Menu
Knihy ju fascinovali odmalička. Naučila sa čítať, lebo rozprávky Dobšinského si jednoducho musela prečítať. Nestačila jej každý večer jedna, ktorú jej čítavala pred spaním mama. Veľa času trávila v knižnici, ťahala z regálov knižku za knižkou a veľmi chcela, aby aj ona niekedy takú napísala. A tento detský sen sa Marte Hlušíkovej splnil. Dnes je úspešnou autorkou literatúry pre deti a mládež, literatúry pre dospelých, poetkou a autorkou odbornej literatúry, ktorú však mnohí Soboťania poznajú aj ako stredoškolskú pedagogičku.
Napriek tomu, že život spisovateľky je úzko spätý s Rimavskou Sobotou, nie je rodáčkou z mesta, hoci neraz o nej počuť ako o Soboťanke. „Narodila som sa v Leopoldove, ale rodičia sa onedlho presťahovali do Trenčína. Tam som vyrastala,“ vysvetľuje Marta Hlušíková, ktorá si na detstvo spomína ako na obdobie pestrých zážitkov. „Detstvo mojej generácie nebolo poznačené počítačmi, takže väčšinu času som trávila s priateľmi vonku, väčšinou s gitarou pri Váhu. Alebo v knižnici, tam som bola ako doma. Chodila som do rôznych krúžkov, ktoré sme v škole mali, založili sme si hudobnú skupinu, počas strednej školy som tancovala v súbore Trenčan, často sme vystupovali, no – nenudila som sa,“ spomína. A čo ju teda priviedlo do malého mesta na juhu Slovenska? „Rimavská Sobota je manželovo rodisko. Keď náš starký zomrel, presťahovali sme sa do Soboty, aby starká nebola sama a mohla sa tešiť zo svojich vnúčatiek,“ vysvetľuje.
Práve narodenie detí považuje spisovateľka za jeden zo zlomových okamihov vo svojom živote. „A potom moment, keď mi vyšli prvé poviedky v časopise pre deti. Bolo to pred dvadsiatimi piatimi rokmi. Išla som do obchodu a v schránke som si našla Včielku. V nej som mala dve poviedky. Od radosti som tuším levitovala,“ vracia sa v spomienkach Marta Hlušíková, ktorá aj naďalej intenzívne spolupracuje s mnohými časopismi určenými pre detského čitateľa.
Ako hovorí, pri písaní zapája svoju fantáziu, no inšpiruje sa aj skutočnými udalosťami a ľuďmi. „Dôležité je namixovať to tak, aby výsledok stál za to,“ prezradila. A či jej fantázia pomáha aj v bežnom živote pri riešení každodenných problémov? „Neviem, či mi pomáha,“ zamýšľa sa, „ale niekedy sa stane, že vo vážnej situácii zapracuje, potvora, a mne je do smiechu vtedy, keď sú všetci vážni. Už sa mi to pár ráz stalo. Často sa smejem sama na sebe. A tak mi moja fantázia určite pomáha nedívať sa na svet okolo ako kakabus,“ hovorí s úsmevom.
V literárnych dielach Marty Hlušíkovej prežívajú hlavní hrdinovia životné peripetie dospievajúcich, prvé lásky, kamarátstva, dobrodružstvá, neočakávané zážitky a mnoho iného. Sú medzi nimi takí, ktorí jej prirástli k srdcu? „Literárnych postáv, ktoré som vytvorila, je veľa, nemám najobľúbenejšiu. To je ako keby rodič rozmýšľal, ktoré dieťa je to „naj“. Každá z postáv je niečím iná, v každej je niečo zo mňa, aj keď sa to tak nezdá,“ odpovedala na otázku spisovateľka. Členka divadla Alterna z Rimavskej Soboty Klaudia Belicová však svoju obľúbenú postavu v Hlušíkovej knihe Karamelový smiech našla. Minulý rok odohrala viackrát pri rôznych príležitostiach svoju monodrámu s rovnomenným názvom, ktorú režíroval Marian Lacko. A smiech sa naozaj ozýval v celom hľadisku, diváci prijali hru veľmi pozitívne. „Postava v poviedke Karamelový smiech nevystupuje pod žiadnym menom, tak sme si ju pracovne nazvali Jozefína. Zaujala ma hlavne tým, že nemá s ničím problém. Bez hanby rozpráva o svojom živote cudzím ľuďom vo vlaku. Našla som sa v nej, Jozefína mi pomohla byť bezprostrednejšou,“ zdôvodňuje svoj výber Klaudia.
V týchto dňoch vychádza spisovateľke Marte Hlušíkovej kniha rozprávok o zvieratkách v slovenčine a v angličtine pod názvom Zázračné topánky a iné rozprávky. „Sú to krátke a vtipné rozprávočky, v ktorých som chcela zachytiť také hodnoty, ktoré sa dnes akosi zo života vytrácajú – empatia, dobrosrdečnosť, nezištnosť. V októbri mi vyjde kniha Až raz budem kapitánom, ktorá už odznela ako rozprávka na dobrú noc v Slovenskom rozhlase. Príbeh prváka Samka, ktorý sa musí vyrovnať s maminým úrazom. Nie je to však smutný príbeh, verím, že sa čitateľ dobre zasmeje.“
To, že autorka nezaháľa, potvrdzujú aj jej plány na tento rok. „Dávam dokopy knižku rozprávok, ktorú pýta odo mňa vydavateľstvo Albatros, a počas roka budem možno pracovať na knižke čítania pre prvákov. Mám ešte voľné nejaké básničky pre deti, rozpracovaný text pre mládež. To sú však plány, či ich splním, netuším. Napísala som sedemnásť kníh a tak akosi už nič nemusím...okrem faktu, že musím byť stále človekom a neklesnúť pod svoju úroveň.“
Písať o svojom vlastnom živote sa Marta Hlušíková nechystá. Podľa jej slov žije normálny život, ničím výnimočný. „Keby som bola zlodej alebo kriminálnik a napísala by som o sebe knihu, tak na tú by sa davy vrhli, žijeme takú dobu. Ale normálny život čitateľa nebaví,“ skonštatovala autorka.
Dobrým spisovateľom je podľa nej citlivý pozorovateľ so zmyslom pre detail. „Tiež by mu nemala chýbať pokora a pracovitosť. Nemal by podľahnúť očareniu zo seba samého a vytŕčať sa so svojimi knihami všade, kde sa dá. Dobrú knihu si čitateľ nájde,“ dodala.
Tak ako pre každého spisovateľa, aj pre Martu Hlušíkovú je dôležitá spätná väzba, vďaka ktorej sa môže priamo od čitateľov dozvedieť, ako na nich jej knihy pôsobia. Občas sa stretne aj s úsmevnými otázkami. „Raz sa ma jeden chlapček v Kremnici opýtal, ako sa cítim, keď chodím po uliciach Rimavskej Soboty a ľudia sa mi zdravia, lebo som spisovateľka. Dávno som sa tak nezasmiala ako na tejto detskej predstave o spisovateľskej sláve.“
PhDr. Marta Hlušíková
Marta Hlušíková nie je len autorka kníh, ale aj pedagogička, ktorá dodnes vyučuje slovenský jazyk a literatúru. "Najmagickejším darčekom bol pre mňa odjakživa čo najhrubší zošit a pero. Koľko som toho videla na tých prázdnych stránkach! Keď som sa stala pedagogičkou, celý život som viedla študentov k láske k literatúre. Veľa sme na hodinách čítali, aby sme sa na chvíľku ponorili do iných svetov. Nechcela som učiť o literatúre, ale literatúru. Pre mňa nebolo podstatné, kedy sa spisovateľ narodil, ale čo v duši človeka zanechal. Takže vlastne sa ani nedá oddeliť moja učiteľská profesia od literatúry, ktorú sama píšem,“ hovorí o svojej práci Marta Hlušíková, ktorá kedysi vyučovala aj latinský jazyk. Niekoľko rokov učila mladých rimavskosobotských gymnazistov, teraz vzdeláva žiakov na škole, ktorá pripravuje do praxe hoteliérov. „Aj ich vediem k láske k literatúre, ktorú mnohí z nich intenzívne prežívajú. Často sa ma pýtajú, či je to, o čom im čítam, pravda. Ich stotožnenie sa s literárnymi postavami nemá taký odstup, dokážu sa s nimi zžiť. Tri dni do týždňa učím, takže so svojou pedagogickou prácou som sa nerozlúčila.“
Voľné dni, ktoré spisovateľka - pedagogička má, si užíva po svojom – píše, chodí na besedy po Slovensku, vyhodnocuje viaceré literárne súťaže, raduje sa z vnúčikov, lúšti sudoku a číta si dlho do noci vtedy, keď na druhý deň nemusí skoro vstávať. „Rozvíjam aj svoju staršiu záľubu – kreslenie. Dala mi možnosť ilustrovať ďalšiu svoju knižku, možno to využijem. A nové záľuby? Asi rozprávanie rozprávok vnukom pred spaním na objednávku: o žiarovke, o helikoptére, o žabe, o hadovi...“
Zdroj: Miška Baboľová, študentka Gymnázia I. Kraska v R. Sobote (redakčne upravené)
