Riaditeľka múzea Oľga Bodorová: Za každým predmetom je príbeh

PhDr.Oľga Bodorová

Pred pár dňami dostala prestížne ocenenie za celoživotnú prácu v múzejníctve, spoločne s ňou aj jej vysokoškolská učiteľka. Slávnostné odovzdávanie cien na pôde Ministerstva kultúry sa jej preto spája hlavne s poďakovaním, za všetko, čo si osvojila počas štúdia etnológie a čo naplno využíva pri svojej, dnes už 37 ročnej práci v rimavskosobotskom múzeu. Etnologický zbierkový fond sa za jej pôsobenia rozrástol štvornásobne, je široko-ďaleko jedinou odborníčkou na históriu gemersko-malohontského hrnčiarstva. K hlineným hrncom našich predkov má podľa jej slov bližšie ako k tým svojim dnešným kuchynským. Prečo bola niekoľko týždňov vo veži Bratislavského hradu, ako sa dostala ku štúdiu etnológie, ako vypadá práca v múzeu ale aj to, čo želá tejto inštitúcii k 130. výročiu, hovorí riaditeľka Gemersko-malohontského múzea PhDr. Oľga Bodorová v rozhovore pre Rimava.sk.

V polovici mája Vám minister kultúry Marek Maďarič udelil Cenu Andreja Kmeťa, významné ocenenie, ktoré dostávajú vybrané osobnosti slovenského múzejníctva a galerijníctva. Aké pocity vzbudí v človeku nominácia na cenu za celoživotnú prácu?
V prvom momente ma veľmi prekvapilo, že sa moje meno medzi laureátmi objavilo zároveň s mojou učiteľkou muzeológie, doktorkou Irenou Pišútovou,  ktorá pôsobila ako etnografka v Slovenskom národnom múzeu. V prvom ročníku ako študentka etnológie, vtedy národopisu a folkloristiky,  som u nej pracovala a myslím, že ju právom spolu s ďalšími etnografmi považujeme za náš veľký vzor. Pri samotnom oceňovaní mi pripadla milá povinnosť, nakoľko som v mene laureátov mala  ďakovnú reč. Padlo mi to veľmi vhod, lebo práve pri tejto príležitosti som sa jej verejne poďakovala, bolo to také ľudsky príjemné.

To by zrejme nešlo bez toho, aby človek svoju prácu nemiloval. Vždy ste vedeli, že chcete ísť študovať etnológiu a pracovať v múzeu? Ako ste sa vlastne k takémuto odboru dostali?
Ja som inklinovala k francúzštine, kvôli tomu som išla na strednú školu do Tornale, nie do Rimavskej Soboty, keďže tu sa francúzština nevyučovala. Vždy som si myslela, že pôjdem skôr touto lingvistickou cestou. Moji spolužiaci však už mali francúzštinu na základnej škole a postupne sa môj záujem študovať jazyky na vysokej škole akosi zužoval. Ale čo ma priviedlo k etnografii? Ťažko povedať... Spomínam si, že som raz počula v rozhlase reláciu o etnológii, zaujalo ma to, ale žeby to bol skutočný impulz? Ako dieťa som veľa chodila s rodičmi po hradoch, múzeách, na tradičné rodinné výlety... Možno práve kvôli tomu. Počas strednej školy som dokonca mesiac pracovala na archeologickom výskume v Mikulčiciach na veľkomoravskom pohrebisku, takže asi tieto drobné dieliky mozaiky napokon vyústili do toho, že som sa prihlásila na tento odbor.

A už na škole sa zrodil Váš osobitný záujem o hrnčiarstvo a keramiku?
Áno, skutočne od prvého ročníka. To práve súvisí so spomínanou doktorkou Pišútovou. Ona sa venovala keramike na celoslovenskej úrovni a veľmi jasne si pamätám, keď mi ako študentke prvého ročníka dala určiť lokality habánskej keramiky v depozite Slovenského národného múzea. Jednak si spätne uvedomujem tú veľkú dôveru, ktorú mala voči mne a ešte ďalšej študentke, že sme sa zrazu ocitli v kráľovstve depozitov na Bratislavskom hrade. Pracovali sme v jednej z tých vežičiek, kde bola jej kancelária o rozmere 3x3 metre. Roztriedenú keramiku sme potom, opäť na  hrade, nainštalovali do vitrín a verte mi, že až do rekonštrukcie hradu pred piatimi rokmi tam tieto predmety boli v nezmenenej podobe. Tu boli počiatky môjho záujmu o keramiku...

...ktorej ste sa potom venovali počas celej svojej múzejníckej kariéry.
V našom regióne bola veľmi silná hrnčiarska produkcia, hlavne v 19. storočí, až 37 lokalít v strednom Gemeri-Malohonte, ktoré boli odbornej verejnosti neznáme. Bola som denne v teréne, aby som dokázala identifikovať aj jednotlivé lokality a naozaj, za tie roky sa môj vzťah k tomuto fenoménu úzko vyprofiloval. Upútalo ma, že nebol viazaný len na región, v tom zmysle, že hrnčiari boli ľudia, ktorí cestovali. Zaujal ma ich ekonomický a sociálny spôsob života, produkovali na jeseň a počas zimy, na jar mali tovar pripravený pre jarmoky, predávali ho v okolí 300 až 600 kilometrov. Oslovovalo ma teda aj to, že geografické rozšírenie gemersko-malohontského fenoménu, ktorým je hrnčiarstvo, viete bádať na území celej Karpatskej kotliny. Inými slovami, takmer v každom múzeu Slovenska, ale aj v Maďarsku či Ukrajine sa nachádza gemerská keramika.

Ako vyzerala spomínaná práca v teréne?
Jednoducho povedané, zbierala som a zachraňovala sortiment, ktorý sa ešte v jednotlivých domácnostiach, po povalách nachádzal, aby tu bola výnimočná vzorka keramiky. Aj keď to bolo ťažké a to práve z toho dôvodu, že hrnčiari boli marketingovo orientovaní na vzdialený trh, nie na domáce obyvateľstvo a všetok sortiment sa teda nachádza na tomto veľkom teritóriu. Ja občas hovorím, dnes sa študuje manažment a marketing na vysokých školách ale toto všetko bolo v minulosti v hlave jednoduchého hrnčiara. Musel mať vyrobené výrobky atraktívne v každom regióne a každý región mal svoje výnimočné požiadavky a zákazky. Hrnčiar vedel, keď išiel na východné Slovensko, že tam potrebuje mliečniky na úschovu mlieka, keď išiel na Dolnú zem, do Maďarska, tak jednoducho vedel, že tam idú na odbyt najmä veľké 30 až 50 litrové hrnce. Hlina v regióne bola ohňovzdorná a v takomto riade sa dalo variť. Takáto hlina sa v Maďarsku nenachádza ani dodnes. Práve zloženie hliny bolo v našom regióne výnimočné.

V znalostiach histórie hrnčiarstva sa Vám vraj sotvakto vyrovná. Máte tak blízko aj k hrncom v kuchyni?
(smiech) Nie...nie, nie. Varím, lebo viem, že sa variť má, ale keramika v múzeách ma baví určite viac.

Aj po toľkých rokoch by na nej ešte bolo čo skúmať?
Rozhodne. Čo sa týka vedeckých výskumov, povedala by som, že „máme holé ruky“. Dodnes nemáme možnosti, aby sme vedeli pri starších zbierkach vedecky identifikovať zloženie hliny, odhalilo by nám to mnoho ďalších poznatkov, vedeli by sme postúpiť ďalej.  Keď som robila výskumy, ľudia si pochvaľovali, aký ohromný produkt bol hlinený mliečnik, nakoľko v ňom veľmi rýchlo vykyslo mlieko, bolo veľmi chutné a tak ďalej. Na jednej konferencii, kde som mala aj ja referát, som sa stretla s istým pražským chemikom a ten hovoril o chemickom rozbore glazúry, o jej negatívnych vplyvoch na ľudský organizmus. Glazúra je odpad z medených baní, obsahuje olovo, karcinogénny prvok a spôsobuje rakovinu čiže bolo zakázané jej používanie. Nie každá skúsenosť a praktiky ľudstva sú pozitívne. Ľudstvo vymyslelo úžasné veci, tkanie, hrnčiarsky kruh, koleso. Zadefinovalo si vplyv glazúry na mlieko ako pozitívny prvok a už vieme, že to nie je pravda... To dokazuje, že symbióza viacerých vedných odborov, tzv. interdisciplinárne skúmania, hlbší vedecký výskum má pre etnológa veľký význam  - len tak vieme odhaliť súvislosti.

Vráťme sa však ešte k hrnčiarstvu. Spomenuli ste, že Vás zaujalo aj preto, že ide o fenomén, ktorý nie je viazaný na jednu lokalitu, hrnčiari prešli stovky kilometrov, aby predali svoj riad. Vy ste pracovne vždy boli spätá práve s Gemersko-malohontským múzeom, nikdy Vás to neťahalo niekam inam, preč z Rimavskej Soboty?
Prvé roky ma to vôbec nelákalo preč. Keď som prišla do múzea, rekonštruovala sa stála expozícia, nemali sme ani kancelárie ani výstavný priestor,  na poschodí fungovala len stavebná firma, my sme sa umiestnili priamo medzi vystavenými predmetmi. Od roku 1975 do roku 1979 bolo našou úlohou pripraviť a doplniť zbierky do novej expozície. Snažili sme sa byť čo najviac v teréne, na povalách, v komorách, v pivniciach, stodolách, intenzívne sme zbierali kvantá predmetov. Hneď ako sa stavebne uvoľnila chodba, tak v roku 1977 som pripravila prvú výstavu...

Múzeum dovtedy neusporadúvalo výstavy???
Príležitostné nie, no múzeum malo svoju stálu expozíciu, ktorá bola bohato naplnená zbierkovými predmetmi. Nemali depozity, takže takmer všetky predmety boli vystavené.

Takže Vaša prvá výstava naštartovala systém usporadúvať ich pravidelne?
Áno, a opäť to bolo spomínané hrnčiarstvo v Gemeri-Malohonte. Keď bolo múzeum stavebne dokončené, prišlo obdobie inventarizácie, nebola odborná evidencia zbierkových predmetov, bolo tu neskutočne veľa práce. Čokoľvek sme urobili, všetko bolo prvé, nové, objavné.

Nikdy ste teda nechceli ísť preč?
Priznám sa, iba jediný krát, na Liptov, vrátila som sa však späť, my sme tu mali na ten čas už unikátne zbierky, mnohé európskeho formátu.
A jeden rok som bola mimo múzea, stále síce ako jeho zamestnankyňa, ale zastupovala som kolegyňu, metodičku, ktorá bola na materskej dovolenke. Vtedy som prevzala jej agendu a bolo to hrozné (smiech). Chýbali mi predmety z múzea, s veľkou láskou som sa opäť vrátila. Myslím si, že táto práca pramení v srdci, je o záujme, o tom, že človek má silný vzťah k múzejným predmetom, ktorým rozumie, ktoré vie rozlúštiť, odhaľovať ich príbeh.

Je v múzeu nejaký predmet, ku ktorému máte osobitný vzťah, ktorý je vám najbližší?
Nedá sa povedať, že by to bol jeden predmet. Spisovateľ Peter Glocko to nedávno vystihol pri jednej besede v múzeu, keď sa ho žiaci pýtali,  ktorá kniha je mu najmilšia. On sa zamyslel a povedal: „viete ja mám tri deti, no ktoré je najmilšie?.“ Skutočne nemôžem povedať, že tento alebo tamten zbierkový predmet je môj najobľúbenejší. Ale najbližšie mám asi k tej hline... No každý predmet má svoju hodnotu, za každým je nejaký príbeh.

Plná zaujímavých príbehov zo života mesta je aj Vaša kniha, Rimavská Sobota na starých pohľadniciach...
Bola to prvá publikácia, ktorá mapuje Rimavskú Sobotu koncom 19. a 20. storočia, sú tam zosumarizované najrozličnejšie sféry, kultúra, školstvo, zdravotníctvo, šport, priemysel, vzhľad mesta. Pripravila som však pre verejnosť aj výstavu lebo do knihy sa nevmestilo všetko, čo som mala k dispozícii. Vidíte, aj obyčajná pohľadnica, ktorú ľudia odhadzovali, dokáže vyrozprávať a vyskladať zaujímavé príbehy, ktoré píšu dejiny. Napríklad som sa minimálne dvadsať rokov snažila dopátrať k vozíku pána Hazíra, zmrzlinára, ktorý chodil po Rimavskej Sobote. Asi po roku, ako bola kniha na svete, som si podrobnejšie pozerala jednu pohľadnicu rimavskosobotských kasární. Na tej pohľadnici pred kasárňami stojí vozík zmrzlinára. Hovorila som pánovi Hazírovi, "toto je ten vozík" a on mi povedal, že nie, predstavte si, môj otec nebol jediný, ktorý predával zmrzlinu. Takže až v roku 2009 som sa dozvedela, že tu boli dvaja zmrzlinári, nebol to vozík jeho otca...

Kde sa potom objavia takéto zistenia?
Nikde v legislatíve nie je zadefinované, aby múzejníci publikovali, naše výstupy by mohli byť iba v podobe výstav, ale my sme na pôde múzea dosiahli vyšší level. Od roku 2005 vydávame zborník. Príspevky nie sú v žiadnom prípade kompiláty, sú to všetko texty, ktoré neboli publikované, sú to nové vedecké poznatky jednotlivých odborov, v mojom prípade v oblasti etnológie alebo v oblasti histórie predovšetkým Rimavskej Soboty. Opisovať by sa ani nedalo lebo proste nie je odkiaľ. V príspevkoch sú zosumarizované vedecké výskumy, ktoré robíme, v teréne, v archívoch, vďaka nim môžme „vyrozprávať“ príbehy o jednotlivých zbierkových predmetoch a tie sú niekedy odhalením zvláštnych súvislostí v spoločnosti.

Tento rok sa v múzeu nesie v znamení 130. výročia jeho vzniku, čo by ste mu ako riaditeľka zaželali k jeho „narodeninám“? Čo si želáte Vy sama pre jeho ďalšie fungovanie?
Jedným slovom stabilitu. Múzeum takéhoto typu by podľa mňa malo patriť pod ministerstvo kultúry, pod hlavičkou štátu by mali byť všetky významné kultúrne inštitúcie. Ale verím, že zbierky, ktoré sú v múzeách, nikdy neostanú len tak napospas ulice. Želala by som si, aby sme nikdy nemuseli mať obavy o chod inštitúcie, aj tento rok máme o 30 percent znížený rozpočet....
Ďalej múzeu želám stabilný tím ľudí a aj väčší záujem zo strany verejnosti, škôl. Veď tu by mohli mať školáci hodiny dejepisu, prírodopisu, slovenčiny, ktoré by boli istotne veľkým prínosom. Bohužiaľ, samotné mesto vníma toto múzeum tak akosi na okraji záujmu, občas mám pocit, akoby sme sa ocitli niekde v 19. storočí, keď v tejto budove boli kasárne a bol tu okraj mesta. Toto je také podobenstvo, občas máme pocit, že samotní Soboťania sa stavajú takto k svojmu múzeu, ktoré nie je len mestským múzeom ale má nadregionálny význam. Samozrejme, okrem Noci v múzeu, čo je každoročne veľmi úspešné a myslím si aj obľúbené podujatie.

Zdroj: Rimava.sk