Menu
V druhej polovici septembra roku 1917 prichádza do nemocnice v Rimavskej Sobote mladá žena menom Emília Kleinová. Pracuje ako slúžka v domácnosti advokáta Alberta Tyrnauera v Rožňave. Je v pokročilom štádiu tehotenstva a tak jej kroky vedú na pôrodnicu, kde ju aj následne hospitalizovali.
Emília sa na oddelení vykľuje ako „potvora“ večne je podráždená a vyvoláva konflikty, či už so spolupacientkami alebo so zdravotníckym personálom. Patrí ku vzácnemu typu ľudí, ktorí sú schopní pohádať sa aj sami so sebou, pokiaľ nikoho vhodného v okolí nenájdu.
Dňa 30. 10. 1917 privádza Emília na svet dobre vyvinutého a zdravého chlapčeka. O šesť dní neskôr opúšťa rodička spolu so svojím synom miestnu nemocnicu.
Článok pokračuje pod reklamou
Jej kroky nevedú na železničnú stanicu a teda sa zatiaľ nechystá na návrat domov. Vyhýba sa obývaným miestam a prekračuje po moste rieku Rimavu. Obchádza Tomašovú až sa dostane tesne za obcou do lesa. Sadne si na pník a na kolená položí svoje dieťa. Oči jej nepokojne behajú a roztrasené má aj ruky. Zhlboka vydychuje a prsty oboch rúk prikladá na hrdlo novorodenca. Zažmúri si oči a stisne svoje prsty. Chlapček nestihol ani zaplakať a jeho nevinná duša znenazdajky opustila tento svet.
Emília sa rozhliadla okolo seba a v blízkosti zbadala bútľavý strom. Usúdila, že to by mohla byť dobrá skrýša, kam by ukryla následky svojho hrozného činu. Chvíľu jej ešte trvalo kým z nej zmizli známky nervového vypätia a tak sa do Rožňavy vrátila až na druhý deň. Nastúpila späť do služby a nikto sa jej na nič nepýtal. Uplynul už skoro mesiac a stále bolo ticho. Bola presvedčená, že spáchala dokonalý zločin, o ktorom okrem nej, nebude nikto nikdy nič vedieť. Bezstarostne sa vrhla do víru ďalšieho života.
Dňa 24. 11. 1917 mali vojaci 80 pešieho pluku cvičenie v lese pri Tomašovej. Pozornosť vojakov upútal bútľavý strom, v ktorom akoby sa niečo belelo. Jeden z nich siahol do dutiny a vybral von batôžtek. Rýchlo ho pustil z rúk a aj ostrieľaní vojaci zbledli, keď sa zrazu pozerali na mŕtvolku novorodenca. Okamžite boli privolaní žandári a tí po zdokumentovaní nálezu zamierili na patológiu.
Pri pitve sa zistilo, že dieťa bolo zavinuté do vreckovky, uteráku a napokon do perinky. Príčinou úmrtia bolo zaškrtenie, pričom išlo o dobre vyvinutého chlapčeka, ktorý bol po pôrode odborne ošetrený. V rohu uteráka sa našiel monogram LR.
Po tejto stope sa hneď vybrali žandári, ako sa však ukázalo, neviedla k správnemu cieľu. Vydali sa následne za všetkými rodičkami, ktoré mohli prichádzať v úvahu. V ich sieti uviazlo aj meno Emílie Kleinovej. V prvej chvíli jej nevenovali pozornosť. Bola predsa slúžkou u chýrneho advokáta Tyrnauera a jeho meno poskytovalo garanciu, že v jeho okolí sa nič nezákonné nemohlo stať.
Bezpečnostný aparát sa zasekol a vyšetrovanie uviazlo na mŕtvom bode. Vtedy vstúpil do deja Zoltán Fábry, kapitán žandárov v Rimavskej Sobote. Mal buldočiu povahu a nenávidel pomníky, teda neobjasnené prípady. Na jeho príkaz vyrazili žandári do Rožňavy za Emíliou.
Článok pokračuje pod reklamou
Na mieste zistili, že Emília sa späť do služby vrátila sama a o dieťati nik ani nechyroval. Výsluch podozrivej priniesol okamžite výsledky. Jej výpoveď bola tak zamotaná, že sa zo svojich vlastných slov nedokázala už ani ona sama vymotať a priznala sa napokon k svojmu činu. Na jej rukách zacvakli putá a sudca na súde v Rimavskej Sobote ju vzápätí poslal do väzby.
Dňa 7. 10. 1918 sa postavila pred senát súdu. Súdni znalci lekári Dr. Štefan Zehery a Dr. Tivadár Lányi v posudku uviedli, že Emília je svojprávna a príčetná, ale do určitej miery hysterická osoba. Medzi kráľovským prokurátorom Martinom Lehoczkym a obhajcom Dr. Rezső Weinbergerom došlo k zhode, že sa v tomto prípade nejedná o úkladnú vraždu, ale o zabitie.
Žiadali súd o prekvalifikovanie skutku a miernejší rozsudok. Senát súdu vedený Dr. Mikulášom Mussoterom po porade súhlasil s návrhom prokurátora a obhajcu. Emíliu Kleinovú uznal za vinnú z úmyselného zabitia a odsúdil ju na nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní štyroch rokov.
Zúčastnené strany sa s vyneseným rozsudkom uspokojili a nik nepodal voči nemu odvolanie.
Zdroje:
Gömör – Kishont zo dňa 23. 12. 1917
Gömör – Kishont zo dňa 13. 10. 1918
Autor: Vladimír Gondáš
NENECHAJTE SI UJSŤ
