Menu
RIMAVSKÁ SOBOTA – Hoci žila roky v Prahe, láska a najmä dcéra, ju priviedli späť do rodného kraja a rozhodla sa usadiť neďaleko Lučenca. Rodáčka z Rimavskej Soboty Monika Zaharová si materstvo užíva plnými dúškami, no vo voľnom čase ju to stále ťahá k milovanému umeniu.
Momentálne sa naplno venujete dcérke Agátke, ako sa máte?
Máme sa intenzívne. Toto slovíčko používam najradšej, ak sa ma niekto opýta ako sa máme. Najpresnejšie totiž vystihuje podstatu každodennosti, ktorú si spolu s Agátou užívame, zažívame, prežívame, spolutvoríme. Materstvo mi prevrátilo život aj hodnoty naruby, a tak sa akoby skladám odznova, inak. Materstvo je vzťah, ktorý vyžaduje obrovskú citlivosť a vnímavosť. Tak ako rastie Agáta, tak rastiem aj ja. Niekedy je to jednoduchšie, niekedy je to ultra náročné. Lámem a skúmam svoje predstavy o "dokonalej mame Monike" a sústredím sa na potreby toho malého človeka tak, ako prichádzajú v čase a priestore, kde sa spolu nachádzame. Postupne. A postupne sa vraciam k mojim vlastným potrebám a prehodnocujem, čo mi slúži a čo už nepotrebujem.
Článok pokračuje pod reklamou
Takže sa pomaličky vraciate aj k pracovným povinnostiam a projektom?
Projekt Agáta a materstvo sú samy o sebe náročné. Nielen časovo. Uvedomujem si však, že aby som mohla reflektovať potreby druhej bytosti, potrebujem naplňovať aj tie moje osobné. Nemyslím tým samozrejme sprchu a 5 minút samoty na záchode, mamy to poznajú (smiech).
Venujem sa ochotníckemu divadlu, dokončujem si ešte jeden ročník doplnkového pedagogického štúdia a založila som občianske združenie, s vznikom ktorého úzko súvisí projekt, ktorý zaberá značnú časť môjho "voľného" času. Nie je toho teda vôbec málo a veru, nestíhala by som z toho nič, keby som nemala podporu v starostlivosti o dcérku vo svojom najbližšom okolí.
Začali ste sa venovať aj projektu Receptive Playground. Mohli by ste ho čitateľom predstaviť?
Formálne povedané je Receptive Playground cyklus tanečno-pohybových workshopov s terapeutickým presahom. Jeho hlavné aktivity sa sústreďujú do Prahy a súčasťou programových aktivít sú tiež dve malé sympóziá. Projekt sa realizuje aj vďaka finančnej podpore z grantov Európskej únie, v programe Erasmus+, v sektore vzdelávania dospelých. Bez tejto finančnej podpory by sa projekt nerozbehol vo formáte a podobe, ktorú má. Ak vás zaujímajú detaily, kuknite na naše webové stránky www.lilaomilia.com. Tam sa dozviete viac.
Ako vznikla myšlienka naň?
Základom celého projektu bolo v začiatkoch priateľstvo s Dubravkou Radonjic, s ktorou som v úzkom kontakte už takmer 8 rokov. Keďže ona sa tancu venuje už 17 rokov a ja inklinujem k tancu a pohybu už odkedy si pamätám, bolo jasné, že sa budeme uberať týmto smerom. Minulý rok sme sa dostali do momentu, že je potrebné to uchopiť z úplne inej perspektívy a vyslať do sveta povedomie o tom, čoho sme schopné, čo nám dáva zmysel, a čo chceme rozvíjať. To nás viedlo k myšlienke založiť občianske združenie LilaOmilia. Následne sme sa pustili do intenzívneho kreovania a realizovania Receptive Playground.
Kto s vami tvorí tím?
Hlavne je to už spomínaná Dubravka a po okolnostiach, ktoré vyplynuli zo samotného života, sa k nám pridala Zuzana Žabková, ktorá je pôvodom z Košíc, ale tvorí, žije a pracuje niekde medzi Prahou a Nemeckom. Sme teda taký ženský mini tím, ktorý sa rozrástol v rámci projektu o niekoľko ďalších ľudí. A tou najdôležitejšou súčasťou celého tímu sú účastníci projektu. Tých je teda približne 40 a sme vďačné, že naše aktivity pritiahli pozornosť tak veľkého počtu aktívnych spolutvorcov. Bez nich by to nemalo zmysel.
Článok pokračuje pod reklamou
Projekt ale sídli v Prahe. Cestujete tam často?
V podstate áno. Pozícia hlavného organizátora mi síce dovoľuje mnoho aktivít zastrešiť aj z diaľky, no keďže moja mamka aj brat žijú tam, majú moje pražské výlety aj iný rozmer. Praha je môj druhý domov. Žila, pracovala a tvorila som tam takmer 7 rokov a táto stovežatá "karmická práčka" bude už navždy mojou súčasťou.
Neuvažujete nad návratom?
Toto je otázka, ktorá ma vždy na chvíľu zastaví a ja sa musím zamyslieť. V Prahe mám jeden z mojich domovov, ako som už spomenula, a to bude trvať dovtedy, pokiaľ tam bude žiť moja najbližšia rodina. V tejto chvíli mám však v otázke návratu jasné nie. Nechýba mi ten neutíchajúci bzukot veľkomesta, ktorý podmieňuje rýchle a hektické životné tempo. V pravidelných dávkach však tento stimul potrebujem, a preto sa moje pracovné aktivity teraz a zrejme aj v budúcnosti, spájajú s týmto mestom. To ako to celé poskladá, pri mojom nastavení a povahe, nie je vôbec jasné.
Ako si spomínate na pôsobenie na rimavskosobotskom konzervatóriu?
S láskou a úsmevom. Má v mojom živote nenahraditeľné miesto. Pôsobenie v tejto inštitúcii sa úzko prepája s dôležitými míľnikmi na mojej životnej ceste. Učila som tam hneď po vysokej škole, pred odchodom do Prahy. Vtedy som zistila, že učiť a odovzdávať svoje skúsenosti ďalej ma hlboko napĺňa. Aj keď som potom na niekoľko rokov odišla preč, moje kroky hneď po návrate domov smerovali späť tam. S iným pohľadom a novými skúsenosťami, no s rovnakou potrebou zdieľať ďalej to, čo som sa naučila.
Nechýba vám to?
V istom smere áno. Ale aktuálne mám zaplnené svoje časové kapacity, a preto radšej tieto "nostalgie" zatiaľ nechávam driemať.
Vídať sme vás mohli aj v projektoch v televízii. Na ktorý spomínate najradšej?
Zatiaľ najväčším sústom bolo pre mňa účinkovanie v minisérii Iveta, ktorú režíroval Honza Hřebejk pre komerčnú slovenskú televíziu. Pred tým tam bolo len pár "frkov", ktoré ani nemám potrebu nejako spomínať. Dovolím si však odvážne tvrdiť, že sa s kamerou máme rady. Nechám sa prekvapiť, či moja hviezda ešte zažiari. Bola by ale škoda, keby sa moje filmové a herecké sny nenaplnili. A tak snívam vo veľkom vždy, keď sa v mojej preplnenej hlave vytvára priestor na snenie. Cez deň samozrejme, v noci si kradnem každú možnú chvíľu pre spánok.
Aký máte vzťah k rodnej Rimavskej Sobote? Vraciate sa domov rada?
Rimavská Sobota je pre mňa fenomén, ktorý nemá obdobu. Milujem to tu a zároveň sa vždy pýtam, čo tú lásku vlastne dokáže udržať pri živote, keďže ako vieme, život tu nie je ani zďaleka ideálny. Z mojej skúsensoti ale jednoznačne platí: "Jaké si to uděláš, takové to máš." Keďže mesto je malé a všetci si tu tak trochu dýchame na krk, máme k sebe blízko. Niekedy samozrejme viac, ako je príjemné, ale to sa vám vo veľkým mestách nestane. Tam nikoho nezaujímate.
A mňa baví, keď prídete do obchodu, alebo na úrad a stretnete ľudí, s ktorými sa váš svet už nejakým spôsobom v minulosti prepojil. A hlavne si myslím, že tie vzťahy, ktoré som si v rodnom meste do určitého veku vytvárala, a stále trvajú, majú veľmi špecifickú kvalitu. Tie, ktoré som našla neskôr, sú úplne iné a nemajú takú hĺbku. Ale okolo toho mám nejakú osobnú teóriu, s ktoru vás nebudem zaťažovať. Ja totiž tých rôznych teórií mám na rozdávanie a postupom času si ich sama aj selektujem.
NENECHAJTE SI UJSŤ
