Menu
Obdobie druhej svetovej vojny, čas kedy nemeckí vojaci plienia mestá, obce a ich obyvateľov – Židov posielajú do fašistami nazývanými pracovných táborov akým bol aj Osvienčim. Na cestu vlakom, z ktorej bolo zázrakom vrátiť sa, vojaci nemeckej armády posielajú v roku 1944 aj židovských obyvateľov Rimavskej Soboty. Bolo ich viac ako tisíc a iba približne sto sa vrátilo späť. Od tohto odvlečenia uplynulo už veľa rokov, ale dodnes žije pár ľudí, ktorí prežili toto zverstvo a ktorí si ťažké obdobie uctia a spomínajú na tých, ktorí nemali také šťastie ako oni.
Takí ľudia sú aj v Rimavskej Sobote, ktorí si pri bývalej synagóge na Ulici Cukrovarskej pripomenuli tichou spomienkou 71. výročie oslobodenia koncentračného tábora v Osvienčime. Dnes na mieste jednej z ôsmich synagóg v regióne stojí iba Pamätník holokaustu, pri ktorom v uplynulých dňoch horeli sviečky „spomienok.“
V súčasnosti nezbúranú synagógu nájdete iba v Kokave nad Rimavicou. Podľa našich informácií však slúži na iné účely ako by mala, dlhé roky bola skladom nábytku. Medzi ďalšie mestá a obce, ktoré sa kedysi pýšili židovskou stavbou boli Rimavská Seč, Tornaľa, Plešivec či Rožňava. Avšak aj tieto postretol rovnaký osud ako rimavskosobotskú, boli zrovnané so zemou.
Židovská komunita v Rimavskej Sobote mala v minulosti pomerne veľké zastúpenie. Ako Rimava.sk nedávno informoval predseda rimavskosobotskej Židovskej náboženskej komunity Dušan Rybár, v období medzi dvoma svetovými vojnami tvorila židovská pospolitosť jednu pätinu obyvateľov Rimavskej Soboty, centra Gemera – Malohontu. V roku 1944, keď sa vlády v Maďarsku chopila profašistická Strana šípových krížov, došlo k okliešteniu občianskych a demokratických práv, ktoré vyvrcholilo vytváraním židovských giet. V Rimavskej Sobote boli zriadené tri getá, v bývalom sklade OTEX-u v Tomášovej, vo Wirtschafterovom dome a v budove bývalého lýcea, tzv. Donátovom dome na Ulici Bélu Bartóka. A práve z geta v bývalom Lýceu je známa spomienka predavačky obchodu Sklo-porcelán v Rimavskej Sobote Ruženy Friedmanovej, ktorá ho zažila na vlastnej koži.
„Getá sme nesmeli opustiť a nedali nám tam žiadne potraviny. Veľmi biedne sme živorili z toho, čo sme tam doniesli so sebou, prípadne ak sa kedy-tedy podarilo do geta niečo prepašovať. Banda fašistických katov bola lačná nielen na našu krv, ale aj na naše peniaze, ktoré pre tú zvrhlú bandu boli snáď ešte dôležitejšie ako naše životy. Preto zverili naše zničenie hitlerovským SS katom, ale prv než by nás boli dopravili do táborov smrti, chceli z nás vymačkať všetko, čo malo nejakú hodnotu. Postupne sme zbadali, že sem-tam jeden človek alebo jedna rodina bola odvedená do geta v Tomášovej a keď sa po dlhých hodinách vrátili, došli zbití, zmučení, triasli sa strachom a neopovážili sa povedať ani slovo o tom, čo sa tam s nimi dialo. Konečne sme sa predsa dozvedeli o čo sa tam jedná. Páni policajti v uniformách a v civile, vedení Šóšom a Zagonyim neľudským spôsobom mučili každého, aby ho donútili prezradiť tajomstvo, kam ukryli svoje peniaze, klenoty alebo iné hodnoty pred nasťahovaním sa do geta. Keď sme sa o tom dozvedeli, ktorí skutočne mali niečo ukryté, policajtom hneď prezradili miesta úkrytov, ale ani to nepomohlo. Naši kati, keď na označenom mieste aj našli peniaze alebo klenoty, dotyčnú obeť nemilosrdne mučili ďalej, aby prezradila aj iné úkryty. Niektorí z nás len preto, aby sa vyhli mučeniu a potupnej smrti, spáchali samovraždu. Alexander Lustig, zubný lekár a jeho manželka vzali jed a zomreli. Manželka Imricha Kleina podrezala si tepny, Terézia Ruprichová vyskočila z okna geta v budove gymnázia a zomrela. Našim fašistickým katom všetko toto mučenie sa zdalo byť nedostatočným. Vo svojej šialenej túžbe po hodnotách prišli na hanebnú myšlienku, že ženy snáď skrývajú vo svojom tele nejaké klenoty alebo peniaze. Pred naložením nás do vagónov na odtransportovanie do táborov smrti jedna ženská osoba z nemocnice v Rimavskej Sobote za asistencie žandárov každej žene prezrela prirodzené otvory a hľadala tam klenoty a peniaze,“ pre Rimava.sk priblížila príbeh Ruženy Oľga Bodorová, riaditeľka Gemersko-malohontského múzea.
Po prežití a vrátení sa necelej stovky rimavskosobotských Židov späť do mesta sa podľa Rybára pokúšala táto hŕstka zaradiť do bežného života. „Svedčí o tom skutočnosť, že sa pokúsili začať nový život na troskách bývalých rodín,“ dodal.
Bývalá synagóga v Rimavskej Sobote na Cukrovarskej ulici bola asanovaná v roku 1986. „Hoci synagóga prežila vojnové roky, v povojnovom období ju nečakal priaznivý osud. Keďže z pôvodných obyvateľov, ktorí v minulosti navštevovali synagógu zostalo len torzo, bola synagóga koncom 70 – tych rokov uzatvorená pre jej chátrajúci stav. Ortieľ vyniesli vtedajší predstavitelia mesta, ktorí miesto snahy o záchranu tejto kultúrnej pamiatky vyvinuli nemalú snahu o jej zrovnanie so zemou, čo v tej dobe nebol na Slovensku ojedinelý prípad. V roku 1986 došlo k demolácii synagógy a do roku 2005 priestranstvo zívalo prázdnotou. Vtedy začala iniciatíva predstaviteľov mesta Rimavská Sobota, aby na mieste bývalej synagógy vyrástol pamätník obetiam holokaustu. Po viac ako štvorročnom úsilí sa podarilo túto iniciatívu dotiahnuť úspešne do konca. Odvtedy sa Rimavská Sobota pýši pamätným miestom, kde sa každoročne schádza verejnosť, aby si pripomenula vojnové roky a zvlášť obdobie holokaustu,“ v skratke popísal osudy miestnej synagógy Rybár.
Zdroj: Rimava.sk
