Menu
RIMAVSKÁ SOBOTA – Človek, ktorého potrebujú iní, pozná význam a hodnotu svojej práce a tá ho robím šťastným, je to jeho náplňou. Povedala hneď v úvode nášho rozhovoru Ľubica Varjuová. Jej náplňou boli dve oblasti – práca v školstve s deťmi a v Zbore pre občianske záležitosti mesta Rimavská Sobota. V týchto oblastiach po sebe zanechala významné stopy, vďaka ktorým bola taktiež nominovaná na Cenu mesta Rimavská Sobota a odmenená Cenou primátora.
„Robila som v rimavskosobotských materských školách ako učiteľka materskej školy od roku 1979 na Pionierskej, terajšej Rožňavskej. Potom som zakladala novovznikajúcu materskú školu ako riaditeľka na Daxnerovej ulici. Bolo to veľmi hektické obdobie, pretože tam bolo mnoho nedorobených vecí, nemali sme pracovníkov, ktorí by nám pomohli napríklad pri nákupoch nábytku, dovoze či pri nosení. Nemali sme ani dopravné prostriedky. Všetko sme hľadali cez patronátne závody, cez známych a príbuzných,“ zaspomínala si na toto obdobie Ľubica Varjuová.
Článok pokračuje pod reklamou
Obdivuhodné úsilie a obetavosť vtedajšieho kolektívu označila ako kľúčové. „Nebola napríklad vybavená práčovňa a otvárali sa aj jasle. V kuchyni sme nemali pracovné stoly a malo sa variť. Výťahy na rozvoz stravy sme nemali. Bolo tam plno nedostatkov a keď sme otvorili materskú školu, tak nám zriaďovateľ ani pracovníkov nedal. V jasliach, kde mali byť štyri pracovníčky, boli iba dve,“ opísala ďalej vtedajšie podmienky. Učiteľky sa museli popasovať s nadčasmi, zvýšiť svoje úsilie na maximum a pustiť sa do prác, ktoré neboli v ich kompetencii.
„Chodili sme aj prať pre deti z jaslí – ručne, práčky neboli. Vymetali sme sneh, lebo sme mali staručkého pána školníka, nikto iný sa neprihlásil. Bolo to pracovné hrdinstvo,“ zhodnotila nasadenie učiteliek. Ľubica Varjuová je rovnako vďačná aj rodičom, ktorých deti chodili v tom čase k nim do škôlky. „Celé dva roky nám pomáhali s odstraňovaním kolaudačných závad. Malá a veľká abeceda nestačila na spísanie všetkých závad, ktoré tam boli. Peňazí sme nemali, pomohli rodičia, tiež patronátne závody a kolektív. Kto mohol, pomohol,“ povedala. Podmienky mali naozaj bojové, učiteľky chodievali dokonca škôlku strážiť. „Dvakrát sme boli vykradnutí.“
Jej ďalšie kroky viedli do MŠ Rybárska, kde taktiež pôsobila ako riaditeľka. „Bola to celkom dobre zariadená materská škola. Zveľaďovali sme, čo sme mohli. Mali ju strojárske závody. Zapájali sme sa do rôznych projektov. Mojou najväčšou odmenou bolo objatie detí a tie krásne slová ľúbim ťa. Deti, ktoré dnes stretávam napríklad na sobášoch alebo pri iných príležitostiach, veľmi ďakujú, hovoria, že si spomínajú na mňa s láskou.“
Ľubica Varjuová už 36 rokov pôsobí v Zbore pre občianske záležitosti. Ako hovorí, objavila ju pani Vraniaková. „Hrala som v Divosude, objavila ma, keď sme mali premiéru hry Ja, Adam, volám Zem. Oslovila ma. Mala som cítenie na divadelnú a umeleckú sféru a ako učiteľka aj po rétorickej stránke,“ prezradila. V Zbore pre občianske záležitosti sa skutočne našla.
„Mala som možnosť prerábať všedné dni na sviatočné pre obyvateľov nášho mesta pri rôznych príležitostiach – uvítanie detí, jubilanti, sobáše, maturitné slávnosti, rôzne ocenenia. Bolo toho neúrekom,“ pokračovala pani Ľubica, ktorá si rada zaspomína napríklad na obdobie, keď chodievali na rôzne prehliadky. Ako hovorí, na krajských i celoslovenských prehliadkach boli veľmi vyzdvihovaní, dosahovali úspechy. „Mali sme aj ukážkové vystúpenia pre iné zbory, aby obohatili svoju činnosť.“
Najväčšou odmenou pre nich bolo, a stále aj je, keď sa ľuďom ich obrady páčia. Práca v Zbore pre občianske záležitosti podľa jej slov vyžaduje najmä veľkú dávku obetavosti a srdečnosti, aby mohli vytvoriť príjemnú atmosféru. „Ľudia to cítia. A najmä v ťažkých dobách. Starší ľudia sú veľmi citliví a urobili toho veľmi. To slovo ďakujem je treba vedieť povedať,“ zhodnotila a ako príklad uviedla podujatia pre jubilantov. „A čo zapriať mladým napríklad pri sobášoch? Zdravie a aby bol svet krajší, lepší, aby si ho vytvorili tak, aby sa im dobre žilo. Aby v pokoji vychovávali svoje deti – len to im môžeme priať. A tým najmenším, aby sa narodili do sveta mieru.“
Článok pokračuje pod reklamou
Členovia zboru musia tejto práci obetovať svoj čas. „Keď sa už niekto na niečo dá, i keď mu to nevyhovuje, musí si ísť splniť povinnosť. Stalo sa však už aj mne napríklad, že som mala ísť prijať delegáciu. V ten deň mi zistili zápal mozgových blán, necítila som sa dobre. Ale aj v tom nešťastí som musela zavolať susedke, dať jej kľúče, aby vyzdvihla materiál a odniesla ho vedúcej. Treba mať v hlave stále tú myšlienku, že je to pre ľudí a nemôže sa obrad nekonať,“ povedala pani Varjuová s tým, že kto chce v zbore pracovať, musí to tak cítiť. S láskou a úctou k človeku vystupujú aj vtedy, keď sa obrad nevyhne problémom – občas totiž zažili aj roztržky či bitky na svadbách.
Prihovoriť sa ľuďom je podľa nej dôležité, aj keď niekto môže prácu v tomto zbore považovať za zbytočnú. „Niekto nám už povedal, že sú to socialistické prežitky. Povedala som na to: dobré slovo vyriecť nepremeškaj, dobré slovo zasej ešte dneska. Plané, jedovaté môže počkať rok, dva, i viac troška, zakonzervované jak had v liehu. Ale dobré daj hneď do obehu.“
NENECHAJTE SI UJSŤ
