Menu
Bolo leto roku 1782 a do Rimavskej Soboty mierila kolóna kočov, ktoré sprevádzalo početné množstvo po zuby ozbrojených hajdúchov. Koče mierili k budove malohontského dištriktu, ktorá stála na rohu dnešných ulíc Hatvaniho a Jánošíkovej. Vystupovali z nich ctihodní kráľovskí sudcovia Hontianskej župy. V Rimavskej Sobote sa cítili byť v bezpečí a opustia ju v najbližších mesiacoch len trikrát. Stane sa tak v dňoch 10. a 21. augusta, následne 21. novembra, keď pôjdu vyhlásiť vynesené rozsudky. Tie verdikty budú veľmi kruté a nebudú mať obdobu v celej Európe. Doslova sa sem uprie zrak starého kontinentu, lebo na trest smrti sa v tomto procese odsúdi 145 kanibalov.
Na začiatku príbehu bolo vlámanie do bitúnku v obci Vysoká (okres Banská Štiavnica) a krádež vlámaním v obci Jabloňovce (okres Levice). Pri objasňovaní oboch prípadov, ktoré prebiehali nezávisle od seba, padol tieň podozrenia na kočovných cigáňov. Zobrali si ich teda do parády a výsluchy pravdepodobne nekonali v rukavičkách. Nepriznali sa len k vlámaniam, ale uviedli tiež skutky, ktoré ochromili strážcov spravodlivosti. Mali byť súčasťou bandy, ktorú malo tvoriť až 300 členov a svoju činnosť údajne vykonávali v lesoch Hontianskej a Tekovskej župy. Banda sa mala každoročne dávať do pohybu na Jozefa, teda 19. marca, a rozpúšťala sa až príchodom zimy, keď sa jej členovia vracali do svojich príbytkov.
Článok pokračuje pod reklamou
Medzi prvými zadržanými vypovedal 60-ročný Juraj Sárközi z obce Bory (okres Levice). Uviedol, že na jednom mieste zabili troch ľudí. Bolo ich veľa a tých troch obkľúčili. Ženy z bandy mali za úlohu kričať a spievať, aby nik nepočul výkriky zabíjaných ľudí. Kladivami im rozbili hlavy, rozštvrtili obete, následne mäso z nich uvarili a zjedli. On sám napokon priznal 24 vrážd a s celou svojou rodinou skončil v rukách kata. Z výpovede tiež vyplynulo, že v miestach, ktoré obývali, tak tam nevykonávali žiadnu trestnú činnosť. Konali tak preto, aby na seba nepritiahli pozornosť strážcov poriadku, dokonca tam neukradli ani jedno hospodárske zviera. Zameriavali sa na náhodných pocestných, ktorí prechádzali krajom. Spravidla išlo o pútnikov, šafárov, kramárov, obchodníkov so súknom, baníkov a iných.
Zároveň sa zistilo, že túto činnosť vykonávali už dlhú dobu, viac ako desať rokov. Z Kamenice (Maďarsko) kde bývali niekedy zasadnutia Hontianskej župy, prichádzali v auguste roku 1782 strašné správy. Temnice, pivnice a maštale mali už plné zadržanými, celkovo išlo o 108 osôb.
Obyvateľstvo žilo v neprestajnom strachu, dvere príbytkov sa cez deň aj v noci zamkýnali. Medzi zadržanými neboli len cigáni, v sieti bezpečnostných orgánov uviazli rôzni lúpežníci, zlodeji a iní zločinci. Medzitým sa pri meste Mezőkövesd (Maďarsko) podarilo zadržať ďalšieho z vodcov bandy, známeho pod menom Harara. Pôvodne bol mierumilovným pastierom oviec, kým sa nepostavil do čela krvilačných beštií. Po jeho výsluchu, keď menoval svojich komplicov, sa vyšetrovanie dostalo priamo aj k nám. V Gemerskej župe bolo zadržaných presne 40 kanibalov. Situácia bola tak vážna, že do Kamenice pricestoval správca úradu hontianskeho župana, gróf Jozef Erdődy.
Pri výsluchoch padla aj otázka, akej chuti je ľudské mäso. Jeden z obvinených uviedol, že ľudské mäso pre nich nie je novinkou a už ich starí otcovia, si takto prilepšovali. Pokiaľ mäso nebolo príliš uvarené, tak bolo veľmi chutné. Dlhšie varené mäso strácalo na chuti. No a lepšie bolo mäso chudých ľudí ako obéznejších. Úplne najchutnejšie je pri 16- až 18-ročných.
Pri prvom kamenickom procese, sa ku kanibalizmu priznalo 84 zadržaných, z toho 53 chlapov a 31 žien. Neboli voči nim žiadne priame dôkazy. Mäso obetí mali zjesť, kosti spáliť a popol rozsypať v riekach. Z vypočúvaných mužov sa piati priznali na dereši, dvaja pod nátlakom a dobrovoľne ich vypovedalo 46. Zo žien sa dve priznali pod nátlakom a 29 dobrovoľne. Celý proces mal pozorne sledovať cisár Jozef II (1741 – 1790).
Dňa 8. 11. 1782 vo Viedni podpísal listinu. Uvádzalo sa v nej, aby sa o deti na smrť odsúdených postaralo. Listina bola doručená cestou uhorskej kráľovskej kancelárie, kráľovskému miestodržiteľovi Hontianskej župy. Deti sa mali dať na výchovu do uhorských rodín, pričom župná pokladnica bola povinná za každý jeden deň výchovy zaplatiť tri grajciare. Sledoval sa cieľ, aby si deti odvykli od amorálneho a kočovného života rodičov a stali sa po výchove, riadnymi a užitočnými obyvateľmi krajiny.
Ako už bolo vyššie spomenuté, súd zasadal v Rimavskej Sobote. Bolo jasné, že kat z Hontianskej župy stíhať toľko popráv nebude a tak sa zavolal na pomoc aj kat z Banskej Štiavnice. Pri popravách bolo súdom rozhodnuté, že ženám bude odseknutá hlava. Ak bola niektorá z nich v požehnanom stave, tak sa trest odložil a vykonal až po pôrode.
Pri chlapoch v závislosti od závažnosti ich činov, sa rozhodlo takto – prvá skupina bude obesená, druhá rozštvrtená a tretia skupina lámaná na kolese, pričom sa začne ich nohami. Prvý deň bolo popravených 41 osôb. Z toho 16 ženám bola sťatá hlava, 14 boli obesení, piati lámaní v kolese, traja rozštvrtení, dvaja boli pred samotnou popravou ubití na smrť a o jednom popravenom história mlčí. Popravy začínali ženami a všetci odsúdení sa na to museli pozerať, nasledovalo vešanie, lámanie a rozštvrtenie. Posledné pomazanie dávali miestni kňazi a pomáhali im šiesti františkáni, dvaja piaristi a dvaja mnísi z Rádu pavlínov.
Z miesta popráv sa ozývalo zúfalé kvílenie a plač na smrť odsúdených ľudí. Aby sa tieto zvuky prehlušili, pri popravách sa hralo na husliach, spievalo a tancovalo. Zachoval sa menoslov popravených osôb. Ďalší deň sa popravili 24 a na popravu čakalo ešte 80 odsúdených v ďalších dvoch procesoch. Ako odstrašujúci príklad sa telá rozštvrtených spolu aj s hlavami pribíjali na stĺpy hanby, pozdĺž najfrekventovanejších ciest v Hontianskej župe.
O prípade sa hojne písalo v dobových novinách. V nemeckej tlači sa uvádzalo, že cisár nechcel uveriť tomu, že takéto niečo môže byť pravdou. Mal poslať kráľovského splnomocnenca, aby vec na mieste prešetril. Ten mu mal po návrate hlásiť, že tam išlo naozaj o kanibalov a boli aj prípady, keď si mali zjesť vlastných rodičov.
Článok pokračuje pod reklamou
Traduje sa, že jednému odsúdenému sa podarilo spod šibenice uniknúť. Mal mať poslednú žiadosť, aby mu pred vykonaním popravy umožnili spraviť jeho obľúbené cigánske kolesá. Slúžny sudca údajne s úsmevom súhlasil. Keď ich však odsúdenec najskôr pomaly a potom čoraz rýchlejšie začal metať, podarilo sa mu dostať k blízkej hore a uniknúť.
Dnes už nie je možné zistiť, ako sa celé veci odohrali. Keďže, ako je hore vyššie spomenuté, nejestvovali žiadne priame dôkazy voči obvineným. Či ich priznania boli skutočne spontánne, alebo vynútené. V tých rokoch sa nevypočúvalo v bielych rukavičkách, a je preto ťažké sa vyjadriť. Kanibali z Uhorska vstúpili do histórie, prípad tak veľkých rozmerov kanibalizmu nebol dovtedy, a ani potom, zaznamenaný v dejinách Európy.
Stal sa skutok tak ako bol opísaný, alebo šlo len o tzv. hon na čarodejnice, v tomto prípade na kočovných cigáňov?
Zdroje:
Hamburger Neue Zeitung č. 151 z roku 1782
Budapesti Szemle z roku 1865 zväzok č. 3, číslo 9.
Pesti Hírlap Vasárnapja zo dňa 24. 3. 1929
Vasárnapi Ujság zo dňa 31. 1. 1904
Protestáns Egyházi és Iskolai Lap zo dňa 23. 9. 1877
Autor: Vladimír Gondáš
NENECHAJTE SI UJSŤ
