Menu
O tom, že 24 hodín sa zdá byť niekedy veľa a niekedy málo sa presvedčili turisti, ktorí sa v regióne rozhodli využiť čas naplno a zdolať historickú Cestu Márie Széchy. Už niekoľkokrát ju prešli po častiach, teraz padlo rozhodnutie prejsť ju naraz a to najlepšie za jeden deň. O tom, prečo sa tak rozhodli a čo zažili na bývalej hradnej ceste medzi Muráňom a Fiľakovom, ktorú dodnes spája červená turistická značka, vyrozprávali dvaja turisti.
Kamaráti od detstva, rovesníci z rimavskosobotského gymnázia Jozef Szabó a Gabriel Csomos majú za sebou mnoho zážitkov. Tento spoločný prekonal ich osobné limity v dĺžke trasy a v krátkosti času. Za necelých 24 hodín prešli v teréne naprieč regiónom 90 kilometrov. „Chceli sme to skúsiť. Teraz, keď už s nami pravidelne a v rámci prípravy chodilo viac ľudí aj z turistického klubu sme to chceli posunúť vyššie. Boli ideálne podmienky a sme v dobrej forme. Bolo to reálne a chceli sme to vyskúšať,” priblížil autor myšlienky Jozef “Dodo” Szabó z Rimavskej Soboty. Podľa jeho slov sa na takúto akciu nedá veľa turistov, preto ho potešil aspoň záujem niekoľkých športovcov aj zo širšieho regiónu, bývalých či terajších, ktorí sa však časovo nevedeli pridať, alebo ladia svoju formu iným smerom. „Dohodli sme sa však, že na budúci rok to zopakujeme,” povedal Szabó, podľa ktorého tento prechod chceli stihnúť ešte pred blížiacou sa 50-tkou svojho parťáka. V neposlednom rade chceli upriamiť pozornosť na rozvoj turizmu v regióne, zašlú slávu tejto cesty a chôdzu ako takú, zdraviu prospešnú.
„Sme radi že každým rokom sa k nám pridávajú ďalší a ďalší odvážlivci. Okrem pár pľuzgierov si všetci odnášajú neopísateľné zážitky,” pridal sa druhý z partie Gabriel Csomos z Bratislavy. Túra podľa jeho slov prechádza nádhernými oblasťami Muránskej planiny a tieto končiny majú plno historických zaujímavostí. „Ako každý príbeh, ktorý chce zaujať aj tento má ľúbostnú vetvu. Údajne po tejto trase navštevoval gróf Wesselényi svoju drahú Muránsku Venušu. Tu ale iste stojí na zamyslenie ak aj pán palatín išiel pešo ako my, potom po privítaní na veľa sa nezmohol :-),” poznamenal s úsmevom.
Mali ste počas tejto cesty krízu?
Gariel:- Bola to naša prvá 24-hodinová túra, tak ako sme aj s tým počítali. Prišli ťažšie chvíle. Ja osobne som mal jednu krízu fyzického charakteru. Základom úspešného zvládnutia dlhšej túry je vhodná voľba obuvi. Tým že sme išli po daždivom období, nemohol som si zobrať moje ľahšie topánky. Na 35 kilometri sa mi začal tvoriť otlak, ak sa to zachytí zárodku tak je to riešiteľný problém.
Druhá bola psychického a to keď sme prichádzali do Rimavskej Soboty. Väčšinou tu už končíme, tak tu už telo dával signály, že by bolo na čase končiť. Tým, že sme tieto signály ignorovali, tak sa telo s tým muselo zmieriť.
Jozef: - Kríza prišla cestou od Breziny na Horné Zahorany. Bolo teplo a menej vody. Okolo Zahorian prichádza väčšinou kríza, preto chodíme do jediných potravín po našej ceste. Otvorené sú pritom len pár hodín a treba sa trafiť. Teraz sme prišli skoro a tak sme bez občerstvenia pokračovali do Rimavskej Soboty.
Máte úsek, ktorý je pre vás obľúbený?
Gabriel:- Na iných turistických trasách preferujem výstupy. Na tejto trase moja srdcovka je kde sa končí les pod Tŕstím a cesta kľučkuje smerom k Polomu. Viditeľnosť nezatieňujú stromy a všade je vlnitý terén. Príroda je balzam na dušu.
Jozef: - Najkrajšie je úsvit, keď vychádza slnko pri Muránskej Lehote. Je tam lúka, jeden strom a tam je tabuľa, ktorá popisuje niekoľko momentov, ktoré nás na tejto ceste do Fiľakova čakajú. Pekne je aj na Nemcovej, odkiaľ vidno hrad aj Kráľovu hoľu, prípadne aj západ slnka z Kameného Janka.
Koľkokrát ste išli túto cestu?
Gabriel: - Po častiach sme celú trasu prešli aj tento rok. Dodi to absolvoval aj viackrát. Niektoré ťažšie dostupné miesta smerom na Fiľakovo dokonca týždeň pred dňom “D” chalani z turistického oddielu vyčistili. Veľká vďaka za to, posledných kilometroch nám to nesmierne pomohlo.
Bolo počas prechodu niečo nevšedné, najmä počas noci?
Gabriel: - Bol to jeden z najväčších zážitkov našej cesty. Zanechali sme Rimavskú Sobotu a obišli Kurinec. Kráčali sme v dobrej nálade. Pripisujem to aj k podpore čo sme dostali od kamarátov, ktorý sa k nám čiastočne alebo celkom na posledný úsek pridali. Veľmi rýchlo sme sa dostali na miesto, kde už svetlá z Rimavskej Soboty neboli viditeľné. Prišli sme do oblasti, v ktorej nie sú žiadne umelé zdroje osvetlenia. A po zatmení nás obklopila krásna jasná obloha. Odhadujem že hraničná viditeľnosť bola okolo 6,5 mag. Pri Bratislave som si musel zvyknúť na svetelný smog. Ani sa nepamätám, kedy som naposledy videl súhvezdia Havran alebo Pohár tak zreteľne. Ako by aj tie menšie hviezdy boli zvedavé či sa nám podarí zvládnuť naše predsavzatie.
Jozef:- Za svojich študentských čias sme pravidelne chodili aj do rimavskosotskej hvezdárne, na to máme veľmi dobré spomienky, aj na ľudí, ktorí tam dodnes robia. Touto cestou na nás okrem hviezd stále odniekiaľ pozerali viaceré páry svietiacich oči. Boli skoro všade, v lese, aj na lúke. Tu sme boli radi, že sme boli už traja na ceste do Fiľakova.
Stretli ste cestou po červenej značke nejakých turistov? Čo vám povedali, keď ste im prezradili svoj plán?
Jozef: - Stretli sme málo ľudí, vyslovene nových turistov sme nestretli. Žiaľ je to málo frekventovaná cesta. Bolo pár chodcov na ceste smerom na Kurinec. Nechceli veriť nášmu plánu. Potešil nás však stredoškolský profesor telocviku a športovec Štefan Koháry, ktorého sme stretli na cykloceste.
Aký ste mali pocit keď ste došli do cieľa? Ako dlho vám to napokon trvalo?
Jozef: K hradu vo Fiľakove sme stihli dôjsť pred pol štvrtou ráno, bolo to s desaťminútovou rezervou. Aj vďaka Gabovi, ktorý cestou z Bučňa hodil dobré tempo sme to stihli. V cieli som bol dosť unavený, najmä ospalý. Spali sme len dve hodiny. Partia pri Muránskom hrade ešte udržiavala vatru keď sme začínali. V cieli sme si konečne povedali, že už netreba ďalej ísť.
Gabriel: - Tým, že sme to dlho plánovali bolo to uvoľnenie, že to máme za sebou. A tým, že máme aj super tím tak to vyšlo, že sme to dali, zvládli. Bolo to trochu euforické. Nastúpali sme približne 2 tisíc metrov.
Cesta bola dlhá, bolo stále o čom hovoriť alebo ste si výlučne užívali aj ticho prírody? Bolo si treba pomáhať cestou?
Jozef: - Stále bolo o čom hovoriť, dlhé ticho si nepamätám. Hovorili sme aj o tom, čo bude najbližšie. Akú blbosť vymyslíme. Je ich hneď niekoľko, ale keď už turistikujeme v okolí, najskôr by sme chceli prejsť trasu inou cestou, po druhej strane cesty. Z hradu cez Muránsku planinu do Tisovca, prejsť cez Ostrú do Hnúšte, potom na Sinec, Lehotu nad Rimavicou, Holubín, Selce, Krásnu. Je to kus kratšie, ale výškovo náročnejšie. Treba spraviť zase prípravu.
Cesta nebola problémová. Našťastie sme veľkú pomoc nepotrebovali aj keď smer na Fiľakovo je asi najslabšie značený a nie je problém aj zísť z málo vychodenej cesty. Pomoc s náplasťou na obidve päty sa však veľmi hodila. Išli sme s jedným batohom, ktorý sme si striedali.
Ktoré miesta obľubujete na turistiku? Musia to byť hory, zahraničie, prípadne si viete užiť aj domáce prostredie?
Jozef:- Všade je pekne keď sú dobrí ľudia. Ak je to v horách, je to ešte bonus.
Čo by ste odporučili ľuďom, ktorí by to chceli skúsiť tiež?
Gabriel:- Je dobré si vyskúšať svoje limity. Hoci sme aj my prešli nejaké veci, ale aj na toto sme sa pripravovali. Keď sa človek pustí do niečoho väčšieho, tak to treba naplánovať a myslieť aj na dobrú obuv a jedlo, 99 percent je mať to prechodené s obuvou, s ktorou to chce človek prejsť.
Jozef: - Prejsť si úseky aspoň raz. Neuškodí aj viackrát, aby sa potom v noci nestratili a našli správnu cestu, ak chcú ísť po červenej značke. To je rada nad zlato.
Ďakujeme za rozhovor
Zdroj: Rimava.sk
