DETI Z REEDUKAČNÉHO CENTRA: Vieme byť lepší...

“Viem, spravili sme veľa chýb, bez viny však nie je nik...chceme byť lepší...” spievajú deti z reedukačného centra v Čerenčanoch v skladbe, ktorá je akousi ich hymnou. Našli by ste ju na ich webstránke, hneď vedľa počítadla, ktoré na sekundy odratúva čas zostávajúci do letných prázdnin. No nie všetci sa na ne dostanú. Niektoré nemôžu, niektoré proste nemajú kam odísť, nik si pre ne nepríde...čakajú, búria sa, sú nervózne. Stále sú to len deti, hoci s nálepkou “neposlušné”. Myšlienky, zatúlané kamsi ďaleko, im však za posledné roky chodia počas prvých prázdninových dní zahnať ľudia z občianskeho združenia MPhilms. Spolu tancujú, hrajú, kreslia, fotografujú, filmujú. Vytvoria krásne veci a mladí “ústaváci”, ako sa sami nazývajú, majú radosť.
O tom, ako vyzerá tento letný workshop, ale aj všedný deň počas roka, aké osudy sa tu stretajú pod jednou strechou a kam vedie ďalšia cesta mladých chovancov sme sa zhovárali s riaditeľom reedukačného centra Mgr. Gabrielom Bodnárom.

FILMÁRI Z "POLEPŠOVNE"   

Ako vlastne vznikol nápad usporiadať v lete takýto umelecký workshop práve u vás v reedukačnom centre?
Naša spolupráca s občianskym združením MPhilms sa začala v roku 2009, bolo to stretnutie na telefonát, spočiatku nás oslovili kvôli vlastnému projektu, keďže točia zaujímavé filmy a dokumenty, neskôr nám ponúkli možnosť usporiadať v lete pre deti workshop. Odvtedy sa koná každý rok. Hlavnými témami bol film, fotografia, tanec, výtvarná dielňa, neskôr aj hudba. Nevedeli sme, čo deti chytí, ako budú reagovať napríklad na točenie filmov ale oni sa zo zvedavosti prihlásili a tie, ktoré tu ostali aj na ďalší rok, sa automaticky opäť zapojili.

Ako dlho workshop trvá?
Spravidla osem až desať dní, vždy na úvod letných prázdnin. Deti po celý čas pracujú v jednotlivých sekciách a na záver prezentujú to, čo vytvorili. Zapoja sa všetci, ktorí tu na leto ostanú, približne dvadsať detí. Vyhovuje nám aj ten termín, keďže úvod leta je pre mnohých chovancov ťažký. Ľudia z občianskeho združenia ich vedia podchytiť, zaujať, vymyslia im vždy nové námety, nové témy a odbúrajú pritom ich myšlienky na to, že netrávia prázdniny kdesi inde.

Nemôžu odísť?
Sú aj také, ktorým skrátime prázdniny, ak sa počas roka nesprávali tak, ako by mali ale väčšina detí, ktoré ostanú na leto, nemá absolútne kam ísť. Samozrejme, sú z toho nervózne. A môžte im to každý deň vysvetľovať, koľko chcete, niektorí nepochopia,  že si po nich nikto nepríde alebo že prostredie doma je pre ne nevyhovujúce. Workshop deti trošku rozptýli, zabudnú a potom sa s nimi dá pracovať počas celého leta. Ani sa nám za celý čas nestalo, že by počas workshopov utiekli – sú tak zaujatí prácou v dielňach.

Útek alebo sen o "vonkajšom svete" sa však neraz odrazí napríklad vo filmoch, ktoré deti natočia...
To áno. Pri tvorbe filmov využívajú prostredie, v ktorom sú, prezentujú tu svoje pocity, svoje vlastné ja. Neraz k tomu patrí aj túžba splniť si vlastný sen. Taký bol napríklad vlaňajší film Muhiho a Rišov najväčší sen, o tom, ako parkúrom preskákali rôzne končiny sveta. Aj sa nám následne ozval jeden mladík, ktorý sa tomu venuje, že videl film a ponúkol nášmu chovancovi spoluprácu, mohol som mu však posunúť len kontakt na jeho matku, keďže tento chovanec u nás končil.

Filmy môže vidieť aj verejnosť na regionálnej prehliadke CINEAMA, ktorá sa koná v Rimavskej Sobote. Majú úspech, aj tento rok postúpili na krajské kolo a podľa najnovších informácií dokonca na celoslovenské do Bratislavy. Ako deti reagujú na to, že to, čo vytvoria, ocenia diváci aj porota?
Oni sa veľmi tešia. Na CINEAME sa priamo zúčastňujú, vidia svoje filmy v konkurencii iných a sú nadšené, keď postúpia. Aj vlani boli ocenené, tento rok opäť postúpili. Nás samozrejme tiež veľmi teší, že sa im takto podarí uspieť, deti vtedy vidia, že svoju energiu môžu nasmerovať aj pozitívnym smerom.

Deti z reedukačného centra v Čerenčanoch tento rok súťažili s hraným filmom List z väzenia, s romantickou komédiou Robo a Aďa a hudobným klipom Negga a Hakel – Perspektíva. Všetky vznikli počas letného workshopu. Všetky postúpili na krajské kolo. Všetky uspeli aj tam.

PREFOTENÉ DIPLOMY POSIELAJÚ RODIČOM

Reedukačné centrum neraz figuruje aj v iných súťažiach v rámci okresu...
Staviame na tom, že deti sú schopné niečo dosiahnuť a chceme ich zapájať do všetkého možného čo sa len dá, do rôznych súťaží či už v regióne alebo aj na nadregionálnej úrovni. Aj teraz tam mám na stole prihlášku do výtvarnej súťaže. Neustále ich upriamujeme na to, že ak majú talent, mali by ho rozvíjať. Vieš niečo robiť, tak to rob. Aby sme ich záujem alebo koníček ešte viac utvrdili a dostali aj na vyššiu úroveň.

Darí sa vám to?
Snažíme sa. Máme aj deti, ktoré sú talentované v iných oblastiach ale finančne im nevieme zabezpečiť podmienky na to, aby svoj talent patrične rozvíjali. Spolupracovali sme aj so základnou umeleckou školou, kde nám pán riaditeľ vyšiel v ústrety a mohli sme tam deti nosiť raz - dvakrát za týždeň. No neraz vieme s ich talentom pracovať len v rámci svojich krúžkov, s vlastnými vychovávateľmi. Niektorí sa viac zameriavajú na šport, iní napríklad na výtvarnú výchovu. Deti však už boli aj v nahrávacom štúdiu nahrávať pesničky, ktoré pre nich zložil pán Szajkó. Každý úspech nás poteší a takisto aj ich. Prídu za nami, že či im môžme prefotiť diplom, aby ho poslali rodičom. Nenecháme im trochu voľného priestoru, aby sme ich do niečoho nezapojili. Využívame aj to, čo sa nám ukáže na letnom workshope a rozvíjame to ďalej. Spolupracujeme aj s mestským kultúrnym strediskom v Rimavskej Sobote. Deti vidia, že sú schopné vytvoriť niečo výnimočnejšie aj v tejto oblasti.

ŠESŤ MESIACOV "NEPODMIENEČNE"

Koľko detí je aktuálne v reedukačnom centre?
Máme takmer naplnené zariadenie, momentálne je u nás 68 detí, kapacita je 70 lôžok. Počas roka sa to však mení, len v priebehu marca a apríla odišli štyria žiaci. Vzápätí ale prídu ďalší.

Aká je minimálna doba, ktorú tu musia stráviť?
Minimálne je to polrok, no niektoré deti majú nariadenú ústavnú starostlivosť a to je na dlhšie obdobie. Je to veľmi individuálne.

Ako sa vlastne môže dieťa dostať do reedukačného centra?
Možností je viacero. Jednak na základe rozhodnutia súdu o uložení ochrannej výchovy, výchovného opatrenia alebo nariadení ústavnej starostlivosti. Môže ísť aj o predbežné opatrenie súdu alebo na žiadosť zákonného zástupcu, či už rodičov alebo detského domova.

Takže varovania mnohých rodičov, "ak nebudeš poslúchať, pôjdeš do polepšovne" sa naozaj dajú realizovať?
Veru áno (smiech). Ak je to na žiadosť rodičov, je to dobrovoľný pobyt. Ten tiež trvá minimálne šesť mesiacov, no rodič ho môže ukončiť, ak by nebol spokojný alebo ak je dieťa schopné ho "presvedčiť", že už bude poslúchať. Ale taký prípad sme ešte nemali.

A prípad, že sa dieťa skutočne "uvedomilo" a už s ním doma neboli problémy?
Mali sme tu nedávno chlapca, ktorý prestal chodiť do školy, prišiel k nám na polroka a za celý čas som ani  nevedel, že je tu – nedostal žiadny trest, žiadne upozornenie. Rodičia boli vyslovene spokojní počas sviatkov aj prázdnin keď bol doma, videli na ňom zmenu, ale či bola dlhodobá, to sa ukáže časom.

Pri umiestňovaní detí prevažujú rozhodnutia súdu alebo žiadosti zákonných zástupcov?
Z 90 percent ide o rozhodnutie súdu. Dobrovoľných pobytov, či už na žiadosť rodičov alebo detských domovov, je asi tak do desať za rok.

A aká veková kategória detí je u vás?
Žiaci od piateho ročníka po deviaty. Najmladší sú piataci, aj v špeciálnej, aj v základnej škole.

Len z regiónu alebo z celého Slovenska?
Z rôznych kútov Slovenska, od Trebišova po Senicu, od Žiliny po Nové Zámky. Prevažuje stredoslovenský región ale musíme prijať aj deti z iných krajov, aby boli naplnené počty v triedach. V priebehu roka sa zloženie detí síce mení, no musíme to na začiatku roka zmanažovať tak, aby boli v triede minimálne štyria žiaci, maximálne desiati. Počet v triede nemôže byť prekročený.

KTO ZA TO MÔŽE

Máte aj chovancov - recidivistov, ktorí sa ku vám opäť vracajú?
Áno sú aj takí, ktorí opätovne zlyhajú a znovu musia do reedukačného centra. Závisí to hlavne od toho, či sa vrátia do prostredia, v ktorom mali problémy. Tých faktorov je strašne veľa, či už je to rodina, škola, partia kamarátov.

A nejakú "stálicu"?
Je u nás chlapec, ktorý odtiaľto neodišiel päť rokov. O chvíľu dosiahne vek, kedy u nás končí. Prišiel z detského domova, kde si s ním absolútne nevedeli dať rady.
Tu by som však podotkol, že v dnešnej dobe cítime chýbajúcu diagnostiku. Predtým dieťa, ktoré bolo zachytené na ulici alebo odňaté rodičom, bolo zdiagnostikované. Bolo povedané, ty patríš do detského domova, ty do reedukačného centra. Toto už pár rokov nefunguje. Diagnostika je len na nás, vieme ju spraviť len v rámci svojich možností. Pritom toto je základ a dúfam, že sa s tým začne niečo robiť. Reedukačné centrá by mali byť pre deti so zvýšenou starostlivosťou, s ochrannou výchovou, to je len vo vyhláške ale nefunguje to.

Dá sa vôbec povedať, kde je skutočná príčina toho, že deťom nariadia reedukáciu?
O tom by sa tu dalo rozprávať celé hodiny. Možno zlyháva prístup školy aj rodičov, problémy nechávajú plávať, kým dieťa nedôjde do deviateho ročníka a úplne im neprerastie cez hlavu. Príde sem chalan, ktorý má 15 rokov a je šiestak v základnej škole. Bol neklasifikovaný, má množstvo vymeškaných hodín a nič sa s tým nerobilo – tak sa pýtam, kde bol doteraz? Keď už má na svedomí trestnú činnosť, vtedy začne kolotoč.

Záškoláctvo je zrejme najčastejším dôvodom, prečo sú deti tu...
Presne tak. No k chodeniu poza školu sa častokrát pridružuje aj trestná činnosť. Deti sa dostanú do pochybnej partie a už to ide. Hľadajú únik z rozvedenej rodiny alebo rodičia nezvládnu prechod dieťaťa do puberty. Doba je ťažká, mnohí sú nezamestnaní a môže sa to odraziť aj na atmosfére v rodine. Alebo na druhej strane sa rodičia všemožne snažia zabezpečiť prostriedky pre rodinu a výchova sa im vymkne z rúk. Niečo proste zlyhá. Aj súčasný trend spoločnosti je jedným z dôvodov. Podľa môjho názoru deti nemajú kde tráviť svoj voľný čas, školy nemajú peniaze na kvalitné krúžky. Ľudí, ktorí sa deťom venujú na úkor vlastného času, je málo.

VÝHODY ZA BODY

Ako vyzerá denný režim v reedukačnom centre?
Je presne naplánovaný. Budíček je ráno o šiestej, rozcvička, raňajky, škola, obed, potom prichádzajú denní vychovávatelia, ktorí pracujú so skupinami. Máme päť chlapčenských a dve dievčenské skupiny, kde činnosť prebieha podľa výchovného plánu – či už je to pracovná, telesná, mravná, estetická výchova a tak ďalej. Ide o to, aby žiaci boli stále zamestnaní. Každý vychovávateľ má iné zameranie, medzitým prebieha aj upratovanie izieb, príprava na vyučovanie.
Vychovávateľ s deťmi si rozdelí činnosť do týždenného plánu. Máme knižnicu, počítačovú miestnosť, snažíme sa ich motivovať, aby sa dostali napríklad aj na ten Facebook, keď si to zaslúžia.

Zo slušného správania teda plynú výhody?
Máme vypracovaný bodovací poriadok a každá činnosť sa boduje. Príprava na vyučovanie, úprava izieb, aktivita, vzťahy, všetko. Ak deti za svoje správanie dosiahnu dostatočný počet bodov, stanú sa vzorným chovancom. Vedia, že na sebe musia pracovať. Vtedy dostanú vychádzky, môžu ísť na počítač, môžu pozerať televízor aj vo večerných hodinách a podobne. Funguje to samozrejme aj opačne – ak nemajú dosť bodov, lebo si neplnili svoje povinnosti a nerešpektovali pravidlá, prídu tresty. Niekedy sme dokonca nútení skrátiť im prázdniny.

Nezneužijú niekedy výhody za slušné správanie?
Boli už aj také prípady. Jeden čas sme skúšali mať takzvanú otvorenú skupinu. Deti za svoje správanie mali voľnejší režim dňa. Trvalo to však len dovtedy, kým si chlapci nedoniesli z dediny alkohol a cigarety.

A čo úteky? Deti si zrejme pri všetkej snahe vychovávateľov vedia nájsť cestičky, ako uniknúť...
Mali sme aj úteky. Traja chlapci si cez veľkonočné sviatky  vypýtali kľúče, že si chcú vyvetrať, cez okno vyskočili na striešku a zdymili vychovávateľovi. Ešte v ten deň ich však chytili v Hnúšti. Aj teraz sa nám z jarných prázdnin nevrátil chlapec, matka to nenahlásila, museli sme kontaktovať políciu.
V minulosti sa však stalo aj to, že sme sami narazili na chovancov, ktorí ušli. Raz mali chlapci "smolu", že som sa vracal zo služobnej cesty z Banskej Bystrice a stretol som ich za Rimavskou Sobotou ako kráčali preč. Aj dievčatá raz utiekli a za Dúžavou ich náhodou stretol pán zástupca. Vrátili sme ich späť a dostali trest. Vtedy zisťujeme aj to, či niekto vedel o úteku, či ich kryl. Snažíme sa deťom vysvetliť, že svojim kamarátom v skutočnosti vôbec nepomáhajú, skôr naopak. Oni však povedia „my nie sme bonzáci“. Sú z tých svojich partií ako takí mušketieri. (smiech) Nevedia to pochopiť, budú vám klamať do očí.

V takomto prostredí sa zrejme vyvinú aj silné kamarátske vzťahy...
To áno, naviažu sa na seba. Navyše tu máme aj chlapcov aj dievčatá, všetci v puberte, niektorí zaľúbení. Niekedy aj toto spôsobuje komplikácie.

NÁJDU SA CEZ FACEBOOK

Sledujete ďalší osud chovancov, keď opustia reedukačné centrum?
Vieme o nich len vďaka tomu, že ostanú v kontakte s vychovávateľmi. Inak je ťažko zistiť čokoľvek o tom, ako sa im darí. Častokrát nás zamrzí, keď vidíme v televízii prípad nejakej trestnej činnosti a dozvieme sa, že je za ním dievča či chlapec, ktoré pred rokmi bolo v našom reedukačnom centre. Alebo keď nám príde list z väzenia, že potrebujú nejaké potvrdenia. No máme aj pozitívne správy, mnohí sa normálne začlenia do života, majú vlastné rodiny, darí sa im v práci, či už na Slovensku alebo v zahraničí. Najnovšie sa o tom dozvedám cez Facebook. Veď len kvôli našim bývalým chovancom som sa naň zaregistroval. (smiech) Pomáha mi to dostať sa k deťom, keď odídu. Spätná väzba bola doteraz slabá, nemali sme šancu zistiť, kde sa to-ktoré dieťa stratilo.

Spomeniete si na nejaký ukážkový príklad toho, ako sa predtým problémové dieťa zmenilo k lepšiemu?
Mám taký pocit, že lepšie sa v tom darí dievčatám. Tie si nájdu vzťah a s partnerom im to funguje. No boli aj také, ktoré ostali slobodnými mamičkami, ale sú šťastné. Spomínam si na jednu dievčinu, to bolo hotové čertidlo. Robila strašné problémy, raz od zlosti podpálila internát. Teraz sme v kontakte cez internet, stále sa pýta, ako sa tu máme, zaujíma sa ako sa nám darí, ja sa jej snažím poradiť ak potrebuje, podporovať ju aspoň takto.
Poteší nás každá dobrá správa o našich bývalých žiakoch. Aj chlapci sa neraz uchytia, nájdu si prácu. Pamätám si, raz prišiel jeden bývalý chovanec po 20 rokoch, ešte za predošlým riaditeľom , odstavil svoje luxusné auto a hovorí "pán riaditeľ vy furt máte ešte len takéto auto?,“ (smiech) On podnikal v Čechách, v stavebných prácach, zamestnával asi 200 ľudí.

Chodia vás často navštevovať?
Niektorí píšu listy, iní veru prídu aj osobne, ďalší sľubujú, že prídu. Sme radi ak sa ukážu a vieme, že sa im darí. Reedukačné centrum čoskoro oslávi 50 rokov svojej existencie – týmito bránami teda prešlo množstvo detí.

ZAČAROVANÝ KRUH

Päťdesiat rokov je slušná doba. Pri troške optimizmu myslíte, že raz reedukačné centrá nebudú potrebné?
Podľa mňa budú mať takéto zariadenia vždy opodstatnenie, v budúcnosti možno čoraz viac. Je to do istej miery aj odraz dnešnej spoločnosti. Veď si len pozrime štatistiky rozvodovosti, už len to neveští nič dobré. Navyše majú deti veľkú možnosť demokracie ale podľa mňa si ju vysvetľujú po svojom. Demokracia neznamená, že sa s vami žiak v škole môže rozprávať ako s handrou. Tolerancia a vzájomná úcta nejak v našej spoločnosti upadá.

Ako sa samotné deti stavajú k tomu, že sú tu? Uvedomujú si, kde spravili chybu?
Ako ktoré. Vedia to pomenovať ale častokrát aj tu sú s nimi problémy. Vždy keď prídu noví žiaci, máme predstavovanie, kde by mali aj nahlas pred všetkými povedať, za čo sú tu. Pred niekoľkými dňami tiež prišiel chalan a hovorí: "Som tu, lebo som sa túlal, nechodil som do školy a sem-tam som mame dačo potiahol," no vysloví vám to s úsmevom od ucha po ucho.
A tu sme opäť pri tom, že niečo alebo niekto zlyhal(o).

Spomínali ste prípady, kedy sa chovanci úspešne uchytili v živote. Určite neraz počujete aj o tých opačných prípadoch.
Samozrejme, sú aj také, netvrdím, že sme nejakí záchrancovia. Niekedy sme aj my sklamaní.
Mali sme prípad, že chalan tu u nás fungoval v pohode, teraz mu za ťažké ublíženie na zdraví hrozí päť až dvanásť rokov. Alebo ďalší, čo má na svedomí vraždu starenky. V živote by som to na neho nepovedal. Brával som si ho dokonca domov, k žene, k synovi, nechce sa mi veriť, že toho vôbec bol schopný. No koho je to vina? Jeho? Rodiny? Spoločnosti? Nemal sa kam zaradiť, dostal sa na šikmú plochu a už to išlo. Vôbec ho nechcem obhajovať ale neraz to má širšie súvislosti.

Asi nemá význam pýtať sa, či sú pedagógovia a vychovávatelia v reedukačnom centre dostatočne ohodnotení za svoju prácu, ktorá môže byť aj nebezpečná...
Kto je dnes dostatočne ohodnotený za to čo robí? Ja si myslím, že dobrý pedagóg berie svoju prácu ako poslanie. Musíme deťom dať nielen vedomosti ale aj lásku a výchovu, ktorá im chýba v rodinách, musíme dať zo seba maximum. Máme tu de facto sústredených tých najhorších žiakov zo škôl. Ani my nie sme chránení. Legislatívne to nie je upravené, no dúfam, že sa to čoskoro pohne.

Zdroj: Rimava.sk (Martina Urbanová)