Menu
Aj napriek tomu, že fotografovanie vojenských objektov nebolo jednoduché, zachovalo sa viacero záberov z rimavskosobotských kasární. Dejiny vojenstva majú v meste tiež svoju históriu. I keď vojenská posádka sídliaca v meste nebola veľká, vojenské kasárne mali v dejinách mesta svoje miesto.
Ako priblížila v publikácii Rimavská Sobota na starých pohľadniciach bývalá riaditeľka Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote Oľga Bodorová, k prvým zmienkam o kasárňach v druhej polovici 18. storočia patria úvahy o stavbe kasární. Na mieste dnešného evanjelického kostola, kadiaľ tiekol potok, chcelo najprv mesto postaviť vojenské kasárne. Ale nestalo sa tak.
Po prosbe grófov Forgácha a Ferencza Koháryho však 2. mája 1786 kúpili pozemok za 300 forintov evanjelici a základný kameň pre výstavbu kostola položili 7. augusta 1786. Výstavba budovy kasární sa tak oddialila.
Článok pokračuje pod reklamou
Neskôr, v roku 1850 postavili pravdepodobne prvú budovu delostreleckých kasární na opačnom kraji mesta (budova Gemersko-malohontského múzea) neďaleko najstaršieho mestského cintorína. Dvojpodlažnú podpivničenú budovu kasární postavili v roku 1850 podľa projektu staviteľa Ferencza Miksa, ktorý sa v roku 1839 presťahoval do Rimavskej Soboty z Pešti.
Mladý staviteľ prijal túto ponuku s radosťou. V roku 1882 vojsko z neznámych príčin budovu kasární opustilo. Príležitosť vtedy využil Ján Fábry a ďalší organizátori Umelecko-archeologickej výstavy stolice, keď na poschodí v šiestich miestnostiach v dňoch 3. až 15. septembra 1882 sprístupnili stoličnú výstavu.
O tom, že to bola významná udalosť pre kultúrne dianie v regióne, svedčí fakt, že výstava dala podnet pre založenie Gemerského stoličného múzea. V zime ešte toho istého roku začalo múzejné zbierky ohrozovať vojsko. Z rozsiahlych výstavných siení na poschodí budovy múzejné zbierky onedlho vysťahovali a do budovy sa opäť nasťahovalo vojsko.
Kasárne v rokoch 1850 až 1882 slúžili jednému práporu pešieho pluku č. 25. Po presťahovaní sa práporu do Lučenca obsadili kasárne delostrelci a pravdepodobne dostavali južné krídlo budovy. Vojsko obývalo budovu približne do roku 1886. Po opätovnom odsťahovaní opustené kasárne využívali do roku 1902, respektíve do roku 1908 dievčenská, meštianska a ľudová škola.
Cez dvor kasární tiekol Cintorínsky potok, ktorý neskôr zviedli do rozmerného kanála. Jediný vývod v meste sa nachádza práve na dvore bývalej budovy kasární v hlbokej studni, z ktorej sa počas dažďov dodnes ozýva žblnkot potôčika.
Za východnými múrmi kasární sa koncom 19. storočia rozprestieralo v čase dažďov blatisté Trhové námestie (Vásár tér) s Husárskym hostincom (dnes Námestie M. Tompu) a trhovníkom bola k dispozícii vahadlová studňa, ktorá vodou zásobovala trhovníkov a pil z nej aj predávaný dobytok. Popri budove starých kasární (dnes múzeum) viedla cesta na starý zrušený cintorín.
Novšie Daxnerove kasárne postavili začiatkom 20. storočia. Na mape mesta S. Borovszkého z rokov 1902 až 1903 je ešte budova kasární nezakreslená.
Rozsiahle kasárenské objekty boli postavené na okraji mesta v miestnej časti Tomašová. Neďaleko kasární sa nachádzala pôvodná rómska osada, miestnym obyvateľom nazývaná „Šereg“.
V blízkostí kasární sa rozprestieralo mestské kapustové pole pod názvom Kapustovisko (Kápostások), ktorým sa nemôže pochváliť každé mesto. Z jednej pohľadnice z roku 1927 sa dozvedáme, že v meste sídlil Hraničiarsky pluk č. 9 a poddôstojnícka škola.
Článok pokračuje pod reklamou
Vojenská posádka v meste sa pričinila o častejšiu korešpondenciu a zvýšený náklad pohľadníc mesta už za Rakúsko-Uhorska, ale aj po vzniku Československa, nakoľko kasárne mali celoštátnu pôsobnosť. Dôkazom je i viacero druhov pohľadníc z kasární, ktoré bolo možné fotografovať len s povolením vedenia kasární.
Známe sú napríklad zábery na Daxnerove kasárne so vstupnou bránou, kasárne od mesta alebo letecká snímka všetkých objektov približne z roku 1929.
Vojenská posádka v roku 1938 mesto opustila. Do bývalých Daxnerových kasární k pôvodnému Hraničiarskemu pluku č. 9 sa vojsko vrátilo až 21. septembra 1945. Do kasární kapitána Nálepku, ako sa nazývali neskôr, prichádzali odvedenci z celého Československa.
Aj Hlavné námestie bolo v 20. storočí svedkom mnohých vojenských prísah a prehliadok. Takmer 23 rokov tu v rokoch 1968 až 1991 sídlila sovietska posádka (21. júna 1991 odišiel z mesta posledný sovietsky vojak).
Potom sa opäť do areálu kasární vrátila Československá armáda, neskôr od roku 1992 Armáda Slovenskej republiky, ktorá areál definitívne opustila v roku 2005. Dnes patrí celý objekt bývalých Daxnerových kasární mestu Rimavská Sobota.
Zdroj: Oľga Bodorová - Rimavská Sobota na starých pohľadniciach (2008)
NENECHAJTE SI UJSŤ
