Menu
LUČENEC – Na infekčnom oddelení lučeneckej nemocnice pracuje dovedna 40 zdravotníčok a zdravotníkov, ktorí slúžia v 12-hodinových zmenách. O pacientov sa starajú aj napriek vlastnému nepohodliu a vyčerpanosti v trojhodinových intervaloch, ktoré trávia v špeciálnych skafandroch.
Jednou z nich je Dana Spodniaková, špecializovaná sestra na infekčnej JIS Všeobecnej nemocnice s poliklinikou v Lučenci.
Ako vyzerá práca na tomto oddelení? S akými reakciami pacientov sa stretávajú? Ako pandémia a vyšší počet úmrtí ovplyvnili psychiku a osobný život zdravotníkov a kde vidia východisko z tejto situácie?
Aj tieto otázky sme položili zdravotníčke Dane Spodniakovej.
Článok pokračuje pod reklamou
Ako vyzerá práca na covidovom oddelení počas tretej vlny?
Je to podobné ako v druhej vlne. Čakali sme, že nárast nebude až taký vysoký. Žiaľ, prekvapilo nás to. Nepočítali sme s takou vysokou obsadenosťou a s potrebou reprofilizácie.
Ako vyzerá starostlivosť o pacientov, ktorí nie sú na umelej pľúcnej ventilácii?
Záleží od toho, či pacientom postačuje dýchať kyslík alebo sú na high flow prístrojoch. Tam je starostlivosť o niečo náročnejšia, keďže sú v ťažšom stave.
Starali ste sa aj o pacientov na umelej pľúcnej ventilácii?
Nie, tí sú v réžii ARO.
S akými reakciami pacientov sa stretávate?
Väčšinou sú vystrašení. Boja sa, lebo nevedia, čo s nimi bude. Nedokážu dýchať a prosia nás o pomoc. Vtedy nastupuje liečba na uľahčenie dýchania, prípadne ich uložíme do polohy, ktorá im uľaví.
Pacientov nabádame minimalizovať telefonické hovory s príbuznými. Viem, že je to náročné, pretože chorý potrebuje kontakt s rodinou, ale dôležité je, aby pacient v rozhovore viac počúval a hovoril čo najmenej.
Ako liečite COVID-19?
Pomocou infúzií, antibiotík, rôznymi prípravkami na uľahčenie dýchania i na vykašliavanie. Pacientom tiež dopĺňame minerály a živiny, ktoré sa z nich vyplavujú.
Stretli ste sa s ľuďmi, ktorí popierali COVID-19, respektíve potom ľutovali, že sa nedali zaočkovať?
Áno. Veľakrát sa stalo, že nám ľudia povedali, že sa dajú zaočkovať hneď, ako sa odtiaľto dostanú. Žiaľ, nie vždy sa im podarilo odísť.
Mali ste v rodine skúsenosť s COVID-19?
Áno. Môj otec dostal COVID-19, nevedno kde. Mal minimálny pohyb, ale občas si s kamarátmi zašiel na kávu. Nepočítala som, že sa to môže stať aj mne, no otec na toto ochorenie umrel.
Ako na vašu psychiku vplýva častejšie stretávanie sa so smrťou?
Veľmi nás to zasahuje. Je nám ľúto každého jedného človeka, ktorý u nás leží bez ohľadu na vek. Najhoršia je naša bezmocnosť a prosba v očiach ľudí, ktorým už nevieme pomôcť. To sa nedá opísať.
Ako na vás vplýva, že si niektorí zo zdravotníkov spravili terč?
Človek za svoju prácu nečaká vďaku, on sám musí mať dobrý pocit z dobre vykonanej roboty. Myslím, že každý môj kolega a kolegyňa odchádza domov s týmto pocitom.
Žiaľ, niektorí ľudia nemajú predstavu, o čom naša práca je, čo všetko musíme obetovať a ako sa pred odchodom z práce musíme preorientovať, aby sme si problémy nenosili domov. Je to ťažké.
Ťaháte 12-hodinové služby, pri pacientoch počas nich trávite dvakrát po tri hodiny v skafandroch. Poznačilo zvýšené množstvo povinností váš osobný život?
Doma musíme fungovať na sto percent. Kolegyne majú malé deti, dom či záhradu. Neviem o tom, že by niekto z nich nejako poľavil. Všetci sa snažíme fungovať naplno, ale myslím, že vyčerpanosť je na nás vidieť. Je to veľká záťaž, najmä na psychiku.
Všimol som si, že na oddelení napriek vyčerpanosti vládne dobrá nálada. Snažíte sa tak navzájom podporovať?
Určite áno. Sme dobrý kolektív a o tom to celé je.
Článok pokračuje pod reklamou
Často sa hovorí o negatívnych prípadoch. Spomeniete si na nejaký pozitívny?
Áno, máme veľa vyliečených pacientov, ktorí nám rôznou cestou a spôsobmi poďakujú. Vtedy nás to veľmi poteší, je to skvelý pocit.
Kde vidíte východisko z celej tejto situácie?
V očkovaní. Ešte pred príchodom vakcíny na Slovensko som prekonala COVID-19. Teraz som trikrát zaočkovaná a neľutujem to.
