KATARÍNA BOROSOVÁ: Moje príbehy o Sobote, to sú také skutočné rozprávky

Viete, ako sa do Rimavskej Soboty dostal známy zmrzlinár?  Kto bol tajomný ujo Vilmoš a na čom chodil  z Vinice do mesta? O akých hrôzach by vedeli rozprávať steny Lýcea? Ku komu chodili Soboťanky na frizúry? A tušíte, kto založil prvú tunajšiu taxislužbu? Nie, nie sú to kvízové otázky. To všetko sú drobné príbehy z histórie nášho mesta. Namiesto podrobného výkladu dejín vás zavedú do konkrétnych rodín, k budovám a miestam, okolo ktorých denne chodíme a možno by sme boli prekvapení, koľko zaujímavého by sa o nich dalo rozprávať. Katarína Borosová, ktorú mnohí poznajú ako učiteľku slovenčiny a angličtiny, pred niekoľkými rokmi začala postupne spisovať práve takéto "Sobotské osudy", osudy ľudí aj vecí. Po tom, ako svoje články zverejňovala na Rimava.sk (a stretli sa s výbornými ohlasmi čitateľov), teraz vychádzajú aj v knižnej podobe. Aby sme mohli lepšie poznať Rimavskú Sobotu a mať ju radšej...

"Keď som učila angličtinu, preberali sme samozrejme aj tému Mesto, v ktorom žijeme. Vždy som ostala zarazená a smutná, keď žiaci rozprávali o Sobote s akýmsi pohŕdaním, hovorili len samé negatívne veci, že to tu nemajú radi, že mesto je nudné, špinavé," začína  pani Borosová vysvetľovať dôvody, prečo sa vlastne pustila do písania sobotských historiek. Chcela vyvolať väčší záujem mladých, dokázať im, že majú byť na čo hrdí, že tu žili zaujímaví ľudia, aj keď sa nestali slávnymi, no vedelo o nich celé mesto. "No a inšpirovala ma aj moja vnučka, ktorá odo mňa odmalička chcela počúvať skutočné rozprávky," dodáva autorka a tým objasňuje venovanie v úvode knižky.

Ako prvý vznikol príbeh o dámskom kaderníkovi - o tom, ako Jóži prišiel z Karlových Varov do Rimavskej Soboty. "Bol to môj starý otec. Tento príbeh je preto zo všetkých môj najobľúbenejší," prezradila pani Borosová. Ale aj ďalších dvadsaťšesť rozprávaní si vás nepochybne získa. Ak ste aj miliónkrát počuli o krutostiach druhej svetovej vojny, aj tak vás zamrazí, keď si prečítate, čo prežil sympatický starý pán, ktorého dnes môžete bežne stretnúť, keď kráča na obed alebo do svojho obchodu v centre mesta. Alebo sa dozviete, že lýceum, známa to budova niekdajšej školy, bola za vojny židovským getom. "Najprv som písala príbehy o rôznych ľuďoch z nášho mesta. Väčšinu som poznala ale veľa som sa rozprávala aj s ich príbuznými, ktorí mi priblížili ich príbeh, pomohli s fotkami. Potom prišli na rad osudy vecí, pri ktorých som sa opierala o odbornú literatúru. Hlavne starší autori, Findura, Kollár, písali o Sobote krásne veci, čo však potom vysvitlo, že mnoho údajov nebolo celkom presných a moderní historici ich už vyvrátili. Mne však nešlo o to, aby som napísala odborné, faktografické dielo, len také ľahké čítanie," hovorí autorka útlej knižky, podľa ktorej je toho ešte v meste mnoho, čo by stálo za písaný príbeh: "Kaplnka v cintoríne. Alebo cintorín samotný, nie ten terajší ale ten, ktorý bol o pár metrov nižšie, na mieste dnešného parku. A vedeli ste, že v meste sme mali kasíno Monte Carlo? Napríklad jeden čašník odtiaľ mal skrotenú líšku a s tou chodil na prechádzky. To bola rarita..."

Ešte čosi pani Borosovej v dnešnom meste z jej detstva chýba. "Ako deti sme chodili na klzisko tam, kde je teraz Športová ulica. Od námestia až po túto časť sa mi cesta zdala nekonečná, pritom je to len kúsok. Išli sme však pomedzi uličky, ktoré už dnes neexistujú, domy boli zbúrané, museli "ustúpiť" panelákom. Mne sa práve tieto uličky veľmi páčili a za nimi mi veru duša piští," hovorí oddaná Soboťanka, ktorej život sa mohol vyvíjať úplne inak, ak by nastúpila na plánované štúdium dramaturgie. Talentovkami prešla, osud (či náhoda?) to však zariadil inak. "Takto som si chcela vybiť svoje literárne ambície, no ale teraz, s dnešným rozumom, neviem neviem či by som sa tomuto povolaniu venovala. Veľmi som sa viazala k mestu, no a kto kedy potreboval dramaturga v Rimavskej Sobote?," hovorí s úsmevom Katarína Borosová. Láska k literatúre ju napokon predurčila na štúdium slovenčiny, celkom neplánovaná bola kombinácia s angličtinou. "Ja som si pôvodne vybrala nemčinu, starý otec bol Nemec, dobre som hovorila po nemecky, takže sa mi to zdalo logické. Ale moja mama, neviem čo jej to vtedy napadlo, ma nahovorila na angličtinu, ktorá v tom čase nebola taká bežná."

A prečo veľká milovníčka príbehov z histórie nešla študovať dejiny? "História je moje veľké hobby. Mám veľmi rada historické filmy, knihy. Ale mám veľmi zlú pamäť na čísla, tie mi rýchlo vyfučia z hlavy," priznáva pani Borosová a dodáva, že záľuba v dejinách u nej pretrváva aj keď ostatné koníčky veru často mení. Ako stará mama na plný úväzok s vnučkami neustále čosi tvorí. Skúšajú všetky možné techniky, výrobu šperkov, papierové pletenie, háčkovanie a mnoho mnoho ďalšieho. "Potrebujem vyskúšať všetko a keď zistím, že to viem, tak ma to prestane baviť. Ale história, tá zostáva."

Napriek záľube v písaní starých príbehov ich autorka necíti nostalgiu za tým, čo bolo a hovorí, že v prítomnosti žije veľmi rada. Návrat v čase by preto zažiť nechcela. Iba ak...
"Asi by som viac počúvala svoju mamu. Tá vedela strašne veľa zaujímavých príbehov a stále ich chcela rozprávať, no my sme v tom čase na to nemali trpezlivosť. Chtiac-nechtiac sme si aj tak mnoho rozprávaní vypočuli, takže aj k svojim príbehom som mala neraz inšpiráciu ešte zo spomienok na mamine príbehy. Pri písaní som si veru častokrát povedala, "Bože môj, koľko by mi mama o tom vedela rozprávať", ale už bolo neskoro. Tak to býva, mladí neradi počúvajú starých ľudí."

Podľa pani Borosovej možno práve vďaka takýmto krátkym historkám zo života mesta by aj mladšia generácia mohla nadobudnúť iný, lepší vzťah k Rimavskej Sobote. Nie iba roky, dátumy, fakty, ale aj zaujímavosti a "pikošky". Aby vedeli čo-to porozprávať niekomu, kto príde do mesta len na návštevu. Aby mali mesto radšej. "Lebo keď nemám mesto rád, nedávam naň ani pozor," myslí si dlhoročná pedagogička, ktorej pred očami vyrástli stovky detí (a vďaka Facebook-u je dnes s mnohými v kontakte).

Ako hovorí, aj svoje príbehy písala hlavne pre mladých. Tešia sa z nich však aj starší ľudia, ktorí si spomenuté miesta a ľudí živo pamätajú. "Takže starším pre spomienky, mladým pre poučenie a preto, aby mohli byť viac hrdí na svoje mesto," takto by pani Borosová odpovedala na obligátnu otázku, komu je kniha určená. Ona sama je hrdá Soboťanka. "Netvrdím, že iné mestá nie sú krajšie, modernejšie, určite áno. Ja len proste na Sobotu nedám dopustiť."