Menu
Hovorí sa, že turistom môže byť ktokoľvek od troch do 99 rokov...každý, kto už vie chodiť a každý, kto ešte chodiť vládze. Lebo o tom to je. Prejsť desiatky kilometrov po vlastných, zodrať na chodníkoch topánky, zdolať štíty. A v cieli žiadna medaila za výkon, ale krásny pocit na duši. Zo živých obrázkov a scenérií, ktoré sú neopakovateľné a nenapodobiteľné, z toho ticha, pokoja, nedotknuteľnosti kúskov zeme, kam človek ešte nezasiahol, no možno práve preto sa k nim tak rád vracia. Na miesta, kam hluk miest a nával starostí už nedočiahne. A netreba ich hľadať ďaleko...
„Tí čo chodia do prírody, majú vraj dobré srdce. A v dnešnej dobe, takej ustráchanej a uponáhľanej, treba ľuďom kľud,“ hovorí Štefan Štefánek z rimavskosobotského Klubu turistov. Málokto možno vie, že čosi také v meste funguje už takmer štyridsať rokov. Od roku 1975 združuje v Rimavskej Sobote ľudí, ktorí milujú prírodu, chodenie po kopcoch, po horách, ktorí sa chcú vydať na známe aj menej známe trasy nie ako sólisti, ale spoločne, s partiou ľudí, naladených na rovnakú nôtu. Koľko ich je dnes? "Viac ako päťdesiat. Za posledné štyri roky je počet členov pomerne stabilný. Nie je to málo, no kedysi nás bývalo aj dvakrát toľko,“ spomína zanietený turista, ktorý patrí v klube k služobne najstarším stáliciam. Na turistiku presedlal približne pred tridsiatimi rokmi, keď kvôli zdravotným problémom musel zavesiť futbalové kopačky na klinec. Prešiel odvtedy už stovky kilometrov a medzi turistami má na starosti práve pešiu turistiku.
„V rámci klubu funguje viacero zložiek, pešia turistika, lyžiari, bežkári, vysokohorská turistika a teraz sa obnovilo aj vodáctvo," vysvetľuje pán Štefánek. "Mať na starosti" niektorú zo spomínaných zložiek znamená v klube nielen plánovať akcie ale predovšetkým za každú z nich zodpovedať. "Vedúci akcie nikdy nejdú na to-ktoré miesto po prvýkrát. Sú to ľudia, ktorí chodia po horách 15-20 rokov a neraz po pamäti poznajú miesta, na ktoré berú celú partiu," dodáva podpredseda klubu, podľa ktorého aj to je jeden z dôvodov, prečo majú rimavskosobotskí turisti nulovú štatistiku vážnych zranení. "Za posledných 20 rokov sme nemali ani jeden závažný úraz, pritom vo vysokohorskom teréne sú pomerne časté. Či v lete, či v zime. Nám sa našťastie úspešne vyhýbajú. Je to aj o partii a o zodpovednosti. No do hôr chodíme kvôli kráse, nie kvôli úrazom. Keď sa niekam vydáme, našou povinnosťou je vrátiť sa v poriadku," hovorí s úsmevom skúsený turista.
Spoločne po Slovensku aj za krásami okolia
Kalendár spoločných akcií má klub slušne naplnený, len tento rok ich bolo cez tridsať. Kto by si myslel, že medzi nimi prevládajú Vysoké Tatry, bol by možno prekvapený. "Tatry absolvujeme tak dva, trikrát do roka, snažíme sa pokryť celé Slovensko. Takže plánujeme túry v Rudohorí, Malej aj Veľkej Fatre, Nízkych Tatrách, Muránskej planine, Kremnických vrchoch, Cerovej vrchovine. A ak aj tatranské chodníčky, tak sa chodí väčšinou do nižších polôh. Štíty, to je len pre špeciálnu skupinu, na tie treba mať výbavu, skúsenosti aj kondičku," hovorí Štefan Štefánek a poznamená, že v kalendári akcií majú svoje stabilné miesto aj tie, ktoré sa opakujú každý rok. Po tridsiatykrát sa tak v zime turisti vydajú po ceste Márie Széchy, vo februári plánujú 57. prechod Muránskou planinou na bežkách či skialpoch, no predtým, ešte koncom tohto roka chystajú tradičnú trilógiu. "Začneme ju štefanským výstupom na Fabovu hoľu, potom nasleduje 28. decembra Klenovský Vepor, čo je vlastne Memoriál Milana Tóbika, na počesť našich bývalých turistov, a zavŕšime to silvestrovským výstupom na Stolicu," také sú turistické plány na zimu.
Jedným z poslaní klubu je spoznávať aj región, preto je okolie Rimavskej Soboty tiež častým cieľom tunajších turistov. "Najväčšou hanbou je, keď nepoznáme kraj, v ktorom žijeme. Čudovali by ste sa, no mnoho domácich nevie, čo všetko máme hneď tu, na blízku. Vepor, Fabova hoľa, Stolica, Hradová, Voniaca, Ostrá, Sinec, Cerova vrchovina, Bučeň, Plešivecká planina, Slovenský kras, Prielom Muránky, Surovcova cesta, Čertova roklina, Muránska planina," vyratúva jedným dychom podpredseda klubu, podľa ktorého za turistikou niekedy vôbec netreba cestovať ďaleko, krásy prírody máme aj priamo pod nosom.
Aby ani iní nezablúdili
Pri potulkách po okrese má klub o úlohu naviac – dohliadnuť na to, aby boli chodníky vyčistené, priechodné ale hlavne dobre označené a slúžili tak aj širokej verejnosti. „Každý klub slovenských turistov v okrese má na starosti aj značenie a čistenie turistických chodníkov, ktorých máme u nás cez 400 kilometrov a o ktoré sa starajú vyškolení značkári, na čele s predsedom značkárov Mariánom Prcinom,“ vysvetlil Štefan Štefánek. Podľa jeho slov sa každý rok postupne preznačí asi jedna štvrtina chodníkov. Pomáhajú aj turisti, samotní značkári by to sami sotva vedeli stihnúť. Najdlhšou značenou trasou v okrese je pritom cesta Márie Széchy /78km/, ktorá spája Muránsky hrad s Fiľakovským. „Treba poďakovať všetkým turistom, ktorí sa starajú o turistické chodníky za ich záslužnú činnosť,“ podotkol podpredseda klubu.
Do hôr aj s najmenšími
Celý kalendár akcií zostavujú turisti na rok vopred, vysokohorská turistika strieda prechádzky po okolí či stredne náročné výstupy. "Snažíme sa, aby boli akcie vyvážené, aby si medzi nimi vždy našli to svoje najstarší aj najmladší členovia." Mimochodom, najmenší turista, oficiálny člen klubu, ešte len nedávno začal okrem turistických topánok drať aj školskú lavicu.
Detí by však v klube radi videli viac. "Ľudia v súčasnosti zabudli na osobné pôžitky. Predtým medzi nami boli aj početné skupiny rodičov s deťmi, často sme chodili do prírody aj na celý víkend. Teraz to akosi vyprchalo a bolo by dobré sa k tomu vrátiť. Nemôžme sa donekonečna vyhovárať na zaneprázdnenosť. Dnešným deťom podľa mňa chýba pohybová aktivita. Medzi koníčkami prevláda počítač, a to je málo pre tento život. Navyše, už odmalička ich vedieme k tomu, že sa s nimi všade ponáhľame. Do škôlky, do školy, od rána ich naháňame, no pohybu na čerstvom vzduchu majú málo, pritom k nemu netreba veľa," myslí si Štefan Štefánek, ktorý by si želal, aby sa rozbehla lepšia spolupráca so školami a aby s klubom do prírody chodilo viac detí. "Teraz v októbri išli s nami k prameňu Rimavy aj školáci s pani učiteľkou, tiež členkou klubu, takže verím, že v budúcom roku nebudú chýbať ani na ďalších akciách." Najmladší turisti sú pritom pri zdolávaní turistických chodníčkov vraj častokrát vytrvalejší ako dospelí. "Ak sa nájde partia detí, ktorá sa medzi sebou zabaví, rozpráva, my dospelí na nich veru nemáme šancu. Ani nevedia ako a zvládnu aj náročné trasy," hovorí šéf pešej turistiky. Ako podotkol, okrem detí však medzi sebou kedykoľvek radi privítajú aj kohokoľvek iného, kto sa rozhodne do hôr chodiť pravidelne alebo sa pripojí len na niektorú z plánovaných akcií.
Medveďovi ešte do očí nehľadeli
Za tie roky, čo turisti z klubu spoločne brázdia slovenskými horami, už zažili všelijaké situácie, stratené skupinky aj záludné hry počasia. A čo divá zver? Stret s medveďom?
"Pri turistike po slovenských horách nie je problém vidieť rysa, vlka, diviaka, jeleňa ani medveďa. No podľa mňa, ak im človek dá pokoj, dajú pokoj aj oni vám. Zvieratá vás zaregistrujú skôr, ako by ste si mysleli. Oni sú tam doma, my sme len hostia a tak by sme sa mali aj správať. Keď vkročíme do lesa, sleduje nás dvadsať, tridsať párov očí, my si to ani neuvedomujeme, no vtáctvo aj iná zver zrazu stíchne. Kto dobre načúva hudbe lesa, ten to postrehne," vysvetľuje turista, ktorý ešte priamy stret s medveďom zoči-voči nezažil. "Za normálnych okolností sa medveď človeku vyhne. On dobre vie, po ktorých chodníčkoch človek chodí," dodal a zároveň pripustil, že zlú skúsenosť so šelmou peší turisti nemajú aj vďaka tomu, že sa pohybujú vo väčších skupinách. "Za tridsať rokov som ešte nezažil, že by skupinu napadol medveď. Zver je plachá, bojí sa človeka," hovorí.
Pokoria Matterhorn?
Hoci rimavskosobotskí turisti prejdú desiatky či stovky kilometrov v rôznych kútoch Slovenska, nie vždy sa im podarí stihnúť za rok všetko, čo by chceli. "Už asi štvrtý rok sa chystáme na Kremenec, vrch, kde sa stretáva hranica Slovenska, Poľska a Ukrajiny. Verím, že budúci rok nám to konečne vyjde."
No nielen na Slovensku majú členovia klubu svoje vytúžené ciele. "V minulosti sme pravidelne chodili aj na zahraničné akcie, boli sme v Slovinsku, v Dolomitoch, vo Švajčiarsku, v Rakúsku, Francúzsku, dokonca v Rusku na Elbruse," spomína Štefan Štefánek. Ako prezradil, hlavne tí mladší členovia klubu už niekoľko rokov snívajú o tom, že pokoria Matterhorn. Tak snáď sa im to podarí. Ak áno, to už bude téma na iný článok...
[nggallery id=1226]
Zdroj: Rimava.sk (Martina Urbanová)
FOTO: oficiálna internetová stránka klubu
