Menu
Vianoce sviatky pokoja a mieru, alebo aj nie...
V našich mysliach sa Vianoce spájajú práve s týmito slovami, že ide o sviatky pokoja a mieru a snáď navždy aj takými zostanú. V minulosti to však neplatilo stále. V roku 1914 sa rozhorela I. svetová vojna a skončila až v roku 1918. Vojnové udalosti sa dotkli tiež nášho okresu, u nás sa našťastie priamo nebojovalo. Prebiehala však mobilizácia a do armády museli odísť aj naši predkovia.
Príbeh, ktorý práve čítate, sa stal niekde na bližšie nespresnenom mieste v Gemersko-malohontskej župe. Vieme len, že tam bola železničná stanica, stať sa mohol hocikde a čo je smutnejšie, tak aj súčasne na viacerých miestach.
Písal sa rok 1916, prichádzali Vianoce a vojna prebiehala už druhým rokom. V jej úvode narukoval aj chlap menom Fojt, zanechávajúc doma manželku a dve malé deti. Žena každý deň vyzerala poštára, či jej neprinesie nejakú správu od manžela, takzvanú ružovú kartičku. Chcela len vedieť, či je nažive a myslí na svoju rodinu.
Článok pokračuje pod reklamou
Poštár bol najočakávanejšou osobou pri rodinách, ktoré mali niekoho blízkeho na bojisku. Na druhej strane sa poštára tieto rodiny báli ako „čert svätenej vody“, lebo neprinášal len pozdravy, ale čím ďalej, tak tým častejšie úradné správy o úmrtí, že ich drahí padli „Za cisára pána a Jeho rodinu“.
V rodine Fojta, chlapček a dievčatko, listovali v knižkách, ich matka sedela pri peci a zašívala im obdraté šaty. Na nové v tých časoch neboli peniaze a živiteľ rodiny nebol doma, ale v diaľke bojoval pre pochybnú slávu mocnára. Žene sa z oka skotúľala slza, keď v tom niekto slabo zaklopal na dvere. Dovnútra vošiel trasľavou chôdzou starý poštár, ten predchádzajúci musel tiež narukovať. Na ženu hneď prichádzali mdloby v čakaní zlej zvesti, ale poštár ju utíšil so slovami: „Nebojte sa prinášam pozdrav od manžela."
Starý poštár odišiel a deti prišli k mame, tá v napätí prečítala nahlas lístok, kde stálo: „Drahí! V zasnežených zákopoch píšem tento lístok, ktorý zaiste prinesie Vám radosť. Na Vianoce prídem domov na dovolenku. Pripravte stromček, aby sme mohli pod ním osláviť Vianoce. Teším sa, že zanedlho uvidím Vás. Bozkáva Vás – Otec."
Od radosti sa všetci traja rozplakali, bodaj by aj nie. Po dvoch rokoch odlúčenia jej príde domov manžel a otec detí. Žena na druhý deň ráno zobrala posledné peniaze z domu a spolu s deťmi vyrazila na nákup. Kúpili vianočný stromček, cukrovinky a tiež pár ozdôb. Cestou domov spolu kuli plány, ako si privítajú otca doma.
Nastal Štedrý deň roku 1916, vonku snežilo a celá krajina sa belela. Na stole v domácnosti stál ozdobený stromček a otec im zatiaľ neprišiel. Chodili po celý deň na železničnú stanicu, keď prichádzal vlak. A od každého vlaku sa vracali domov s čoraz väčším smútkom. Zmocňovala sa ich hrozná predtucha.
Článok pokračuje pod reklamou
Nastal večer a hviezdy pokrývali celú oblohu. Okná domov boli rozsvietené a zvon na kostole sa rozzvučal, hlásajúc narodenie Krista. Posledný polnočný vlak odišiel a rodinka sa skľúčene so zvesenými hlavami vracala domov zo železničnej stanice. Doma si sadli okolo stola, žiaľ im zvieral srdcia a nakoniec sa rozplakali. Vianočný stromček nemo stál, bez svetiel a bez radostnej žiare, smútil s užialenou rodinou.
Boli to smutné Vianoce a nastával Nový rok. Ten sa stal ešte hroznejším, keď k nim opäť zavítal starý poštár. V rukách žmolil ceduľku s textom, že ich otec padol v boji a domov sa už nikdy nevráti...
Zdroj: Gemer – Malohont zo dňa 20. 12. 1930
Autor: Vladimír Gondáš
NENECHAJTE SI UJSŤ
