Menu
Pôvodný stoličný dom Malohontskej stolice, dočasné sídlo Uhorského kráľovského súdu, ale aj tlačiarne a kníhviazačstva. To je len pár indícií o najkrajšej a zároveň jednej z najväčších budov námestia v Rimavskej Sobote. Od položenia jej základného kameňa ubehlo už viac ako dvesto rokov, položili ho 12. apríla 1796. A hoci táto budova už teda má čo-to za sebou, stále je dominantou Hlavného námestia.
Tento objekt postavili v priebehu dvoch rokov, dokončili ho v roku 1798. „O čom svedčí i latinský nápis na fasáde: Statuum providentia, populi solertia, publicis usibus posuit, v preklade: Starostlivosťou štátu a usilovnosťou ľudu postavené pre službu verejnosti,“ povedala Oľga Bodorová, riaditeľka Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote, podľa ktorej na budove boli pôvodne dva latinské nápisy a jeden v maďarčine od Jozefa Töröka, ktorý sa neuchoval. V strede tohto latinského nápisu je erb Hontu (rameno s mečom), ktorý bol zároveň aj erbom Malohontu, ktorý nemal vlastný erb.
Ako ďalej priblížila, budova dlhé roky slúžila ako sídlo niekdajšieho Malohontského dištriktu. Dvojposchodová dvojtraktová stavba s pôvodne uzavretým dvorom je postavená podľa jej slov pod vplyvom francúzskeho baroka. V jej priestoroch istý čas sídlil aj Uhorský kráľovský súd a neskôr škola pre výučbu pôrodných báb. „V rokoch 1902 až 1910 boli na prízemí dočasne umiestnené zbierky Gemerského stoličného múzea. V tom čase nad vstupným portálom umiestnili tabuľu s nasledovným nápisom: Gemerské stoličné múzeum,“ uviedla Bodorová a dodala, že koncom 19. storočia zriadil v budove tlačiareň a kníhviazačstvo známy rimavskosobotský tlačiar Miklós Rábely, ktoré existovali až do znárodnenia v roku 1948. Rovnako aj interiér si zaslúži pozornosť. Ako Bodorová opísala, zo vstupného vestibulu od námestia vedie na poschodie ústredné schodište a miestnosti sú zaklenuté pruskými klenbami.
V 20. storočí však budova mení svoju funkciu, od námestia ju prestavali na vstup do obchodov a tu umiestnili výklady predajní. Okolo roku 1925 vľavo od hlavného vchodu mala podľa riaditeľky istý čas sídlo i Rimavskosobotská továreň na konzervy, vedľa bola prevádzka F. Teleszniczkého, vpravo od vchodu predajňa skla a porcelánu Zigmunda Heimlicha a predajňa Viliama Blaua. „Po druhej svetovej vojne v budove umiestnil viaceré prevádzky Okresný priemyselný podnik (OPP),“ ozrejmila a doplnila, že po rozsiahlej rekonštrukcii a pristavaní jedného krídla vo dvornom trakte v rokoch 1988 až 1993 tu dodnes sídli Knižnica Mateja Hrebendu. Svoje nové priestory predstavili širokej verejnosti (predtým sídlila v budove Gemersko-malohontského múzea, pozn. red.) 5. mája 1994. Knižnica v súčasnosti plní funkciu nielen mestskej ale aj okresnej knižnice.
Budova ako svedok významných historických udalostí
Budova sa však môže popýšiť aj ako svedok významných udalostí z histórie. V jej priestoroch zvolili Sándora Petőfiho 29. mája 1845 za čestného tabulárneho sudcu Gemersko-malohontskej stolice. Z okna na poschodí 1. mája 1848 vyhlásili marcové zákony, ktoré zrušili poddanstvo a zaviedli maďarčinu ako úradný jazyk. S týmito zákonmi sa spája aj meno rodáka z Tisovca, Štefana Marka Daxnera. V ten deň Daxner na námestí zhromaždeným vysvetľoval ich obsah a nedostatky. Od prijatia týchto zákonov, teda v roku 1848, až do roku 1850 vládla na Gemeri revolučná nálada, to je však už iný príbeh...
Zdroj: Rimava.sk, Knižnica Mateja Hrebendu Rimavská Sobota
