Menu
Maratón je pre všetkých bežcov veľkou výzvou. Určite každý, kto holduje behu sa zamýšľal nad tým, či by trať dlhú 42,195 kilometra zvládol. Ale čo ju tak odbehnúť v podmienkach, kde prevýšenie dosahuje takmer 2 tisíc metrov a počas trate situovanej v lesnom prostredí čaká na vás viac ako 60 prírodných i umelých prekážok? Presne toto čakalo aj približne desať odvážlivcov z regiónu, ktorí sa uplynulú sobotu, 3. septembra, popasovali na európskej premiére série pretekov Spartan Race. To čo je v nich ukázali na východe Slovenska, v obci Vechec, kde si organizátori pripravili úroveň Ultra Beast, z anglického prekladu ultra beštia (viac ako 42 kilometrov s minimálne 60 prekážkami). Redakcia Rimava.sk vyspovedala okrem nášho kolegu Mareka Cirbusa i ďalších dvoch Sparťanov, Tomáša Ščurka a Pavla Lancka. Priblížili nám nielen svoje pocity z tohto preteku, ale aj to, aká bola ich príprava na tento fyzicky i psychicky náročný pretek.
Tomáš Ščurko
Spartan Ultra Beast, už len z názvu ide rešpekt. Okrem toho išlo o prvý takýto pretek v Európe a zároveň prvý na svete, ktorý mal jedno súvislé kolo. Aká dlhá bola trať a koľko prekážok na vás čakalo?
Hoci chalani držia spolu a sú aj dobrou partiou, v tejto otázke sa ich odpovede rozlišovali. Jeden udal 49,5 kilometra a 75 prekážok a druhý 49 kilometrov a viac ako 60 prekážok. No podľa organizátorov mala trať 46 kilometrov a 60 prekážok. Chalani sa však zhodli, že kilometrov ako aj prekážok bolo viac než dosť 🙂
Aké pocity ste mali pred štartom?
Tomáš: Maximálna sústredenosť, rešpekt a pokora pred tým, čo ma čaká.
Pavel: Pred štartom do mňa prúdila atmosféru preteku, ktorú som zdieľal s naším tímom z Rimavskej Soboty a naplno som si to užíval.
Marek: Na pocity hádam nebol ani čas 🙂 Tá atmosféra pred štartom človeka úplne strhla, ale istá dávka nervozity ako aj očakávania tam bola. Rovnako aj rešpekt.
Pavel Lancko
Za nezdolanie prekážky je trest, tzv. angličáky, ktorých sa robí tridsať. Zvládli ste trať bez trestu alebo vás to neobišlo? A koľko ste ich celkovo spravili? Čakali ste, že ich bude až toľko?
Tomáš: Kamarát Marek Cirbus pred závodom predpovedal, že ich bude robiť minimálne tristo. Odpovedal som mu, že nech nestraší, lebo ani nezaspím 🙂 Po prvej nezdolanej prekážke na oštepe som ich spravil tridsať a vravím si, že to by na dnes stačilo, no určite som netušil, že ich v konečnom súčte urobím 360 🙂
Pavel: Angličákov sa nebojím, dostatočne som ich pred pretekom natrénoval, aj keď trať sa mi nepodarilo prejsť bez trestov, z ktorých nakoniec vzišlo 210. Priznám sa, že som ich čakal menej, ale tým, že to bol Ultra Beast pritvrdili organizátori aj na prekážkach, ktoré sa nedali tak ľahko zdolať ako na pretekoch nižšej úrovne.
Marek: Myslím, že na tomto preteku sa im nevyhol ani jeden pretekár. Ušlo sa každému, mne až 330. S takýmto počtom som aj rátal, keď som si vzal do úvahy koľko prekážok nás čaká ako aj stúpajúcu únavu. Ale nevadilo mi to, angličáky som mal natrénované.
Marek Cirbus
Pri takýchto pretekoch človek neraz siahne na dno svojich síl. Čo sa odohrávalo vo vašej hlave počas preteku? Boli chvíle, keď ste si povedali, že končíte? Ak áno, ako ste s nimi bojovali, aby ste pokračovali až do cieľa?
Tomáš: Musím priznať, že som nemal svoj deň a nevedel som sa dostať do tempa. Bohužiaľ aj to sa stáva, takže som sa musel tlačiť dopredu takmer celý závod, a navyše boli úseky, ktoré nás doslova zrážali na kolená, až sa nám tlačili do očí slzy. Ale najlepšie na tom je, že ak to prekonáte, tak si tým vybudujete nezničiteľnú vôľu. A tiež mi pomohlo to, že som vedel, že v oddychovej zóne na 17-tom a 35-tom kilometri ma čaká nealko pivo, a že v cieli ma čaká objatie od krásneho dievčaťa s medailou a ďalším pivom, takže motivácia tu bola 🙂
Pavel: Pretek sa bežal v troch okruhoch (2x18 km a 1x 13 km). Čo sa týka prvého okruhu, nestihol som sa čudovať ako dobre mi to ide, nakoľko mi ten okruh rýchlo ubehol. V druhom okruhu mi došla voda v camelback-u a začala sa prejavovať dehydratácia, bolesti nôh a únava tela. Takže to bol pre mňa doslova boj. Akonáhle som dobehol druhý okruh, doplnil som všetky zásoby a vydal som sa do tretieho, ktorý som začal s bolesťami. Tie asi po polhodine rýchlej chôdze ustúpili a mohol som pokračovať ďalej behom. Mojou motiváciou bola hlavne výzva úspešne dokončiť pretek a rovnako mi veľmi pomáhala podpora kolegov z tímu, rodiny a mojej priateľky, ktorá ma nie raz hnala na tréning. Počas celej trate som si ani raz nepripustil myšlienky, že by som to vzdal.
Marek: V hlave som mal len jedno: dostať sa do cieľa! Samozrejme, nie vždy to tak bolo, boli chvíle keď sa myseľ so mnou zahrávala a chcela skončiť, bolo to medzi 30. až 35. kilometrom. No nepripúšťal som si to a keď som prišiel na 38. kilometri do tzv. komfortnej zóny pre pretekárov, kde sme mali možnosť oddýchnuť, najesť a napiť sa, už pre mňa neexistovala iná možnosť ako pokračovať.
Keď sme už naznačili cieľ. Čo to pre vás znamenalo, keď ste prišli do cieľa a aké boli vaše prvé myšlienky? Čo pre vás znamená úspešné zvládnutie tohto preteku? Posunulo vás to niekde, či po stránke kondičnej ale aj tej psychickej?
Tomáš: Keď som konečne po desiatich hodinách došiel do cieľa, bolo mi do plaču a bol som nesmierne vďačný za to, že som to zvládol. Tento pretek bol vlastne vyvrcholením tejto sezóny, respektíve vyvrcholením môjho celého doterajšieho tréningu. Takéto preteky zoceľujú nie len fyzicky, ale najmä psychicky. Keď to človek zvládne, tak si uvedomí, že neexistuje nič na tomto svete, čo by sa nedalo zdolať a tiež pochopíte, že ľudia prisudzujú najväčšiu dôležitosť hlúpostiam a to, čo má skutočnú hodnotu berú za samozrejmosť. Ale keď ste na pokraji kolapsu, jediné, čo vás zaujíma je to, ako sa z toho dostať živý a zdravý. Pochopíte, že veľa starostí dnešnej doby sú iba malichernosti.
Pavel: Pocit v cieli sa veľmi ťažko opisuje, to treba proste zažiť. Prekypoval mnou pocit šťastia a radosti zo zvládnutia preteku. Spadol mi kameň zo srdca, dokonale som sa uvoľnil. Postupne zo mňa vyprchal všetok adrenalín a dostavili sa popretekové bolesti a kŕče. Napriek tomu ma pretek posunul o veľký krok dopredu ako aj po psychickej, tak aj po fyzickej stránke.
Marek: Moje prvé boli zároveň aj jediné myšlienky. Už od prvých kilometrov od štartu som myslel na to, ako úspešne vchádzam do cieľa. No posledné kilometre pred cieľom sa k myšlienkam pridal aj pocit dojatia a pomaly mi začalo dochádzať čím sme si museli prejsť. A čo to pre mňa znamená? No určite posunutie svojich hraníc a to nie len fyzických, ale aj psychických a dôkaz toho, že človek keď si myslí, že je na konci síl, tak vždy vie nájsť rezervy pokračovať ďalej.
Určite okrem vypätia tých psychických síl je to extrémny stres aj na tie fyzické. Telo si to zvyčajne vypýta zvýšeným príjmom. Bol u vás zvýšený apetít? A na čom ste si pochutili ako prvom?
Tomáš: Ako prvé som si dal banán a grepový radler, pretože tie som dostal v cieli 🙂
Pavel: Tradične v cieli ako prvá príde na rad čistá voda neskôr sacharidy vo forme banánu a poriadneho piva, a po dobehnutí všetkých Sparťanov z tímu nasledovala spoločná večera v pizzérii.
Marek: Hoci to bol pre mňa doteraz najdlhší a zároveň najťažší pretek, tak paradoxne som v cieli až tak veľký apetít nemal. Najskôr bola na rade sprcha v studenej vode, keďže sme na trati „pozbierali“ na seba aj hodný kus blata 🙂 Až potom som si pochutil na banáne, dojedol som domácu broskyňovo-mrkvovú výživu, ktorú si dávam pred každým pretekom a napil sa vody. Iba o nejaký čas som si dal jeden rožok so syrom a salámou, a spal som v aute celú cestu domov.
Poďme však aj k vašej príprave. Keďže nešlo o bežné preteky mali ste ju tento krát špeciálnu?
Tomáš: V podstate bol rozdiel hlavne v tom, že keď som išiel behať, tak som trénoval na dlhšie vzdialenosti než doposiaľ. Vedel som, že pokiaľ nedôjde k nejakému veľmi vážnemu zraneniu, tak to zvládnem. Hlavne som vedel, že musím byť v psychickej pohode, čo pre mňa nebol zas až taký problém.
Pavel: Čo sa týka prípravy poriadne som pritvrdil, nakoľko som si kvôli preteku bral dovolenku v práci. Trénoval som dvakrát denne a tréning bol zameraný hlavne na osobitnú prípravu na prekážky a celkovú fyzickú silovú výdrž. Moja priateľka nebola z toho nadšená, lebo som bol viac na tréningu ako doma.
Marek: Príprava nebola ani tak špeciálna ako skôr intenzívnejšia, hoci to niekedy čas a iné povinnosti nedovoľovali. Zameral som sa hlavne na bežeckú a silovú vytrvalosť. No rovnako aj na silu nôh i paží. Taktiež som si tréningovo dvakrát odbehol približnú vzdialenosť Ultra Beast-u, aby som zistil, ako sa správa telo pri takej fyzickej záťaži.
Ako dlho trvala a čím sa odlišovala od tej bežnej prípravy?
Tomáš: Príprava konkrétne na tento pretek trvala približne od marca 2016, kde som si pri behu postupne pridával vzdialenosti. Rozdiel v klasických tréningoch bol len v tom, že bolo zamerané viacej na silu a výdrž. Ako sa hovorí: „Maratón sa nebehá šprintom“.
Pavel: Odlišovala sa špecializovanými tréningami, s ktorými mi pomohol môj kolega a dobrý kamarát Michal Rajniak, viacnásobný víťaz pretekov Spartan race a úradujúci majster Európy v prekážkových behoch.
Marek: Ťažko povedať ako dlho trvala príprava, keďže pred týmto pretekom som absolvoval viac ako desať ďalších, či už išlo o prekážkové, krosové behy alebo behy do vrchu tzv. vertical kilometer. No od toho mája som sa snažil mať prípravu intenzívnejšiu zameranú na rozvoj vytrvalosti a sily.
Plánujete do budúcnosti absolvovať ešte takýto pretek? Ak áno, prečo?
Tomáš: No to je ťažká otázka. Človeku to ale na koniec asi nedá a prihlási sa na ďalší. Aj keď závody nie sú nikdy rovnaké, tak človek preteká vždy hlavne so „svojím tieňom“ a každý máme svojich vlastných démonov. V každom prípade gratulujem a skladám poklonu všetkým, ktorí pretek zvládli poctivo a čestne a dúfam, že nás bude stále viac. Tých ostatných je mi ľúto.
Pavel: Absolvoval som už viac náročných pretekov a po každom som si povedal, že už nikdy sa toho nezúčastním. Po dvoch dňoch, keď ustúpia bolesti som však pripravený absolvovať to znovu a znovu, pretože som celý život bojovník a každý pretek je pre mňa nová výzva.
Marek: Priznám sa, že moje prvé slová v cieli boli: „Už nikdy viac“. No po pár dňoch a zotavení sa po preteku som začal opäť o tom uvažovať, že by som to šiel znova 🙂 Myslím, že to takmer všetci máme v povahe. Keď niečo ťažké prekonáme, tak sme z toho radi, no v tom momente by sme to už nechceli nikdy absolvovať. Ale po nejakom čase a uvedomení si, čo sme dokázali sa to zdravé sebavedomie zvýši a prejsť ešte raz predtým „nemožným“ sa stáva pre nás možným.
Zdroj: Rimava.sk
