Menu
Bola jar roku 1944 a vonku zúrila II. svetová vojna. Nacistické Nemecko spolu so svojimi spojencami speli k porážke, ale ako zdochýnajúci kôň, kopali okolo seba. Začala sa ďalšia smutná kapitola a to deportácia židovského a čiastočne aj slovenského obyvateľstva z nášho okresu do koncentračných táborov. Zásluhou novinára a historika Oskara Betlena (1909 – 1969), sa dozvieme niečo viac o smutnom osude jedného nášho rodáka.
Oskar Betlen bol od začiatku vojny v odboji. Patril k mladým členom komunistickej strany, od roku 1939 bol väznený postupne v koncentračných táboroch Dachau, Buchenwald a Osvienčim. Nemal priamy súvis s našim regiónom, ale v Osvienčime sa v lágri stretol so svojím priateľom istým Františkom K., obyvateľom Rimavskej Soboty. Jeho príbeh bol v novinách zverejnený tesne pred ukončením vojny, dňa 25. 4. 1945 a je teda dobovým svedectvom z vtedajšieho diania.
Článok pokračuje pod reklamou
V máji roku 1944 dostali väzni z Maďarska v koncentračnom tábore Osvienčim povolenie, že môžu napísať domov. List podliehal cenzúre a bolo zakázané uviesť slovo koncentračný tábor. Zakázané mali písať o známych a tiež sa o nich informovať. Tiež bolo zakázané pýtať si z domova potraviny resp. balíky a odosielateľ mal uviesť adresu Waldsee – lesné jazero, Nemecko. Pri Osvienčime nebol les a ani jazero, ale ak by boli postavili kríže na hroboch zabitých, vznikol by z nich veľký les. A pokiaľ by sa zachytila krv zavraždených, tak by bolo aj jazero.
Samozrejme väzňov takáto ponuka lákala, konečne mohli napísať domov svojim blízkym a drahým: Tu sme, žijeme! Bola to však len ilúzia, nevideli, že tak kráča Göbbelsova propaganda, ktorá hlása: „Nie je pravda čo sa o nás rozpráva, my nevraždíme deportovaných Maďarov." Ako priame svedectvá to uvádzali listy, ktoré prichádzali do vlasti z Waldsee – od lesného jazera. Chudáci väzni nevidia a nevedia, že sa Himmlerove gestapo vkráda do ich domovov a na základe nimi uvedených adries nachádzajú zabudnutých alebo skrývajúcich sa rodinných príslušníkov deportovaných.
Domov do Rimavskej Soboty píše aj František K. Nepočúva na svojho priateľa Oskara Betlena, aby tak nerobil. Píše svojej manželke že žije, ale nemôže napísať koľko tisíc ľudí z jeho transportu medzi živými už nie je. Uvádza lesné jazero pri Waldsee a je pritom v koncentračnom tábore v Osvienčime, kde ho v každej chvíli môže zabiť len tak z rozmaru hociktorý dozorca z SS.
Od stredu mája, keď odoslal list, ubehlo pár týždňov a do tábora smrti prichádza ďalší transport z Maďarska. Oskar Betlen v hustom zástupe identifikuje pár známych, nevie sa však s nimi rozprávať, ženú ich rovno do plynových komôr. Počet transportov sa zvyšuje a ide už o niekoľko desiatok tisíc ľudí, čo tam doviezli z Maďarska. Drvivá väčšina z nich ani netuší, že sú v koncentračnom tábore a jediné miesto čo tam uvidia bude tamojšia plynová komora. Na konci mesiaca júl roku 1944 prichádza transport zo Šalgótarjánu. Po selekcii sa len pár väzňom podarilo dočasne vyhnúť plynovej komore.
Článok pokračuje pod reklamou
Medzi týmito väzňami uvidí Oskar Betlen známeho. Osloví ho: „Andrej ako si sa sem dostal? Doma si bol? V Rimavskej Sobote? Veď Ty si stále bol opatrný, vedel si čo je fašizmus a ak Ťa nezadržali v prvých dňoch, prečo si sa neukryl. Prečo si čakal pokiaľ po teba prišlo gestapo?“
Andrej mu odpovedal: „Ukryl som sa a mal som napokon dohodnutý úkryt aj u známeho v Rimavských Janovciach. Potom prišiel list od Františka K. z Nemecka, že je pri nejakom jazere Waldsee. Vybalil som si veci a zostal doma v Rimavskej Sobote. Tak rozmýšľala aj Ferova manželka, no, a v transporte skončila aj ona s deťmi."
Oskar Betlen si zahryzol do pery, hneď vedel kde deti aj s mamou skončili a svojmu kamarátovi Andrejovi povedal: „Tuto je lesné jazero Waldsee v Osvienčime a tiež tu nájdeš Františka. Keď príde večer na smrť unavený po 15-hodinovej šichte, tak mu prosím nepovedz nič o jeho liste domov. Povedz, že už ste boli internovaní spolu aj s jeho manželkou a deťmi, lebo ak sa dozvie pravdu, že Vás dostali na základe jeho listu, tak sa zabije!“
Zdroj: Igaz Szó zo dňa 25. 4. 1945
Autor: Vladimír Gondáš
NENECHAJTE SI UJSŤ
