Menu
V roku 1917 plynul už tretí rok od vypuknutia prvej svetovej vojny a nič nenasvedčovalo tomu, že by sa tento ozbrojený konflikt globálnych rozmerov mohol v blízkej budúcnosti skončiť. Priame boje sa vyhli nášmu okresu, ale naši predkovia krvácali na bojiskách za cisára Pána a jeho rodinu. Jedna z epizód veľkej vojny sa odohrávala na talianskom území. V lete rolu 1917 uskutočnila talianska armáda dve ofenzívy na sočskom fronte. Ofenzívam čelili jednotky rakúsko-uhorskej a nemeckej armády.
Bojov sa zúčastnil tiež 6. pluk horských delostrelcov. V jeho radoch bojovalo viac vojakov, ktorí pochádzali z nášho okresu. Medzi nimi bol aj Barnabáš Princz, ktorého otec Bertalan prevádzkoval pohostinstvo v tesnej blízkosti železničnej stanice v Rimavskej Sobote. Barnabáš Princz patril k obsluhe dela ako aj 14 ďalších vojakov a velil im záložný práporčík Július Fricsovszky.
Článok pokračuje pod reklamou
Stanovisko mali v strmej skalnej stene, kde sa nachádzala jaskyňa, ktorá im poskytovala primeranú ochranu, počas nepriateľskej delostreleckej a mínometnej paľbe. Okrem spomenutých vojakov sa v jaskyni nachádzali aj ďalší štyria ich spolubojovníci, ktorí utrpeli v predchádzajúcich bojoch zranenia. V noci z 18. na 19. júla roku 1917, zišli vojaci na úpätie stúpania, aby do jaskyne dopravili svoje delá. Na pomoc im prišlo 14 ženistov a spoločnými silami sa pustili do namáhavej práce. Ženisti zručne pripravovali cestu v strmej stráni a delá sa na takto pripravenej pôde pomaly premiestňovali k horskej jaskyni.
Ich námaha bola odmenená a delá stáli pred jaskyňou. Jej vchod bol dostatočne široký a umožňoval umiestnenie diel priamo do vchodu, kde by boli chránené pred nepriateľskou streľbou. Nepodarilo sa im už delá umiestniť dovnútra, lebo Taliani zahájili delostrelecký prepad. Práporčík Fricsovszky nariadil odmontovať mieridlá aj kolesá a tie vzali do jaskyne.
Zostali tam s nimi tiež ženisti, aby prečkali nepriateľskú streľbu. Vonka zostala len stráž. Prichádzalo svitanie, keď vojak na stráži zakričal do úkrytu, aby jeho spolubojovníci dali pozor, lebo zo zadnej strany zaznamenal pohyb a pravdepodobne prichádza nepriateľ. Svoje slová ledva stihol dokončiť a prevŕtaný guľkami sa mŕtvy zrútil do úkrytu. Vojaci vedeli, že sa ocitli v ťažkom postavení a tak okamžite zničili mieridlá a kolesá z diel, aby nepadli nepriateľom do rúk.
Talianski vojaci obkľúčili jaskyňu a niektorí z nich zakričal: „Maďarskí psi, vzdajte sa!“. Práporčík Fricsovszky vytiahol z púzdra pištoľ a vrhol sa v zúfalej snahe na nepriateľa. Jeho telo zasiahli projektily a bol na mieste mŕtvy. Vojaci zistili, že ďalší odpor nemá zmysel a tak sa vzdali. Zo zdvihnutými rukami a neozbrojení vychádzali von zo svojho úkrytu. Pred jaskyňou boli 14 ženisti a 13 delostrelci. Talianski vojaci sa domnievali, že majú pred sebou všetkých nepriateľov a na bezbranných vojakov zahájili streľbu. V podstate ich zákerne povraždili a predpokladali, že na ich čin nebudú žiadny svedkovia.
Mýlili sa, vzadu v jaskyni ešte boli traja delostrelci, desiatnik Michal Papp, vojak Jaczkó a vojak Barnabáš Princz. Videli, čo sa vonka stalo a vedeli tiež, že ich čaká ten istý osud. Zúfalo sa rozhliadli okolo seba a pri jednej stene uvideli vrecia s pieskom. Začali ich rýchlo odhadzovať a ich snaha bola korunovaná úspechom.
Zvonka sa dovnútra predieral slabý lúč svitania. Znásobili svoje snaženie až sa dostali k malému otvoru, cez ktorý sa dalo vyliezť z tej pasce. Neváhali a začali sa plaziť von na slobodu. Talianski vojaci zaregistrovali šramot vo vnútri a bolo im jasné, že tam sú neželaní svedkovia ich vraždenia. Dovnútra vchádzali opatrne, nevedeli, či tam niekde na nich nečíha guľka.
Článok pokračuje pod reklamou
Útek troch skoro zajatcov spozorovali, až keď sa tí už behom vzďaľovali od nich dole svahom. Zahájili paľbu, dvaja vojaci im ušli, ale Barnabáš Princz sa zasiahnutý zrútil na zem. Talianski vojaci sa pristavili pri ňom a keď videli, že už ho nemusia doraziť, tak išli ďalej. Princza trafili tri projektily, jeden mu prevŕtal ľavý lakeť, druhý na pravej strane hrudný kôš a ten tretí uviazol v jeho lebke.
Prvotné bezvedomie následkom ťažkých zranení, vystriedalo bezvedomie spôsobené stratou krvi. V podstate mal šťastie, lebo v tom stave nemal možnosť vnímať nastupujúcu ranovú horúčku. Skoro celé tri dni strávil v bezvedomí, až ho pri ďalšom rakúsko-uhorskom útoku, našli vojaci a dopravili do vojenskej nemocnice. Zdravotný stav mal zlý a prvotné správy hovorili, že svojim zraneniam podľahol.
Jeho otec keď sa dopočul o osude svojho syna, tak neľutoval energiu a ani peniaze a dal ho dopraviť do nemocnice Červeného kríža v Rimavskej Sobote. Koncom júla roku 1917 bol Barnabáš podrobený komplikovanej operácii, ktorá sa vydarila. Jeho život bol zachránený a zo zranení sa vystrábil. Ako spomienka na prežitú drámu, mu zostala ochrnutá ľavá ruka, tam už lekári nedokázali pomôcť.
Barbarský čin talianskych vojakov šiel do éteru a hojne sa mu venovala dobová tlač. Strieľanie bezbranných zajatcov sa netolerovalo.
Zdroje:
Magyarország zo dňa 31. 7. 1917
Gömör – Kishont zo dňa 5. 8. 1917
Az Ujság zo dňa 31. 7. 1917
Autor: Vladimír Gondáš
NENECHAJTE SI UJSŤ
