prekážkach. Môžete sa sem prihlásiť napríklad ako partia priateľov, prípadne v rámci tímu ako napríklad nejaký firemný team building. Ak by ste chceli toto ponúknuť svojim deťom, tak sa tiež organizuje Spartan Kids, čo je niečo nádherné sledovať.
V prvom rade je to ale o komunite ľudí, ktorá má v sebe obrovskú pokoru. Obklopia vás tu ľudia, ktorí sú na svoje výkony a výsledky tak skromní, že vás to chytí za srdce. Aj my s manželkou sme sa ocitli v takejto komunite priateľov a strašne si to vážime. Síce sú väčšinou z Trnavy a okolia, resp. Bratislavy a okolia, ale každú možnú chvíľu využívame na to, aby sme ju trávili s týmito ľuďmi.
Preto, ak chceš toto zažiť, kľudne sa mi ozvi, napíš mi, rád poradím, pomôžem.
Zdroj foto: Archív P. Vrábeľ
NENECHAJTE SI UJSŤ
