Menu
Je predovšetkým lekár. Tvrdí, že vo voľbe svojej profesie mal jasno odmalička. Rovnako od detstva však bol jeho život spätý aj s umením, s literatúrou, koncertmi vážnej hudby, s divadlom. Aj vďaka kultúre si vraj udržiava vnútornú vnímavosť a citlivosť, potrebnú pri práci s pacientmi. No nie je len pasívnym divákom a poslucháčom. Doktor Géza Hizsnyan roky píše divadelné kritiky a eseje, ich počet si už ani netrúfa odhadnúť. Nie je mesiac, aby nešiel na koncert vážnej hudby. Priznáva, že všetkých kvalitných hudobníkov by rád videl aj v Rimavskej Sobote. Ako hovorí, vďaka tunajšiemu Domu kultúry sa to našťastie mnohokrát podarí. To, čo sa nezmestí do programu série vážnych koncertov pod taktovkou kultúrneho strediska, chce teraz „priniesť“ do reformovaného gymnázia.
Hudobná jar, Hudobná jeseň. Mnohí Rimavskosoboťania poznajú tieto pojmy a vedia, že sa spájajú s koncertmi vážnej hudby. Niekto by možno povedal, že na tak malé mesto je ich dosť veľa. Teraz chcete priniesť ďalších hudobníkov. Prečo?
Celá myšlienka vznikla práve na základe toho, že do programu Hudobnej jesene sa už „nezmestil“ koncert pána Ronalda Šebestu. Ale taký koncert sa neodmieta. Je to popredný, medzinárodne uznávaný slovenský klarinetista. Jeho program, zostavený z klarinetových diel skladateľov 20.storočia, mal vynikajúce, aj medzinárodné odozvy. Podľa odborného hudobného časopisu (ktorý býva dosť kritický), pán Šebesta dokázal, že na Slovensku sme schopní usporiadať koncerty svetového formátu. Skutočne má ísť o kvalitatívne veľmi vysokú úroveň.
Máte už aj konkrétne predstavy o tom, kto by mohol byť ďalším hudobným hosťom v gymnáziu?
Predstavy mám ale bude to skôr spontánny vývoj, keďže všetko závisí od finančných možností. Aj tento koncert sa môže uskutočniť len vďaka sponzorom. Čo sa týka interpretov, jediným kritériom pri výbere je kvalita. Chceme vyložene len špičkové hudobné produkcie, len to, čo obstojí nielen na Slovensku ale aj v medzinárodnom meradle. Jednali sme s mnohými ľuďmi, nerád by som zatiaľ spomenul mená. Ale veľmi by sme chceli, aby sa aj v týchto priestoroch pravidelne konali koncerty.
Neobávate sa, či si nájdu svojich poslucháčov? Predsa len, ide o špecifický druh hudby, ku ktorej človek musí mať vzťah...
To je pravda, ale ten vzťah sa buduje. Pamätám si, že za mojich stredoškolských čias bola v Rimavskej Sobote systematická práca s poslucháčmi. Hlavne vďaka pani Pusztayovej, ktorá skutočne zanietene organizovala koncertný život, cez svoje kontakty sem dotiahla hudobníkov zvučných mien. Spomínam si napríklad na koncert ruského huslistu Pavla Kogana alebo koncert Slovenského komorného orchestra, to boli špičkové veci a ľudia si na ne pomaly zvykali. My sme na tieto koncerty chodili ako školáci a ostali sme akosi „poznačení“. Myslím si, že dnes v Rimavskej Sobote aj vďaka tomu existuje veľmi pevné jadro milovníkov hudby, ktorí na koncerty začali chodiť ešte v týchto rokoch.
A čo napríklad dnešní stredoškoláci? Objavujú sa vôbec na takýchto koncertoch mladí ľudia?
Tých je skutočne menej. No nielen v Rimavskej Sobote, je to trend aj vo veľkých mestách a špičkových koncertných sieňach. Dokonca zaznievajú obavy, či mladšie ročníky „nahradia“ tie staršie v publiku tak plynule ako doteraz. Ale aj to je jeden z cieľov koncertov v budove gymnázia. Keďže ide o priestory školy, verím, že sem ľahšie získame mladých ľudí. Som presvedčený o tom, že aj takejto hudbe sú otvorení, len nedostávajú celkom vhodné impulzy. Ak usporiadame kvalitný koncert, budeme ľudí navádzať na to, že z tejto hudby môžu mať zážitok.
Dovoľte mi otázku – koľko koncertov mesačne asi absolvujete?
Keď je to náročný mesiac, ako teraz september alebo október, tak aj päť, šesť. (smiech). Ale nie je mesiac v roku, kedy by som na koncerte nebol. Mnohokrát vycestujem aj na otočku. Do Budapešti, do Bratislavy. Idem, vypočujem si koncert, prídem domov.
Ako to vôbec vzniklo, lekár a takáto láska k vážnej hudbe?
Pramení to asi v mojich génoch. Odmalička som mal potrebu spolunažívať s kultúrou, s literatúrou, s hudbou, divadlom. Vychádza to zvnútra človeka, potrebujem kultúru k plnohodnotnému životu...a aj k mojej práci. Vždy som chcel byť lekár a som šťastný, že sa mi to podarilo. Do svojej práce sa snažím vložiť, ako sa len dá. No akokoľvek ju milujem, je náročná na psychiku, vyžaduje sústavný kontakt s ľuďmi, navyše s ľuďmi chorými, ktorí sú citliví. Na to, aby bol človek dobrým lekárom, si musí neustále udržiavať vnútornú vnímavosť a citlivosť. Mne k tomu pomáha umenie. Aby som si nie ja ventiloval na pacientovi akési frustrácie, ale poskytol mu pohodu, upokojil ho aj svojim prístupom.
Mnohí ľudia vás poznajú nielen ako lekára ale aj ako uznávaného divadelného kritika. Píšete divadelné eseje a štúdie predstavení. Ako ste sa k tomu vlastne dostali?
To priniesol život. Som človek, ktorý sa drží svojich pocitov a ťažko sa dám presvedčiť vonkajšími argumentmi. Keď mám pocit, že je niečo nekvalitné, tak u mňa neobstojí vysvetlenie „bolo to dobré, lebo obecenstvo veľmi tlieskalo“.
V Rimavskej Sobote som žil do svojich 19 rokov, chodil som na divadelné predstavenia, takisto aj v Budapešti, keď som bol na návšteve u príbuzných. Videl som divadlá, od ktorých sa malo padať do mdlôb, no ale nič také sa nekonalo. Viac času som teda trávil v opere a na koncertoch a myslel som si, že divadlo sa ma až tak netýka. Potom som išiel študovať do Prahy a zrazu som zistil, že súčasné divadlo je niekde úplne inde, len k nám sa málo dostáva. Takže som prehodnotil svoje divadelné zážitky z detstva.
Ale keď som prišiel z Prahy domov, zase som zapadol do tohto divadelného prostredia a všade som čítal, aké je dobré. Tak som začal mať strašne silnú vnútornú potrebu vyjadriť, že to asi nie je pravda alebo vo mne je chyba, ale ja to tak nevnímam. Že to dobré, vzrušujúce a umelecky hodnotné je v súčasnosti v divadle už úplne o niečom inom.
Vtedy ste začali písať divadelné kritiky?
Mal som trošičku aj šťastie, v tom čase som napísal pár článkov na inú tému, ktoré mali dobré ohlasy. Tak mi povedali, že by som mal písať pravidelne. Súhlasil som, ale s tým, že budem písať o divadle. Najprv boli všetci prekvapení. Ale potom sa to rozbehlo.
Bol som doma v slovenskej aj maďarskej kultúre, vedel som písať aj po slovensky aj po maďarsky. V Maďarsku vyvstala potreba a záujem trošku reflektovať slovenskú divadelnú kultúru a naopak. Začalo to byť vyhľadávané a zrazu som až nestíhal.
Trúfate si povedať číslo, koľko divadelných kritík ste napísali?
To nie...to si naozaj netrúfam. Bola vydaná jedna zbierka mojich divadelných kritík, hoci ja by som chcel aby sa to radšej volalo eseje. V súčasnosti ešte sem-tam píšem... Stále som v kontakte s martinským divadlom. Asi 19 rokov im robím interného hodnotiteľa, idem na každú premiéru a koncom každej sezóny si ju so súborom preberieme, zhodnotíme. To ma teší. Píšem aj teraz, ale je toho menej.
Ak by ste si dali na misku váh divadlo a hudbu, k čomu máte bližší vzťah? Dá sa to vôbec povedať?
Pre mňa sú to odlišné kategórie. Vyznie to neskromne ale v divadle sa už považujem za odborníka. Dlhé roky som sa tomu venoval, študoval som to...
...študoval? Popri medicíne?!?
Nie oficiálne, iba ako „samouk“ (smiech). No strávil som pri tom toľko času, videl som toľko predstavení a napísal som toľko analýz, že sa môžem považovať za odborníka. Hudobnú školu som nenavštevoval, hoci odmalička, keď som mal možnosť, išiel som na koncert. Ale to je skôr taká záľuba. Keď mám napísať o hudbe, je to na úrovni informačnej a nie analytickej, lebo na to nemám predpoklady. Takže na hudbu a na divadlo sa pozerám rôzne. No v poslednej dobe chodím viac na koncerty ako do divadla.
S mnohými hudobníkmi sa vraj poznáte aj osobne...
Áno, väčšinou z koncertov, ale aj z divadelnej brandže. Keď ma koncert osloví, idem za hudobníkom, poďakovať sa mu za umelecký zážitok, nadviazať kontakt, niekedy cielene s tým, či by neprišiel aj do Rimavskej Soboty (smiech). Niekde to ostane na úrovni rozhovoru a niekde z toho vzniknú dlhšie známosti a priateľstvá.
v popredí zľava: klavirista Marián Lapšanský a doktor Géza Hizsnyan. FOTO: Attila Gecse
Údajne máte podiel aj na tom, že sem prišiel pán Lapšanský, klavírny virtuóz a riaditeľ Slovenskej filharmónie. Prečo máte potrebu „pritiahnuť“ takéto koncerty aj do Rimavskej Soboty? Veď by ste si mohli povedať, že osobný zážitok už máte...
No ja by som sa oň chcel podeliť. V Bratislave a Budapešti majú ľudia veľkú ponuku koncertov, nech si vyberú. Ale tu môžeme ísť len na podujatia, ktoré nám niekto prinesie.
Existuje jedna báseň, ktorá končí slovami “...treba sem pritiahnuť všetko, čo je pekné, vznešené a hodnotné“. Toho sa držím. Našťastie v Dome kultúry podporujú myšlienku kvalitných kultúrnych podujatí v našom meste. Počnúc riaditeľom, Katka Zsélyiová, Regina Špitálová majú veľké oduševnenie pre to, čo robia a aj odborné zázemie, odborné znalosti. Aj keď robia v ťažkých podmienkach.
Ako hodnotíte publikum v Rimavskej Sobote? Nemyslíte si, že ľudia by vo väčšej miere chodili na kultúrne podujatia, ak by nemuseli riešiť iné, povedzme aj existenčné otázky?
Skôr by som povedal, že ide o systém hodnôt, ktoré sú ľuďom vštepované. A to nielen v Rimavskej Sobote. Keď je ako najvyššia kvalita zábavy prezentovaná drevená búda, v ktorej je zavretých niekoľko ľudí a ostatní ich sledujú v televízii, je ťažko niekoho presvedčiť, aby sa vybral napríklad na koncert. Peniaze sú dôležité, ale ide aj o hodnotový systém ľudí. Keď kultúra nie je v kontexte hodnôt, ktoré sa medzi ľuďmi šíria, nepôjde na žiadne podujatie ani človek, ktorý má peniaze. Ak niekto z nich povie, že bol na koncerte, ostatní na neho nechápavo pozrú, s otázkou “a načo si tam liezol???“ Keby to bolo podstatné, všetci by chodili. Dnes je dôležité, ako sa prezentuješ. Akým autom a podobne.
Považujete sa za lokálpatriota?
Áno, za veľkého. Nechcel by som žiť inde, nikdy som sa o to nesnažil. Keď som študoval v Prahe, mal som viacero ponúk z fakulty, dokonca jeden pán profesor, vedúci katedry patologickej fyziológie, sa ma tak snažil získať k sebe na katedru, že kvôli tomu prišiel aj na moju promóciu, či som si to náhodou nerozmyslel. Ale nikdy som neuvažoval o tom, že by som žil inde.
Aj vaše lekárske pôsobenie je viac menej spojené len s jednou nemocnicou, hnúšťanskou...
Už pred nástupom na medicínu som chodil do archívu hnúšťanskej nemocnice. A potom od prvého ročníka na prax. Každú povinnú aj nepovinnú prax som absolvoval v Hnúšti. V 81. som sem nastúpil do práce a až na dva roky, keď som bol v R. Sobote, som doteraz na internom oddelení (v súčasnosti primár, pozn. red.).
Zvládate časovo profesiu lekára aj vašu záľubu v koncertoch a divadlách?
Moja zásada je, že človek má čas na to, na čo chce mať. Výhovorky typu „nemám čas“ v mojom preklade znamenajú „nie je to pre mňa až také dôležité“. Samozrejme, sú aj ťažšie obdobia. Keď sme s kolegyňou obdeň slúžili a bol mesiac, keď som mal okrem bežnej každodennej práce na oddelení ešte 17 nočných služieb, tak bolo ťažšie chodiť na koncerty alebo do divadla. Ale nejaký čas som si aj vtedy našiel. Inokedy sa to dá skĺbiť. Samozrejme, človek k tomu potrebuje mať aj dobrú a tolerantnú manželku.
Rodina s vami zdieľa lásku ku kultúrnym podujatiam?
Áno, s manželkou sme sa zoznámili cez divadlo, aj keď pracuje ako lekárnička. Dcérka mala dva aj pol roka, keď so mnou bola prvýkrát v Štátnom divadle v Košiciach na balete. Odvtedy je mojou najvernejšou spoločníčkou na hudobné a divadelné akcie.
Počúvate aj modernú hudbu?
Počúvam aj to najmodernejšie. Ale vo vážnej hudbe. (smiech).
Je nejaký hudobník, ktorého koncert v Rimavskej Sobote by bol vašim splneným snom?
Takých je veľa. Keby sa nám podarilo, aby tu koncertovali napríklad Quasars ensemble, to by bolo úžasné. Alebo Kellerovo kvarteto z Budapešti. Ak mám byť ešte odvážnejší tak povedzme mladý fínsky huslista Pekka Kuusisto, ktorý ma úplne očaril. Keby on raz vystúpil v Rimavskej Sobote, to by bola senzácia. Alebo zo Slovákov Dalibor Karvay, ktorý koncertoval v zahraničí už ako zázračné dieťa, dnes je veľkým sviatkom umenia, keď má koncert na Slovensku. Mimoriadne obľúbený hudobník, pre mňa aj pre moju dcéru je Sergei Nakariakov, génius trúbky. Jeho prejav sa ani nedá slovami opísať. Dvakrát sme ho počuli v Budapešti a mysleli sme si, že v menšom meste ako Viedeň či Paríž ani nevystupuje. Potom sme sa dozvedeli, že asi pred dvomi rokmi mal koncert v Žiline. Skoro nás šľak trafil, že sme o tom nevedeli.
Takže túžob je veľa a kvalitných umelcov je tiež veľa – ide o to, zamerať sa na kvalitu. Som optimista a myslím si, že keď tu bude aj naďalej ponuka hodnotných koncertov, vždy sa nájdu ľudia, ktorých osloví. Hudba je krásna aj preto, lebo je „nezávislá“ od toho či viete čítať, či ovládate cudzí jazyk. Stačí sa len započúvať a zarezonuje vo vás...
Zdroj: Rimava.sk (Martina Urbanová)
